Za hranicami stojíme len pár kilometrov v malom pohraničnom meste Bazargan. Slnko sa za chvíľu dotkne krajiny a Iránci sa už tešia na večeru. Ararat sa oblieka do sivej tmy a náš autobus zastavuje pred malou reštauráciou. Všetci do jedného si idú nájsť čosi pod zub a my samozrejme nebudeme zaostávať. Do tajov perzskej kuchyne nás zaviedla milá pani z nášho autobusu. Keď videla ako sa snažíme čítať názvy jedál vo farsi, pribehla nám na pomoc a každé jedlo popísala. Nakoniec nám odporučila aby sme ako prvé iránske jedlo ochutnali chello kebab, ktorý považujú za akési národné jedlo. Na tanieri sa nám o chvíľu objavil dlhý grilovaný pás mäsa, obrovská kopa ryže a grilovaná rajčina s cibuľou. Čakanie na ostatných trávim vonku posedávaním na múriku s pohľadom upreným smerom k Araratu. Čo viac si môže človek po prvej iránskej večeri priať?
Chello kebab, obľúbené a najdostupnejšie iránske jedlo
Naši dvaja turkménski kamaráti museli ostať kvôli nejakým problémom s vízami na hraniciach. Prisadla si k nám Samira s chalanom, ktorý sa ukázal že je to jej syn. Ani sa nám nechcelo veriť, pretože vyzerá na 20 rokov a pritom má o 15 viac. Niekoľko nasledujúcich hodín cesty do Tabrizu spolu kecáme. Dostávame prvú lekciu farsi, do ktorej sa zapájajú aj všetci ľudia v našej zadnej časti autobusu. V prestávkach sa autobus menil na pojazdnú diskotéku a dokonca vytiahli tancovať aj mladého policajta. Samira nás pozve k nej domov či by sme u nich nechceli prespať. Ona býva síce v Mashade na opačnej strane krajiny, ale cestujú s mamou do Tabrizu. Takéto pozvanie sa jednoducho neodmieta. Toľko krát som čítal ako Iránci pozvali k sebe domov pocestných, ale nečakal som, že budeme mať to šťastie hneď v prvých hodinách našej cesty.
35 hodín v autobuse ubehlo rýchlejšie ako by si človek vedel predstaviť. Vystupujeme v Tabrize. Sú asi 2 hodiny ráno a ulice nás vítajú nočným chladom. Berieme si taxík a môžeme vyraziť. Ich byt leží na predmestí Tabrizu v obytnej štvrti, ktorá sa na prvý pohľad podobá na naše sídliská. Výťah na ich 12.poschodie nefunguje a tak sú celkom radi, že im môžeme pomôcť vynosiť ich obrovské kufre až pred dvere. Byt síce nieje veľký, ale zato je plný všemožných malých detailov. Všade naokolo sú koberce, obrazy, vyšívané dečky, sušené kvetiny, opracované drevené výzdoby až po luxusné poháre na whiskey s prázdnymi fľašami vystavenými ako trofeje. Samia s mamou nie sú typická iránska rodinka, pretože patria ku kresťanskej menšine. Hneď ako sme prišli domov si dali z hlavy dolu šatky a všetko to vyzerá tak, že by ma ani nenapadlo, že sme stále v Iráne. Dostávame izbu, kde si zhadzujeme batohy a všetci spolu kecáme pri čokoládovej zmrzline a niekoľkých pohárikoch neodmysliteľného čaju až takmer do pol piatej.
Po piatich hodinách spánku sa budím, ale vôbec niesom unavený. Bytom sa nesie vôňa pripravovaného jedla a pozvanie k stolu nenechalo na seba dlho čakať. Hladný niesom, tak ochutnávam len čerstvý chlieb s domácim syrom a kúsok višňového lekváru. Ešte dve šálky horúceho sladkého čaju a môžeme sa vybrať spoznávať Tabriz. Z predmestia to trvá do centra, ktoré pretína široká ulica Emáma Chomejního zhruba 15 minút. Tabriz je pre mňa úplne prvé iránske mesto a preto sa neviem okolo seba vynadívať. Veľa vecí je podobných Blízkemu Východu, ale aj tak je tu mnoho nového. Ulice sú plné ľudí a čiernej farby. Takú má totiž farbu čádor, ktorý zahaľuje ženské telo a šatka skrývajúca vlasy. Mladé dievčatá si s tým niekedy hlavu nelámu a čoraz častejšie sa objavujú v pestrofarebných šatkách, ktoré majú posunuté do stredu hlavy tak, že im nezbedné vlasy každú chvíľu padajú do očí.
Hlavná ulica Emáma Chojemního
Ulicami Tabrizu
Ulicami Tabrizu
Ulicami Tabrizu
Múzeum (Azerbayjan Museum) vystavuje niekoľko pozoruhodných historických artefaktov. Okrem starej maľovanej keramiky sú tu meče, zlaté perzské nádoby, šperky alebo známa kostra "milencov". Vrchné poschodie patrí minciam a oproti nim sú vystavené ukážky islamského umenia. Dostali sme sa aj do malej knižnice, kde sme našli hneď niekoľko zaujímavých archeologických kníh. Tabriz má za sebou celkom zaujímavú históriu. Po tom ako ho zničili Timurove vojská sa rýchlo postavilo opäť na nohy a za vlády panovníka Jahana Shaha mesto rozkvitalo. Práve v tomto období polovice 15.storočia postavili aj nádhernú Modrú mešitu, ktorú neskôr zničilo zemetrasenie. Cez malý park s bronzovou sochou básnika Shirvani Khaqani prichádzame k Modrej mešite (Masjed-e Kabud). Dnes už neslúži veriacim na bohoslužby, ale ako pamätník slávnej perzskej architektúry. Jej vnútro pôsobí chladne a netypicky prázdno. Steny zdobia fragmenty modrej kachličkovej výzdoby odkiaľ vzala mešita svoje meno. Ozvena odráža naše kroky od stien a navodzuje atmosféru, že je tu veľa ľudí. Aj samotné prostredie mešity je veľmi príjemné. V tieni stromov a na lavičkách posedávajú ľudia a spolu sa bavia. Iránci milujú trávniky, parky a pikniky, no na tie si budú musieť ešte pár hodín počkať.
Kostra "milencov" v múzeu v Tabrize
Rhyton z doby kedy v Perzii vládli Achajmenovci
Socha s príznačným názvom "strach" od miestneho umelca Ahada Hosseiniho
Masjed-e Kabud (Modrá mešita) so sochou básnika Khaqaniho
Výzdoba Modrej mešity
Aj napriek zemetraseniam sa zachovala časť vnútorného obkladu
Tisícky kachličiek zdobia interiér Modrej mešity
Modrá mešita
Prechádzka pod oblúkmi na nádvorí mešity
Pár ulíc od mešity je vstup do farebného sveta tabrízskeho bazáru. Na ulici ma očami a úsmevom sleduje pekná Peržanka. Ľudia sa tu viac usmievajú ako u nás doma. A aj napriek tomu, že prevláda čierna farba, je tu celkom veselo. Bazár začína presne podľa môjho vkusu. Všade je samé ovocie a zelenina vytvárajúce oku lahodiacu hru farieb. Chalan predávajúci orechy ma volá aby som ho odfotil a keď ide okolo neho aj kamarát, treba ich odfotiť predsa aj spolu. Iránci milujú fotografovanie. Možno ani nie fotografovanie samotné, ako ten moment kedy k nim natočíte foťák a ukážete im ako vyzerajú na malom displeji. Ďalšie časti bazáru sú plne perzských kobercov, látok, oblečenia, čiernych aj farebných šatiek a kopou iných vecí od výmyslu sveta. Mišo si chce kúpiť tašku tak ju hľadá v každom stánku a ja zatiaľ vždy len postávam a sledujem život naokolo. Ani neviem odhadnúť koľko krát si za mnou prišiel niekto pokecať až som sa zarozprával a musel Miša hľadať. Každý rozhovor začína takmer rovnako. Odkiaľ som? Páči sa ti Irán? Kde si už bol? Kam ideš? Je tu úplne bežné a nielen tu na bazári, ale aj hocikde na ulici. Pobehali sme všetko čo sme chceli a Samira nás už ťahá domov, pretože na nás čaká obed. Ešte včera nám mama sľúbila, že nám pripraví niečo z tradičnej perzskej kuchyne.
Bazár je vždy plný farieb
Granátové jablká, pistácie, symboly Iránu
Prechádzka bazárom
Dvaja kamaráti sa chceli fotiť
Toľko druhov ďatlí človek ešte ani nevidel
Bazár s oblečením
Hneď prvý nádych orientálnej vône po otvorení dverí prezrádza, že obed bude skvelý, nech to je hocičo. Na zemi je prestretý biely obrus a môžeme začať hodovať. Je síce Ramadán, ale kresťania ho nedodržujú ani v Iráne. Samozrejme jesť sa môže len doma, alebo niekde za závesom v podniku. Na ulici alebo v parku to je počas dňa viac než nevhodné. Na obed sa dnes podáva ghormeh sabzi. Nič nehovoriaci názov dostáva na tanieri konkrétne tvary. Pečené kura je obložené duseným špenátom s orieškami a k tomu všetkému je veľká kopa ryže so šafranom. Pre chuť sú v špenáte pridané polovičky malých citrónov v šupke. Každému z nás naložili tak veľa, že sám neviem ako to všetko máme zjesť. Po chvíli ešte prinášajú misu s grilovaným baklažánom a rajčiny plnené mäsom. Ach jaj, na také niečo už nemám ani síl :) Obed zakončujeme krvavočervenými granátovými jablkami a sladkým hroznom. Sadneme si a pri pohárikoch čaju kecáme. Jediné čo hrá proti nám je čas. Ten beží vždy priveľmi rýchlo a musíme sa pobaliť. Samira nám volá taxík, vysvetľuje taxikárovi kam nás má odviezť a lúčime sa ako dlhoroční priatelia. Niekde v polovici cesty nám volá na naše iránske číslo (ktoré nám ešte v autobuse venovala), že si Mišo zabudol spacák. Vraciame sa pre neho a všetci sa smejeme na tom, že sa opäť vidíme.
Ghormeh Sabzi
Mišo s našimi iránskymi hostiteľmi pri obede
Na autobusovom termináli si kupujeme lístky do Hamadanu a necelú hodinu čakáme na autobus. Sedíme na lavičke a vyzerá to akoby sme príjmali návštevy, pretože sa pri nás vystriedalo niekoľko ľudí. Niektorí po anglicky vedia len pár slov, ale aj tak sa radi prídu porozprávať. Jeden sa nám sťažuje aký je Irán zlý, pretože tu nieje žiadna práca a ako vrchol všetkého sú aj diery na cestách. Jeho otec je vysoký vojenský generál, dvaja bratia lekári, ale jeho to nebavilo a tak teraz predáva lístky na stanici v Tabrize. Zastavil sa pri nás aj dedko, ktorí nás pozdravil a obom sa nám ušlo aj potiahnutie za líce ako zvyknú robiť babičky svojim vnúčatám. Všetko to z neďalekej lavičke sleduje sympatické dievča, ktoré sa na tom neustále smeje. Bus je poloprázdny a tak máme na nočnej jazde do Hamadanu aspoň viac miesta. Prestávky na dlhej ceste sa stali chvíľkami spoločenských stretnutí. Vždy keď sme vystúpili sa našiel niekto, kto sa s nami začal baviť. Raz to bol učiteľ angličtiny z Qomu, inokedy zase mladý študent z Tehranu a napokon pozvanie na čaj od chlapíkov posedávajúcich na múriku. Stále sa neviem akosi spamätať, že sme v Iráne len prvý deň a zažili sme toho už tak veľa...
foto: Tomáš Kubuš, Bazargan, Tabriz 6-7.9.2008
