Celý deň sa od rána túlame Shirazom a jeho osviežujúcimi parkami, kde sa ukrývame pred neľútostným slnkom. Večer sa taxíkom vezieme na autobusový terminál a hneď si ideme kúpiť lístky do mesta Yazd. Autobus nám odchádza až večer o deviatej, čo nám maximálne vyhovuje. Sedíme na trávniku, kde sme pred pár dňami dospávali noc a čakáme kým sa naplní náš čas. Prisadol si k nám otravný Iránec, tak sme sa rozhodli hrať hru, že nehovoríme po anglicky a sledujeme čo sa bude diať. Chlapec sa držal pol hodinu. Na to, že sme sa bavili bez angličtiny to je viac než úctyhodný výkon. Zbehol som do malého obchodu kúpiť niečo na pitie a jeden presladený koláč. S Mišom vyberáme na trávniku melón a vzápätí k nám prichádza hlúčik vojakov. Ramadán ešte stále neskončil a vonku by sa jesť nemalo, ale tu sme v podstate skrytí, tak by to vadiť nemalo. Vojaci si sadajú pri nás a vysvitlo, že si chcú len posedieť, pokecať a spraviť si s nami fotku na pamiatku. Ukazujú na melón a priznali sa nám ako by si z neho radi dali, ale nemôžu. Čas uteká, presúvame sa bližšie k nášmu perónu a mladý pár sediaci oproti nám nás bez zaváhania ponúkol hruškami. Lúčime sa a na ich miesto si sadli dvaja chalani z Ahwazu s ktorými kecáme až kým nám nepríde autobus. Človek by ani neveril, koľko ľudí môže stretnúť na jednej obyčajnej stanici...
Cesta do Yadzu má trvať vraj 6 hodín. V buse sa mi vôbec, ale vôbec nedarí zaspať. Konečná v Yazde pripadla na tretiu hodinu ráno. Myslíme, že sa nejakým taxíkom odvezieme do centra a tam niečo vymyslíme, ale prichádza za nami jeden zo spolucestujúcich s otázkou: „Chalani máte spacáky?“. Tie samozrejme máme a za správnu odpoveď nám radí, že len pár metrov odtiaľto je park, kde sa môžeme ísť vyspať. Pod stromom sa balíme do spacákov a skúšam si zakryť každé voľné miesto na tele, aby som nedostal príučku od komárov. V Shiraze som si omylom nechal vonku trčať ruku a napočítal som na nej cez 15 štípancov. Budíme sa okolo siedmej a hneď padáme taxíkom do centra pri komplex Amir Chakmak. Už v prvom momente ako sa dívam na túto obdivuhodnú stavbu mi je jasné, že sa mi bude v Yazde páčiť. Rád by som našiel hotel Malek-o-Tojjar. Podľa inštrukcií, ktoré mi dala Peťa sa obraciam chrbtom k stavbe a vykračujem vpred. Strácam sa v bazáre po ľavej strane, ale nič sa na hotel nepodobá. Asi 20 minút sa túlame hlinenými uličkami, kde sa len sem tam mihne postava a rýchlo zase mizne za najbližším rohom. Objavili sme prvé badghiry, dômyselnú starú klimatizáciu, vďaka ktorej dokážu miestny obyvatelia prežiť horúce letá. Malek sa mi nájsť nepodarilo (až o rok neskôr som objavil, že som zabočil do prvého bazára a mal som zabočiť až do druhého) a sklamaní sa vraciame na námestie pri Amir Chakmak. Stojí tu hotel s rovnomenným názvom a za 5 dolárov na osobu sa ideme ubytovať sem. Viac v centre vlastne už bývať ani nemôžeme.
Chvíľku oddychujeme a už nám nič nebráni pustiť sa do objavovania tohto zaujímavého miesta. Komplex Amir Chakmak je okúzľujúci. Jeho zdobená fasáda s dvomi minaretmi je hotovou pastvou pre oči. K stavbe prilieha po oboch stranách niekoľko oblúkov, čo je robí ešte príťažlivejšiu. Námestie tvorí veľká plocha vyplnená mäkkým zeleným trávnatým kobercom. Na jeho konci stojí fontána s akýmsi odtokom plniacim funkciu malej riečky. Po ľavej strane je mešita hlinenej farby so zdobenou kopulou a priamo oproti nej štyri staré badghiry.
Výhľad z našej izby v hoteli Amir Chakmak
Štyri hlinené badghiry priamo na námestí Amir Chakmak
Posedenie na trávniku na námestí
Námestie Amir Chakmak
Radi by sme sa išli pozrieť do zoroastriánskej dedinky Chak Chak, tak ideme zistiť, koľko by nás to asi mohlo vyjsť. Prvý taxikár nám hovorí, že to vychádza okolo 14-15 dolárov na osobu, ale radšej ešte skúsime či nenájdeme aj lepšiu ponuku. Chak Chak zatiaľ odkladáme a na miesto nich sa ideme pozrieť k známym vežiam ležiacim niekoľko kilometrov za mestom Yazd. Sú známe ako Veže Ticha a kedysi slúžili ako zoroastriánske pohrebiská. Taxík nás sem z centra hodí za 10 000 riálov (1 dolár). Aj napriek tomu, že sú relatívne blízko (6-7km) nám pomerne dlho trvá kým sa autom vymotáme cez rannú premávku a všetky nekončiace predmestia. Konečne sme na periférii a pred nami sa zjavili dva kopce s badateľnými stopami stavieb. Priamo pod vežami je dnes niekoľko hlinených múrov, stien či pozostatky badghirov. Kedysi tu stála menšia zoroastriánska dedinka. Na vrchole kopca stojí kamenná veža. Nechcene sme si zvolili ťažšiu cestu a na samý vrchol lezieme rôznymi skalami. Popravde sa mi táto cesta páči viac ako kráčať vyšliapaným chodníčkom. Hore nás čaká veža naplnená prázdnotou. Hlinená podlaha si ešte pamätá doby, kedy boli veže ešte používanými pohrebiskami. Zoroastriánske rituály sa dostali mimo zákon a tak sem zablúdia už len turisti, alebo domáci ak si chcú vyčistiť hlavu. Zoroastriáni svojich mŕtvych vyniesli sem hore na vežu a posadili ich aby sa opreli o vežu. Spolu s nimi tu sedel aj kňaz a čakal kým priletí dravý vták a vykľuje zosnulému oko. Podľa toho, ktoré oko si dravec vybral vedel kňaz určiť či dušu mŕtveho človeka čaká ľahká alebo naopak tŕnitá cesta. Telo nechali sedieť vo veži až kým ho dravé vtáky nerozobrali alebo sa nevysušilo. V niektorých múzeách sa ešte zachovali staré čierno-biele fotografie zachytávajúce pochovávanie vo vežiach. Z hora je pekný pohľad nielen na susednú vežu, ale aj na púšť obkolesujúcu hlinený Yazd. Zadnou cestou zliezame dolu a obchádzame druhú vežu. V okolí sa povaľujú zvyšky keramiky a sem tam vykukne z piesku aj nejaká vybielená kosť.
Staré zoroastriánske pohrebisko
Zaujímavá púštna architektúra dedinky pod vežami
Dnes v nej už nikto nebýva
Cesta na Vežu Ticha
Kontrast roztrúsených domčekov a Yazdu v pozadí
Vo vnútri
Drsná krajina poznačená ľudskými stopami
Veža Ticha zblízka
Veže stavali na vysokých pahorkoch
Chceme sa vrátiť naspäť do Yazdu. Chvíľku kráčame hlavnou ulicou a snažíme sa stopnúť nejaké auto alebo taxík. Stačí len pár minút a už sedíme na zadných sedadlách okoloidúceho auta. So šoférom sa vezie aj jeho žena a malý 7 ročný syn, ktorý hovorí perfektnou angličtinou. Počas cesty sa samozrejme dávame do reči a len zo zvedavosti sa pýtame na Chak Chak. Vyzerá, že sa dohodneme na celkom dobrej cene, tak sympatickému šoférovi navrhneme nech vezme aj celú rodinku a všetci piati si spravíme „rodinný výlet“. Dohodli sme sa, že sa nám poobede ozve, tak máme ešte trochu času aby sme sa mohli ísť poflakovať Yazdom. Hlavnú ulicu pomenovanú po vodcovi islamskej revolúcie lemujú desiatky maličkých obchodíkov tlačiacich sa jeden vedľa druhého. V jednom z nich nás zaujme ručné sekanie kockového cukru. Niečo také u nás doma človek už nevidí. Tu v Iráne sa bežne obrovské panely cukru sekajú na neforemné „kocky“, ktoré sa podávajú k čaji. Na námestí Shohada s hodinovou vežou a mešitou Hazirah sa otáčame a vraciame naspäť po druhej strane ulice. Kupujeme si ovocie, prezreté žlté mangá a hľadáme čo by sme si dali pod zub. V pekárni práve vykladajú z pece obrovské horúce placky chleba. Ľudia si ich berú aspoň dvadsať a vonku si ich sušia na slnku, tesne pred tým ako si ich nabalia do igelitových tašiek. My si berieme len dve, kupujeme tuniaka, rajčiny, cibuľu a padáme sa naobedovať na izbu.
Mešita na hlavnej ulici
Oddychujúci dedo v tieni mešity
Nákup čerstvého chleba
Ulicami Yazdu
Siestovať sa mi nechce a napadlo ma ísť sa pozrieť hore na Amir Chakmak. Schody sa strácajú v jeho útrobách a zrazu som sa ocitol na prvom poschodí. Stúpam ešte vyššie, len aby som mal celý Yazd ako na dlani. Je to pohľad na nezaplatenie. Všade naokolo sa rozlieva more plné hlinených domčekov so stovkami, ba i tisíckami badghirov. Medzi jednotvárne domy sa preplietajú zdobené kopule vykladané modrými kachličkami. Nad nimi ako sviece vyčnievajú štíhle minarety. Modro-biele, zeleno-žlté, pieskové, všetky sú naprosto úžasné. Za mestom sa dvíhajú ostré púštne kopce, ktoré sa strácajú na horizonte. Námestie Amir Chakmak zíva o tomto čase prázdnotou. Aký obrovský kontrast oproti večeru, keď sa tu stretávajú priatelia či celé rodiny a spravia si piknik priamo pod dvojicou minaretov. Ani hlavné cesty nie sú celkom zapchaté. Ešte budú pár hodín voľne dýchať až ich s padajúcou tmou udusia výfukové plyny. Volá nám taxikár a dohodli sme sa, že sa stretneme o štvrtej pred našim hotelom. Máme ešte hodinu času. Sedieť a čakať sa nám nechce a povedali sme si, že si aspoň za ten čas pozrieme veľkú piatkovú mešitu Jameh Masjed. Nejako sa zvláštne vonku zamračilo, ale našťastie to vietor vzápätí rozfúkal. Za tie necelé dva týždne čo sme tu, sme si už zvykli, že každá mešita kam zavítame je nádherne zdobená. Piatková mešita mi pripadá však akoby bola ešte o čosi krajšia ako predošlé. Jej stavitelia jej dodali svojou výzdobou nielen príťažlivý zovňajšok, ale aj interiér. Vo vnútri pospávajú ľudia na mäkkých kobercoch a my len žasneme nad výzdobou.
Strecha komplexu Amir Chakmak s typickými badghírmi
Vzadu nad mestom sa zo zeme dvíhajú zahalené hory
Nad domami vyrastajú krásne zdobené mešity so štíhlymi minaretmi
Ale aj mešity bez minaretov
Večer je táto ulica úplne zapchatá
Krásne hlinené mesto sa rozlieva do diaľky
Mešita Hazirah
Výzdoba vo vnútri Piatkovej mešity
Piatková mešita (Masjed Jameh)
Nádherný vstup do Piatkovej mešity
Výzdoba vyznie pri pohľade neuveriteľne
Celá rodina je pripravená, my tiež, takže nám už nič nebráni vyraziť. Cesta k zoroastriánskemu Chak Chaku trvá niečo vyše hodiny. Čas trávime kecaním a hrami s malých chalanom, ktorého meno som už samozrejme zabudol. Už od škôlky chodí na anglické kurzy a tak vo svojom mladom veku naozaj veľmi dobre hovorí. Zamiloval si aj rôzne japonské seriály a preto sa doma po večeroch sám učí po japonsky. Dá sa s nim baviť pomaly ako s dospelým a veľa toho vie nielen o Yazde, ale aj o celom Iráne. Zaujíma ho Európa, Slovensko, nás zase Irán a tak si vymieňame informácie. Jeho mama, krátko na to ako sme vyrazili si zložila šatku a pospevuje si pesničky hrajúce z rádia. Zverí sa nám, že šatku veľmi nemusí a keď môže hneď si ju skladá dolu. V tomto aute si ani nepripadáme ako v tom Iráne, ktorý neustále omieľajú v televíznych či iných správach. Chak Chak leží osamotene v horách na prahu púšte. Opúšťame posledné mestečko a pred nami sa otvára púštna, piesočná rovina z ktorej vystupujú ostré vysoké skaliská. Krajina to je síce pekná, ale svojim spôsobom naozaj drsná. Konečne prichádzame ku skale, pod ktorou je nalepených niekoľko domčekov ozdobených zelenou farbou. Počas významných sviatkov sem prichádzajú stovky či tisícky pútnikov, ale dnes sme tu takmer úplne sami. Stúpame až hore do dediny, no tá je ľudoprázdna. Okrem našich tieňov na stenách domov sa tu nemihne nič živé. Prechádzame sa prázdnymi uličkami, nakukneme do prázdnych domov až mám pocit akoby sme boli v zabudnutom meste duchov stratenom na prahu nehostinnej púšte. Lezieme na okolité skaly, odkiaľ je na Chak Chak pekný výhľad. Sedím na okraji hlbokej priepasti a oči mi behajú po krajine. Páči sa mi tu. Svojim spôsobom sa mi páči tá prázdnota miešajúca sa s významom tohto miesta. Vraciame sa do jeho ulíc a stúpame k najvyššiemu bodu, kde stojí povestný zoroastriánsky chrám s večným ohňom. Mohutné dvere zdobené perzskými motívmi sú síce zatvorené, ale zrazu sa odnikiaľ vynoril strážnik so železným zväzkom kľúčov. Starý muž s tvárou dokreslenou výraznými vráskami má na starosť veľmi dôležitú funkciu. Musí dávať pozor, aby plameň Zoroastriánov nikdy nevyhasol. Pár krát otočil v zámku ten správny kľúč sa pred nami sa otvorila tajomná jaskyňa naplnená zoroastriánskymi rituálmi. V jej útrobách sa ozýva pravidelné kvapkanie vody. Práve zvuk maličkých kvapiek rozbíjajúcich sa o vodnú hladinu pomenoval celé toto miesto. Chak Chak by sa dalo z farsi preložiť ako „kvap-kvap“. V strede horí posvätný oheň a jeho vôňa sa nesie celým chrámom. Mám pocit akoby sme prišli v hodine dvanástej, pretože namiesto ohňa vidím len rozžeravené uhlíky. Pomaličky sa musíme vrátiť naspäť do Yazdu. Počúvame moderné perzské pesničky, pri niektorých známych sa už chytáme v refréne a pospevujeme si aj my. Sledujeme ako za skaly v púšti pomaly klesá oranžový kotúč a nádherne osvetľuje krajinu.
Kopce na okraji púšte
Cesta do Chak Chaku
Chak Chak sa ukrýva pod skalnatými bralami
Domčeky Chak Chaku so zelenými strechami
Chak Chak
Počas väčšiny roka sú ulice dedinky prázdne
Mišo v obkľúčení kopcov
No nieje tá dedinka roztomilá?
Dvere do chrámu posvätného ohňa strážia Peržania
Výhľad z chrámu
Večný oheň zoroastriánov, aj keď už akosi doháral
Večer pri pohľade na vysvietený Amir Chakmak sa už neviem dočkať keď sa zobudím, aby som mohol objavovať krásy tohto mesta. Ráno, kým ešte vzduch nie je pekelne vyhriaty sa vyberáme do ulíc. Za piatkovou mešitou Jameh sa strácame v labyrinte hlinených uličiek. Tvoria staré mesto a vyzerajú akoby sa nezmenili po dlhé stáročia. V prázdnych uličkách len raz za čas stretneme ženu ponorenú do čierneho čádora, alebo starčeka vykračujúceho o paličke. Veľmi sa mi tu páči. Len tak sa prechádzať, nechať sa unášať atmosférou perzského mesta a užívať si prítomnosť. Stratiť sa a nestarať sa o kde som, koľko je hodín, vybrať si uličku podľa chuti či momentálnej nálady a túlať sa dokým ma to prestane baviť. Vo väčšine domov bývajú domáci, no nájde sa tu aj pár opustených príbytkov o ktoré sa nikto nestará. Po úzkych a mäkkých hlinených schodoch stúpam až na druhé poschodie a odtiaľ priamo na strechu. Interiér domu je zanedbaný a polorozpadnutý, ale výhľad zo strechy stojí zato. Na konci jednej z uličiek sme narazili na kopulovitú stavbu ozdobenú štyrmi badghírmi. Za nimi je park, ktorý svojou zelenou farbou pôsobí ako malá oáza uprostred hlinenej rozpálenej púšte. Nevieme kde sme a len tak naslepo sa snažíme nájsť Alexandrovo väzenie. Chvíľu síce blúdime, no zrazu stojíme priamo pred ním. Skôr ako nejaké väzenie mi táto stavba pripomína celkom pekný palác. Prázdne nádvorie bez ľudí zapĺňa len hŕstka obchodíkov. Jeden z nich ponúka peknú zbierku tradičných hudobných nástrojov. Schádzame schodmi do podzemia a našli sme príjemnú miestnosť s lavicami, kde sa ukrývame pred slnkom. S troškou nadsázky by sa dalo povedať, že ak takto vyzeralo väzenie v čase svojej slávy, tak tu musela byť radosť byť zatvorený. Pár metrov od väzenia stojí hrobka 12 emámov. Zvnútra pôsobí zaujímavo, pretože jej steny sú lemované starými freskami, ktoré prežili až do dnešných dní. Rád by som si pozrel ako vyzerala kedysi.
Vysvietený Amir Chakmak
Amir Chakmak je v noci krajší ako cez deň, a to už je čo povedať
Uličky starého Yazdu
Na streche starého domu
Neodmysliteľné badghíry sú na každom kroku
Úzke uličky, v ktorých sa dá stratiť v čase
Výstavné badghíry
Uličkami starého Yazdu
V Alexandrovom väzení
V Alexandrovom väzení
Oddych v tieni stromov
Dlhou dlhočiznou cestou kráčame k Levej pevnosti. Dovnútra sa ísť nedá a ani s fotením to nieje žiadna sláva, preto sa flákame len pod jej mohutnými múrmi. Zo starého mesta som už videl takmer všetko čo som chcel a pomaličky sa začíname vracať domov. Ja ostávam na internete a Mišo ide priamou cestou na izbu. Po pol hodine idem aj ja a cestou si kupujem dve granátové jablká a v neďalekej cukrárni maličké balenie želé cukríkov. Obed máme doslova kráľovský. Melón, šťavnaté granátové jablká, koláčiky a na pitie vychladený višňový džús. Po chvíľke oddychu máme na pláne navštíviť Atéškáde, zoroastriánsky chrám ohňa. Rozpálenými ulicami nám to k chrámu s malými zastávkami trvá asi polhodinu. Myslel som si, že je zatvorený, pretože s hlavnou bránou nešlo ani pohnúť. Šofér autobusu nám ukazuje, že vchod je z bočnej strany. Atéškáde je moderná stavba posadená v parku s bazénom obklopenou kvetinovými záhonmi. Vo vnútri horí posvätný oheň svojim večným plameňom. Škoda, že je schovaný za sklenou tabuľou a nedá sa k nemu priblížiť ako v Chak Chaku. Cestou naspäť sa zastavujeme v autobusovej kancelárii, aby sme zistili kedy nám pôjde bus do Esfahánu a pri tej príležitosti si ich mohli aj kúpiť. Autobusové kancelárie sú na prvý pohľad na nerozoznanie od kopy iných obchodíkov. Jedinou výzdobou bývajú často len arabské nápisy na skle. Kamaráti z Hamadanu nás však naučili, že každá kancelária má vo vnútri kalendár alebo aspoň obraz nejakého autobusu. A naozaj to funguje! Nahliadame cez sklo do vnútra. Nad stolom visí obraz nablýskaného stroja a sme tu správne. Kupujeme si najlacnejšie lístky čo majú a do Esfahánu sa odvezieme za fantastických 12 500 riálov (1,2 USD) na starom mercedese. Za 350 kilometrov je až neuveriteľná cena. V obchodíku som objavil kusy krištáľového cukru s akým som popíjal čaj v Shiraze.
Atéškáde, zoroastriánsky chrám ohňa
S Mišom sa opäť delíme a ja sa idem túlať uličkami starého mesta, tentokrát však do časti rozkladajúcej sa za bazárom. Bazár je už druhý deň po sebe akosi nezvykle prázdny. Na starých drevených dverách mi do oka padli krásne zdobené kľučky. Vždy je tu jedna pre muža a druhá pre ženu. Podľa toho kto prichádza, zaklope na „svoju“ kľučku a za dverami už vedia kto má prísť otvoriť dvere. Každá z nich má svoj charakteristický zvuk a preto to domáci vedia ľahko rozoznať. Aj v tejto časti som natrafil na niekoľko prekrásnych badghírov. Ani teraz mi to nedá a prechádzam sa útrobami ďalších domov až som objavil jedno rozľahlé nádvorie. Hlineným labyrintom sa vraciam na trávnik pred Amir Chakmak. Slnko sa pomaly stráca za dvojicu minaretov a pozorujem ako sa námestie zapĺňa. Veľa domácich si sem prichádza večer posedieť, stráviť čas s blízkymi, alebo si jednoducho na tráve prestrú deku a spravia si po západne slnka piknik. Prichádza za mnou asi päť vojakov v hnedých uniformách a niekoľkodňovým strniskom. Všetci sú z Tehránu, kam sa ešte len chystáme, tak sa na neho pýtam, aj keď ani jeden z nich nehovorí anglicky. Iránci si k návštevníkom často prídu pokecať aj bez toho, že okrem perzštiny nehovoria iným jazykom. Zvedavosť a kontakt s cudzincom je však väčšia.
Amir Chakmak zo zadu
Amir Chakmak z prednej strany, aj keď zamračený
Uličkami starého Yazdu
Krásny, starý badghír
Kľučky, na ľavo ženská, na pravo mužská
Uličkami starého Yazdu
Kľučky
Starý muž v mešite
Dnes sme si povedali, že si dáme poriadnu večeru. Viem o jednej reštaurácii patriacej hotelu Silk Road. Cesta k nemu vedie okolo piatkovej mešity Jameh a malej svätyne Hosseinia. Nádvorie hotela je ako stvorené na oddych. Sedíme tu a je nám tak dobre, že sme sa rozhodli si dnes dopriať na čo si zmyslíme. Večeru začíname tradičnou zelerovou polievkou, ktorá je obľúbená práve v oblasti mesta Yazd. Spoločne so zelerom sú v nej aj zelené fazuľky a čerstvý arabských chlieb. Obaja sme si ako hlavné jedlo vybrali fesenjan. Patrí k pokladom starej perzskej kuchyne. Fesenjan sú vlastne mäsové guľky v omáčke pripravenej z granátových jabĺk a vlašských orechov. Podáva sa s ryžou ochutenou šafránom. Na človeka, ktorý nieje na takúto chuť zvyknutý je to spočiatku netradičné, ale poriadne sme si pochutnali. Na pitie máme kanvicu tradičného čaju so škoricou a šafránom. Lahodná chuť voňavej škorice je v čaji priam úžasná. Pri nekončiacich šálkach posedávame a kecáme dlho do noci. Toto je náš posledný večer v Yazde, zajtra už budeme v čarovnom Esfaháne...
Fesenjun
foto: Tomáš Kubuš, Yazd, Chak Chak, 15-16.9.2008
