Cestou zo Samarkandu sa horizont zaplní kopcami a medzi nimi žije niekoľko menších miest a dedín. Tradičný spôsob života tu ešte nevymrel a tak sa za oknami mikrobusu odohrávajú každodenné rituály. Starý dedko zváža slamu na somárovi do dediny, na poli sa krčia od východu slnka ženy vo farebných kvietkovaných šatách, niekoľko detí predáva pri ceste melóny, ovocie alebo zeleninu a nikto sa nikam neponáhľa. Nemá prečo a nemá ani kam. Po tom ako sa mikrobus prevalí cez horský priesmyk, otvorí sa rovina zaplnená mestom. Práve tam leží málo známy Šachrisabz, ktorý mnohí na svojej ceste Uzbekistanom obídu. Aj ja som ho obišiel pri mojej prvej návšteve a tak som vedel, že raz sa budem musieť vrátiť, aby som to napravil.
Amir Timur, Tamerlán, Timur Lenk alebo Timur Veľký. Štyri mená, ale stále sa za nimi skrýva jedna a tá istá osoba. Dobyvateľ sveta, muž, ktorý sa naveky zapísal do histórie nielen Uzbekistanu, ale aj celej oblasti Strednej Ázie a muž, ktorého sa nebáli len osady či mestá, ale celé národy. Ak by sme chceli vyraziť na miesto, kde sa Timur narodil, museli by sme merať cestu k mestu Šachrisabz, ležiace asi 80 kilometrov južne do slávneho Samarkandu. Hoci sa Timur narodil 8.apríla 1336 v malej dedine Hodža Ilghar neďaleko Šachrisabzu, práve toto miesto sa s jeho menom najviac spája.
Je pozoruhodné ako nad moderným, dnešným mestom vysoko vyrastajú stavby pamätajúce si niekoľko storočí. „Zelené mesto“ ako by sa dal názov Šachrisabzu preložiť si vďaka jeho starobylej kráse všimlo aj UNESCO a zapísalo ho na zoznam svetového dedičstva. Najvýraznejšou pamiatkou je aj dnes po toľkých rokoch Letný palác Timura Veľkého a názvom Aksaray, čiže Biely palác. Dá sa o ňom povedať ako o najambicióznejšom projekte panovníka, kam prizval najšikovnejších architektov z celej ríše. Palác z 14.storočia sa stratil v priebehu histórie, ale niekoľko ruín dokáže nadchnúť aj dnes. Z celého mesta vidno 40 metrov vysokú vežu siahajúcu nad palác. V čase najväčšej slávy by sme jej ešte museli pridať ďalších 25 metrov. Jej telo vyniká najkrajšími kachličkami, aké by sme v Šachrisabze našli. Musia ich tu byť tisíce a keď na ne človek hľadí, nejde mu do hlavy ako ju dekorovali. Ako sa asi museli cítiť ľudia, ktoré kráčali okolo čerstvo postavenej stavby a dokázali očami zachytiť jej krásu? Dlhých 24 rokov prešlo od kedy sem priniesli prvé kamene až dokým sa umelci a stavitelia zbalili a mohli odísť. Nielen obkladačky modrej či tyrkysovej farby dotvárali atmosféru paláca, ale boli to aj kúsky zlata či mozaiky bielej farby a nádherná kaligrafia. Jeden z jej nápisov hovorí o tom, že vládca je tieňom Boha na zemi. V tieni paláca sa dnes motá niekoľko turistov. Tých zahraničných je stále málo, pretože mnohí sa sem aj napriek blízkosti Samarkandu nezatúlajú. Veľa je však turistov domácich. Uzbeci milujú cestovanie po svojej histórii. „Predstavte si, že z takýchto obkladačiek bola vydláždená celá zem“ ukazuje miestna sprievodkyňa na pár farebných dlaždíc položených na zemi. Aby bol zážitok z miesta ešte umocnený, dá sa vyjsť na jednu z veží. Treba vyšliapať 116 schodov, ale ako náhle sa človek ocitne hore, povie si, že by kvôli tak peknému výhľadu prešiel aj dva krát toľko. Chlapec s dievčaťom sa držia za ruky a spoločne hľadia do diaľky. Šachrisabz vyzerá z výšky pôsobivo. Nízke domy sa rozliezli okolo námestia nesúceho meno miestneho hrdinu a priamo nad nimi vyrastajú tyrkysové kupoly. Panorámu dotvára aj staré ruské kolo, kopa zelených stromov a šedivé hory tiahnuce sa horizontom.
Pod vysokou sochou Timura Veľkého je rušno ako uprostred bazára. Timurov kamenný pohľad cieli do diaľky k mauzóleu, kde sníva večný sen jeho syn. Nežmurkne, nepohne sa, ani nenadýchne, len hľadí na mesto. Tu v Šachrisabze nehybný Timur Veľký stojí, zatiaľ čo v Samarkande sedí na tróne a v Taškente jazdí na koni. Záhony kvetov a ruží obkolesujú priestor a prístupovú cestičku zaplnili ľudia všetkých vekových kategórii. Socha najslávnejšieho rodáka je obľúbenou kulisou pre svadobnú fotografiu a hneď dva páry sa rozhodli pre tento deň. Krásna nevesta s jemne šikmými očami je doprevádzaná mladíkom v nablýskanom obleku a spoločnosť im robí niekoľko desiatok známych. Sme v islamskej krajine, ale islam tu v Uzbekistane nikdy nezasahoval do života ľudí tak ako trebárs v Saudskej Arábii. Dievčatá tu nosia veľmi radi sukne, trblietavé šaty, tričká či dokonca nohavice. Šatku si cez tmavočierne vlasy neprehodí žiadna z nich, no niektoré nosia ako korunku krásy malý, štvorcový klobúčik, ktorý patrí k tradičným súčastiam odevu. Neďaleké tyrkysové kupole patria komplexu Dorut Tilavat a mešite Kok Gumbaz. Najväčšia z nich vyčnieva nad prezdobeným portálom a pod ňou sedí na kobercoch niekoľko mužov. Dve menšie kupole patria mauzóleu, kde pochovali významného muža Šams ad-Dína Kuljala. Ten putoval krajinou, šíril myšlienky islamu a stal sa akýmsi vzorom či spirituálnym učiteľom Timura Veľkého. Jedna z hrobiek by mala patriť aj otcovi Timura. Pod stromami sedí niekoľko umelcov a naučenými ťahmi štetca prenášajú krásu uzbeckých stavieb na papier. Kamkoľvek sa človek pozrie, vidí starobylé stavby a nádych histórie dodáva celej scéne kupola mauzólea z ktorej sa pomaličky odlupujú tyrkysové obkladačky.
Veľký rozľahlý park sa zrazu skončí pred zaujímavou stavbou, kde sa mieša niekoľko štýlov. Za vysokým tehlovým portálom sa na streche krčí malá zaoblená pyramída. Ocitli sme sa v komplexe Dorus Saodat alebo Chazrati Imám, ako ho niekedy prezývajú domáci. Toto miesto patrí k najvýznamnejším v celom Šachrisabze a každý návštevník tu skôr či neskôr skončí. Hneď pri vstupe sa z tieňu stromov vynoria mladé dievčatá či ženy a snažia sa predať niekoľko ručne robených drobností. Predávajú farebné šatky, dekorované tašky, čiapky vyšívané tradičnou metódou, šaty alebo prezdobené peňaženky. Ceny sú veľmi nízke a potešia sa každému jednému somu. Stavba so zaoblenou pyramídou nesie meno Džehangira, najstaršieho a najobľúbenejšieho syna Timura Veľkého. Stopy na jeho rodinu sú v Šachrisabze naozaj všade. Pochovali sem aj druhého syna Umara Šejka, ale ostatných by sme museli ísť hľadať do samarkandského mauzólea Gur Emir. Priamo so stavbou susedí mešita s nádvorím cez ktoré rastie staručký strom. Pred chvíľkou zvolal hlas muezzína ľudí na modlitbu a nádvorie ako aj výklenok mešity zaplnili dedkovia. Po modlitbe tu ešte dlho zostávajú sedieť a medzi sebou sa zhovárajú. Vyzerajú ako z rozprávky, pretože každý z nich má tradičný dlhý kabát čapan siahajúci takmer až po členky, na hlavách nosia hranaté tubatejky s vyšívaným vzorom a mnohým z nich zdobí zvráskavenú tvár aj dlhá snehobiela či šedá brada. Pár metrov odtiaľto sa nachádza zaujímavé miesto naplnené tajomstvom. Ťažké drevené dvere vedú pod zem, kde sa rozprestiera neveľká pevnosť vyplnená sarkofágom. Nápisy arabskej kaligrafie sú vyšúchané od dotykov pútnikov a všade vládne šero a ticho. Práve tu malo spočinúť telo Timura Veľkého po jeho smrti. Chcel zostať naveky tam odkiaľ prišiel na svet a chcel byť v blízkosti svojich synov. Timur dobýjal v posledných rokoch svojej vlády územia ako na bežiacom páse. Podrobil si Aleppo, iracký Bagdad a brúsil si zuby na Čínu. Pri svojom sne však ochorel a zomrel 17.februára 1405 na mieste zvanom Otrar v dnešnom Kazachstane. Jeho mŕtve telo niesli sem do Šachrisabzu, ale napokon sa rozhodli pochovať ho v Samarkande. Hrobku tu v Šachrisabze našli až 558 rokov po Timurovom skone a nález predstavoval senzáciu. O to väčšiu, že sa v nej našli dve kostry o ktorých sa dodnes nevie komu mohli patriť. Uzbekistan a jeho mestá tak stále majú akýsi závan tajomstva a dobrodružstva, ktoré nesklame nikoho, kto sem zavíta.
foto: Tomáš Kubuš, Šachrisabz, 30.9.2011, 4.10.2012
