Neľútostný budík o sebe dáva vedieť už o pol piatej. Doprajem si ešte luxus v podobe studenej sprchy a balíme posledné veci. Káhira ešte spí a my tiež, aj keď sa snažíme kráčať. Pred hotelom nastupujeme do taxíku. Náš bus má odchádzať zo stanice Torgoman a keďže nevieme ani kde môže byť, radšej sa sem necháme odviezť. Aké prekvapenie keď sme sa po desiatich minútach ocitli na mieste. Predstavoval som si, že sa opäť budeme predierať nekonečnými predmestiami a minimálne o pol hodinu taxikár víťazoslávne zahlási „sme na mieste“. Keďže sme tu skôr, tak spolu s vojakmi čakáme kým sa stanica konečne otvorí a napokon zohrievame lavičky posedávaním v odchodovej hale. Autobusové spoločnosti to tu majú pekne podelené. My ideme na východ od Nílu a preto pôjdeme spoločnosťou East Delta. Na západ ľudí rozváža West Delta a tak ďalej. Je to super, lebo aj keď človek vopred netuší akou spoločnosťou sa niekam dostane, stačí si predstaviť kde to je na mape a už sa vezie. Usadíme sa v autobuse so starou ceduľou „Nuweiba“. Práve sem sa musíme dostať aby sme sa mohli preplaviť do Jordánska. Trvá skoro hodinu kým sa vymotáme z obrovského mesta. Káhira sa už pomaly prebúdza k životu. Ľudia sa ponáhľajú do práce, predavači pred sebou tlačia drevené vozíky plné čerstvého chleba, ulice zaplavujú autá a v parku v tieni stromov ešte sem tam niektorí vyspávajú.
Ani sa nenazdáme a na značkách čítam, že prechádzame popod Suezský prieplav. Škoda, žiadne výhľady sa nekonajú, aj keď som s tým dopredu počítal. Po Korintskom prieplave je toto už druhý významný prieplav okolo ktorého som išiel, ale vlastne ani nevidel. Svet s menom Sinaj pôsobí drsne, všade naokolo sú kamene a nekonečný piesok. Skaliská šedivej farby sa dvíhajú k sýtomodrému nebu. V popredí sa hrou vetra vytvorili jemné pieskové duny. Len raz za čas sa mihne maličká dedinka, plná zvíreného prachu, v ktorej sa okrem toho nič iné nedeje. Miestami sa medzi kamenistou pôdou objavia zelené kríky, ktoré postupne miznú, pretože si na nich pochutnávajú stáda kôz. Pastierka je celá ponorená v čiernom čádore, z ktorého jej vykúkajú len oči.
Kopce Sinajského poloostrovu
Na ceste sme dokonca svedkami dopravnej nehody. Auto idúce pred nami z ničoho nič rozvíri mohutný oblak prachu. Po chvíli, ktorá trvá až príliš dlho si pieskové zrnká opäť posadali na zem a vidno dielo skazy. Auto leží vedľa cesty obrátené na streche. Náš autobus v tom momente zastavuje a všetci do jedného utekajú na pomoc. Spoločnými silami obrátili auto na kolesá a vybrali všetkých troch pasažierov, z ktorých sa našťastie nikomu nič vážnejšie nestalo. Egypťania jazdia ako blázni.
Na pravé poludnie prichádzame do Taby, ktorá je známa aj slovenským turistom. Konečne sa mení kolorit krajiny, ktorý je obohatený o brehy Červeného mora. Jeho vlnky obmývajú aj krásnu Salahdinovu pevnosť na malom ostrovčeku. Všade naokolo sú len a len hotelové komplexy. Vyzerá, že to vôbec nič nieje, no aspoňže to more stojí zato. Je nádherne priezračné a spoza skla autobusu pôsobí až neuveriteľne osviežujúco. Nemusel by ma nikto dva krát prehovárať aby som sa do neho hodil. Na druhej strane sa dvíhajú kopce neďalekej Saudskej Arábie. Už len vyslovenie jej názvu zaváňa orientálnou exotikou a teším sa z toho, že sa na ňu môžem čo i len pozerať. Do Nuweiby nám ešte ostáva 50 kilometrov a celá cesta sa tiahne po pobreží.
Okolo pol druhej vystupujeme v malom prístave egyptského mesta Nuweiba. Asfalt je tak rozpálený ostrým slnkom, že sa topí pod každým našim krokom. Smejeme sa, že keby boli ubrali také 2-3 stupne, tak potom by tu bolo teplo ako v pekle. Hneď sme zbadali malú kanceláriu kam si ideme kúpiť lístky do jordánskej Aqaby. Ak nechceme letieť, toto je jediný spôsob ako sa z Egyptu dostať do Jordánska bez toho aby si človek zničil pas izraelskou pečiatkou. Lístok stojí naozaj slušných 70 dolárov, čo je za ten kúsok viac než dosť. No ale vedia, že ak chce človek v ceste Blízkym Východom pokračovať, nemá na výber a jednoducho musí zaplatiť. Aby to nebolo príliš málo, platíme ešte ďalších 10 dolárov za blbú odchodovú taxu. Najprv si musí človek zaplatiť za víza, že sem vôbec chce ísť a nakoniec vyhodiť peniaze aj za to, že chce odísť.
Malé ospalé mestečko Nuweiba
Štíhly minaret neďaleko prístavu v Nuweibe
Loď by mala odchádzať o tretej, no netrvá dlho a zmení sa to na štvrtú. Presúvame sa do čakacej haly plnej stoličiek a ľudí. Pozerám na staré hodiny visiace na stene, štyri sú už dávno preč a my si tu veselo posedávame. Vnútrom sa rozlieha teplo, s ktorým nedokážu bojovať ani veľké ventilátory na strope. Za úplne posledné peniaze si kupujeme fľašu božsky vychladenej vody. Čakáreň sa stále viac zapĺňa a my nie a nie odísť.
Pred šiestou sa konečne dávajú veci do pohybu. Natlačia nás ako sardinky do malého mikrobusu, kde sa nedá ani hýbať ani dýchať. Kým sa konečne všetci natlačili dovnútra, prešlo niekoľko dlhých minút. A výsledok? Vezieme sa asi 100 metrov a môžeme vystúpiť. Najprv som myslel, že si len robia srandu, lebo veď by nás predsa do neho netlačili niekoľko minút len preto, aby sme sa minútu viezli. Pri lodi sa už medzičasom spravili neodmysliteľné fronty a tak sa do nej zapájame aj my. Takmer všetkých cudzincov, čo sme sa tu stretli držia pri dverách a nechcú ešte pustiť dnu. Najprv totiž nastupujú domáci a nás s ostatnými pustili až keď sa už všetci nalodili. Niektorým kážu aby si veľké batohy nechali dolu v podpalubí, no nám nehovoria ani slovo a ideme s nimi až hore. Vďaka tomu, že najprv pustili všetkých domácich si už nieje kam sadnúť. Hádžeme batohy pri bar a cestu do Jordánska si poctivo odstojíme.
Loď spoločnosti AB Maritime, ktorá spája egyptskú Nuweibu s jordánskou Aqabou
Nikto nevie čo má vlastne robiť a tak som pri potulkách loďou našiel okienko za ktorým sedia colníci. Sledujem čo sa bude diať, no všetko mi vysvetľuje Jordánec s ktorým sa dávam do reči pri okienku. Ja mu objasňujem situáciu ohľadom Slovenska a Slovinska a on sa mi na oplátku odvďačí za toto geografické okienko informáciou, že sa tu má odovzdať pas. Nedôverčivo ich podávam colníkovi a výmenou za ne dostávam dva papieriky s pečiatkou. „Pasy dostanete až po vylodení v Aqabe v kancelárii imigration office“, hovorí mi colník už niekoľký krát po mojej niekoľko násobnej otázke kedy mi ich vráti. Nadšený z toho niesom, a tak sa snažím aspoň nemyslieť čo bude ak tam pasy nebudú. Na lodi meníme prvé jordánske dináre a hneď si za prvé drobáky kupujeme niečo na pitie.
Konečne sa po dvoch hodinách plavby blížime k svetielkam jordánskej Aqaby. Máme sa dostaviť pri východy. V plnej poľnej tu stojíme obklopený desiatkami ľudí, no aj keď už loď stojí, tu sa nič nedeje. Už ma to naozaj prestáva baviť. Najprv tri hodiny meškáme, potom si nemáme kam sadnúť a nakoniec ešte hodinu stojíme v teple bez možnosti sa pohnúť s batohom na chrbte. Teší ma len to, že sme už konečne na mieste. Dostali sme sa do Ázie, resp. do Jordánskeho kráľovstva, kde strávime niekoľko nasledujúcich dní.
Po vylodení opäť nevieme kam ísť, tak sa všetci cudzinci držíme pokope a snažíme sa niečo vymyslieť. Zastavuje pri nás mikrobus, tak nasadáme dnu a ukázalo sa, že sme spravili dobre. Sme konečne v odchodovej hale a hľadáme pasy. Pýtame sa colníkov kde sú a tí si robia srandu: „to musíte ísť hore po schodoch na vrchné poschodie“. Pointou v tomto príbehu sa stáva, že žiadne schody a vrchné poschodie tu nieje. Človek bez pasu v novej krajine má asi zvláštny zmysel pre humor, pretože sa nikto nesmeje. O desať minút len počujem niekoho spoza rohu kričať „Slovakia, Slovakia“. Kráčam za zvukom a tu stojí nejaký ďalší colník s mojim pasom. Baba z Nemecka to šťastie nemala a kým všetkým ostatným cudzincom pasy rozdali, jej ostali len prázdne ruky. Skáčeme do taxi aby sme už boli čo najskôr v centre. Za jazdu chcel najprv desať, potom osem a nakoniec sme sa dohodli na piatich dinároch, čo sa ešte dá prežiť.
Aqabský záliv ponorený v tmavej noci
Vyhadzuje nás priamo v centre na ulici, kde vedľa seba stoja tri lacné hotelíky. Najviac sa mi pozdáva Petra stojaca v strede. Majú dve správy a ako to už býva zvykom len jedná je tá dobrá. Izbu na dnes majú za super cenu osem dinárov, no na zajtra sú už plný, tak sa budem musieť ráno sťahovať. Na izbe máme balkón s neuveriteľným výhľadom na prekrásne vysvietený Akabský záliv. Človek pri takomto pohľade zabudne na všetky strasti, ktoré so sebou niekedy cestovanie prináša a myslí len na radosť z tohto momentu.
Ulice sú plné svetiel, obchodov a prechádzajúcich sa ľudí. Strácame sa na chvíľu medzi nimi a ideme sa konečne dnes najesť. Keď tak sedím a čakám na jedlo, napadlo nás že sme vlastne dnes ešte nič nejedli. Obaja si dávame kuraciu shwarmu. Arabskú placku naplnia nasekaným kuracím mäsom, ktorú podávajú s hranolkami a kopou čerstvej a kvasenej zeleniny. Do noci posedávame vonku na balkóne a užívame si, že sme už v Jordánsku.
Aqabský záliv pri pohľade z nášho balkóna
Mešita v centre mesta
Na druhom brehu je izraelský Eilat
Typický obrázok v zálive
Nasledujúci deň trávime celý v Aqabe a užívame si ničnerobenie. Ráno sa musíme sťahovať, ale keďže na našej ulici sú lacné hotely hneď tri, o pár minút už máme batohy v novom domove. Doteraz sme každý deň behali a behali, tak sa dnes pôjdeme pre zmenu pozrieť ako v skutočnosti vyzerá Červené more. Hľadáme nejakú voľnú pláž kam chodia domáci. Kráčame po promenáde až sa nám to nakoniec podarilo. Pláž je síce špinavá, ale aj tak sme sem neprišli vylihovať, ale aspoň na chvíľu sa okúpať. Dievčatá sú zahalené aj tu a kúpu sa len tak v čom prídu. Ak v rifliach, tak sa kúpu v rifliach. Nevedel by som si to ani len predstaviť. Aj chalani sa delia do dvoch skupín. Jedny sa kúpu v tričku či tielku a ostatní tak ako sme zvyknutí my. Voda je krásne čistá a neuveriteľne osviežujúca. Keď sa človek k moru dostane takto raz za čas, o to viac si ho dokáže vychutnať. Ležím na vode, ruky mám založené za hlavou a vidím ako ma jeden Jordánec pozoruje. Príde mi zagratulovať k tomu čo všetko dokážem a za to mi chce požičať potápačské okuliare. Po skvelom relaxe vo vlnkách Červeného mora sa ideme prejsť miestnym trhom a kúpiť sladký melón. Aj po sieste sa ideme na hodinku okúpať. Pridáva sa k nám skupinka miestnych chalanov, ktorí sa strašne čudujú, keď na mňa hovoria arabsky a odpovedám im v angličtine. Keď sme už tu, chceme sa prejsť aj mestečkom. Dlhá promenáda je príjemným miestom na prechádzku. Nad hlavami nám rastú trsy žltých datlí. Na Aqabe je najkrajšia jej poloha. Brehy Červeného mora sú obklopené zaujímavými hnedošedými kopcami. V miestnej čajovni si vychutnávame presladený mätový čaj a sledujeme dôchodcov hrajúcich karty. Na streche hotela si užijeme západ slnka a naše akabské dni sú spočítané. Zajtra nás čaká Petra...
Na pláži...
Morské preteky
Aqabská pevnosť, jedna z mála pamiatok v meste
Žlté datle, no ešte neboli úplne zrelé
Takéto kopce obkolesujú Aqabu
Príjemne posedenie v čajovni
Zapadajúce slnko krásne osvetľuje okolité kopce
Slnko zapadá nad Aqabským zálivom
foto: Tomáš Kubuš, Nuweiba, Aqaba, 9-10.7.2008
