Čakáme pred kanceláriou v Mardine na autobus do Silopi a niekto odrazu povie, že bude meškať hodinu či viac. Ani to neriešime a len pomyselne mávneme rukou. Čo je hodina tu na východe Turecka? Inde by ju rozmenili na šesťdesiat minút, ale tu možno na dva či tri poháriky čierneho čaju. Pred pol treťou opúšťame Mardin a pred nami sú približne 3 hodiny cesty do Cizre, odkiaľ to bude ešte posledná polhodinka na hranice. Cesta z Mardinu sa vinie pozdĺž sýrskej hranice a pár stoviek metrov za oknom sledujem hraničný prechod Nusaybin a v prachu diaľky sa vynára aj sýrske Qamishli. Krajina okolo nás je viac menej monotónna, sem tam sa objaví dedinka, kopec alebo stádo s pastierom, no inak sa nič nedeje. Sme v Cizre a pomaly, ale isto sa začína stmievať. Mesto je naplnené chaosom, domami postavenými kade tade a vonku postávajú či posedávajú Kurdi. Silopi je dokonca na prvý pohľad ešte divokejšie. Padla noc a mesto osvetľujú len reflektory áut, mikrobusov, autobusov, výlohy výkladov, reštaurácii a sem tam aj pouličná lampa. Malý otogar je na rohu ulice a aj teraz je plný dolmuşov. Vystupujeme a pár minút na to už dohadujeme odvoz priamo na iracké hranice. Cena je nemenná 20 lír na osobu a keďže vedia, že inú možnosť človek nemá, tak to každý zaplatí. Dalo by sa teoreticky ísť až k úplne poslednému tureckému bodu, do dediny Habur a odtiaľ to nejako skúsiť, ale už je večer, vonku tma a takto aspoň máme istotu, že tam dorazíme ešte v normálnu hodinu.
Šofér si spraví niekoľko kópii našich pasov, vybaví potrebné papiere a keď sa za nami zatvoria dvere auta, znamená to, že ich najbližšie otvoríme až na hranici. Už pár kilometrov pred hranicami sa popri ceste vinie had zostavený z tureckých kamiónov. Nechcem si ani predstaviť ako dlho tu musia už stáť. Už len výstupná pečiatka na turecké víza a o pár minút sa ocitneme pod veľkou kurdskou vlajkou. Nápis „Vitajte v Irackom Kurdistane“ prezrádza, že sme na mieste. Nádych, výdych, prvý iracký čaj v čakárni, niekoľko otázok, kam, prečo, na ako dlho, veľká modrá pečiatka v pase a odrazu sme za hranicami. Irak! Krásny pocit. Krásny a zároveň zvláštny, pretože človek má očakávania aké to všetko bude, čo všetko zažije. Rok a pol som na neho myslel a odrazu som tu. Opäť v ďalšom z mojich snov.
Taxikár nás vyhodil na parkovisku hneď za hranicou a tu si zjednáme prvý iracký taxík na zvyšných pár kilometrov do mesta Zakho. Iracké taxíky tu v kurdskej časti sú väčšinou moderné toyoty krémovej, šedej alebo bielo-oranžovej farby. Z hranice Ibrahim Chalíl do centra platíme 7000 dinárov a máme k tomu aj vôňu čerstvého chleba, ktorý šofér zohnal po ceste. Mysleli sme, že by sme prišli do Dohuku, ale nemá zmysel sa ponáhľať a tak sa môžeme ráno aspoň prejsť mestom. Ostávame na noc tu. Zo Zakha vidíme takto po tme len obrovský zhluk svetiel porozťahovaný po okolitých kopcoch. Na hlavnej ulici sme našli lacný hotel Zozek, zrazili cenu o pár dolárov nižšie, hádžeme si veci na izbu, dáme rýchlu sprchu a ideme sa prejsť mestom. Netušil som, že prvá iracká prechádzka bude v noci po takmer neosvetlených uliciach, ale má to akési čaro. Po pár krokoch vidíme ako pár desiatok pred nami zastaví auto a z neho vyskočí chlapík zo samopalom. Irak! Nie, nič sa nedeje, to len v meste hliadkujú policajti kvôli bezpečnosti. Prechádzame tichým mestom a je tu taký pokoj, že by nikoho ani len nenapadlo, že nejakých 400 kilometrov južnejšie od nás sa nachádza Bagdad, ktorý sa možno až pričasto skloňuje v správach. Aj kvôli tomu kľudu sa často o tejto časti Iraku hovorí ako o „inom Iraku“. Vedia dobre prečo. Všetko je večer už takmer pozatvárané a len z pár podnikov dopadá tlmené svetlo na ulicu. Ideme za svetlom ako nočný hmyz a dostali sme sa do malej domácej reštaurácie. Naposledy sme jedli niečo normálne až ráno v Mardine, tak si objednávame jediné jedlo, ktoré podávajú. Dostaneme lahmacun jemne posypaný mletým mäsom, ale je to lepšie ako nič. Okolo desiatej už končíme unavení na izbe. Na pár minút vypadla v celom meste elektrika a to sa strašidelne ponorilo do tmy. Prvá iracká noc nás teda privítala krásne rozžiarenými hviezdami.
Prvé iracké jedlo
Kurdská vlajka nad Zakhom
Obrovská vlajka je symbolom mestaRáno si zbalíme veci a ideme zaplatiť za hotel, aby sme si pred odchodom dali raňajky. Chceme si tu nechať batohy a ísť sa túlať, ale nemôžeme. Strach z toho, že by sme v nich niečo mali je väčší ako ochota pomôcť. Chápeme to a tak ich hádžeme na chrbát a vydávame sa na obhliadku mesta. Na prvý pohľad sa nezdá, že by bolo Zakho veľkým mestom, ale človek zmení svoj názor po tom ako vidí koľkými smermi sa rozbiehajú ulice a domy. Zakho sa len veľmi pomaly prebúdza, obchodíky ešte spia a na ulice začínajú prichádzať prví ľudia. Prázdnymi, zaprášenými ulicami s naťahanými káblami kráčame k rieke Chabúr. Cesta k nej vedie popod obrovskú červeno-zeleno-bielu kurdskú vlajku ozdobenú zlatým slnkom. Stala sa symbolom celého mesta a ďalším dôkazom ako Kurdi svoju vlajku milujú. Predvčerom sa konali dôležité iracké voľby a celé mesto je posiate obrazmi kandidátov a vlajkami strán. Všímam si, že ľudia majú zafarbený jeden z končekov prstov od atramentu. To znamená, že včera sa zúčastnili volieb. Rieka Chabúr je pomerne čistá a človeka láka sadnúť si na jej okraj a namočiť si nohy. Pramení v Turecku, aby mohla v Iraku splynúť s Eufratom a rozptýliť sa v Perzskom zálive. Konečne vidíme v akom peknom prostredí je Zakho situované. Jedinečnou pamätihodnosťou mesta je staroveký kamenný most Delal spájajúci oba brehy. Jeho meno pochádza z asýrskeho jazyka a znamená „ jedinečný “. Vznikol za panovania rímskej ríše a dodnes existujú dohady ako mohli takýto most z veľkých kamenných blokov postaviť bez akýchkoľvek strojov. Meria 114 metrov a siaha ďalších 15 metrov do výšky. Jedna z legiend hovorí, že architektovi, ktorí dokázal postaviť most krátko na to odťali ruky, aby sa už o žiadnu takúto stavbu nikdy nepokúsil.
Ranné ulice Zakha
Predvolebná výzdoba v meste
Prvý pohľad na rieku Chabúr
Staroveký most Delal ponad rieku Chabúr
Kamenný most Delal spája oba brehy
Pohľad z mosta na rieku
Krása starovekého mosta
Rozlúčka s mostom
Kráčame po moste až na druhú stranu, zdravíme sa so starým mužom sediacim na lavičke a vychutnávame si krásu nového rána. Nadišiel čas, aby sme sa so Zakhom rozlúčili a vybrali sa hľadať niečo, čo by nás vzalo do mesta Dohuk, ležiaceho asi 60 kilometrov južnejšie. Prvého taxikára odmietame, no vzápätí sa pri nás objaví auto so sympatickým chlapíkom a hovorí, že nás za 20 000 ID hodí priamo do mesta, lebo tam má cestu. Dá sa to odmietnuť?
foto: Tomáš Kubuš, Zakho, 8-9.3.2010
