V obchodíku kde nás už poznajú si kupujeme zásobu vody a rýchlym krokom sa presúvame pri Níl. Čaká nás prechod cez hlavnú cestu plnú áut, ale za tie tri dni sme si už tak zvykli, že ani nezastavujeme a kľučkujeme pomedzi ne. Krátko po prílete keď sme len tak posedávali na nábreží Nílu sme sa dali do reči s taxikárom Alexandrom, ktorý nám rozprával o výletoch. Ešte vtedy sme mu sľúbili, že za ním o pár dní prídeme. Už z diaľky vidíme známu postavičku postávajúcu pri svojom čiernom taxíku. Vydal sa nám naproti a víta nás ako starých priateľov.
Sakkára je od Káhiry vzdialená okolo 30 kilometrov, ale dlho nám trvá kým sa vymotáme zo zapchatej premávky. Alexander nám objasňuje, že to sa sem každý deň sťahujú desaťtisíce ľudí z okolitých mestečiek za prácou. Odpútali sme sa od brán veľkomesta, za ktorým sa odkrýva zaujímavý svet egyptského vidieka. Na cestách pribudli somáre, ťavy alebo malí chlapci vedúci stádo vodných byvolov na pole. Všade naokolo je vďaka systému zavlažovaní veľká kopa zelene a datľové palmy. Ľudia sa krčia na svojich políčkach ako to robili ich predkovia už pred stáročiami. Niektoré domčeky uplácané z nepálenej hliny držia pokope už asi len silou vôle. Prechádzame pár dedinkami kde sa miesi prach neďalekej púšte s dupotom ťavích kopýt. Všetko život sa odohráva vonku na ulici. Pred mäsiarstvom stojí uviazaná malá ťava, tak nám Alexander rozpráva o tom ako veľmi je v tejto oblasti obľúbené ťavie mäso. Vraj je aj zdravé, pretože neobsahuje cholesterol. Medzi domami sa začína objavovať stupňovitá pyramída. Vitajte v Sakkáre.
Stupňovitá pyramída v Sakkáre
Stupňovitú Džóserovú pyramídu máme na dohľad, ale najprv ideme navštíviť archeologické múzeum nesúce meno geniálneho architekta Imhotepa. Vitríny sú plné neobyčajných pokladov egyptskej civilizácie. Dokonca sa človek môže zoznámiť aj so samotným Imhotepom. Nieje tu osobne, ale len v podobe malej sediacej sošky. Pyramídy a vykopávky sú od múzea vzdialené asi dva kilometre. Z piesku sa vynára stupňovitá krása v podobe pyramídy. Pohľad na ňu je sto krát krajší ako keď som ju obdivoval na obrázkoch. Oči mi behajú po jednotlivých stupňoch, ale nohy kráčajú do opačného smeru. Ešte ju nechám chvíľu čakať, čím len podporujem svoju teóriu odkladania radosti. Máme namierené k egyptským hrobkám. Boli vraj otvorené len pred pár rokmi, tak keď už sme tu nemôžeme si ich nechať ujsť. Vstupné do hrobiek je 25L (60 SK), ale môžem zodpovedne povedať, že sa tu oplatí investovať. Nalepil sa na nás mladý chalan, ktorý nás chce sprevádzať. Ako vraví, je študent egyptológie a rád nám o všetkom porozpráva. Už ani neviem koľko sme týchto egyptológov za pár dni stretli. Miestami to vyzerá, akoby na egyptológiu brali Egypťanov bez príjmačiek :) Prvá hrobka patrí dvom bratom. Musí nám ju prísť otvoriť starý strážnik, resp. nosič kľúču. Chvíľu trvá kým opustí príjemný tieň a púšťa nás dnu. S nemým úžasom a pootvorenými ústami sledujem prekrásnu maľovanú výzdobu. Žiarové farby egyptských majstrov majú čo povedať aj dnes. Presne takto som si predstavoval hrobku. No nečakal som, že sa mi až takto bude páčiť. Chalan nám čo to porozpráva o bratoch, hrobke a pochovávaní. Musí sa uznať, že toho vie naozaj dosť. Vzadu sú falošné kamenné dvere za ktorými bola samotná hrobka. Falošné sú preto, lebo vstup do hrobky bol cez skrytú šachtu pod nimi. Týmito dverami už nikto nikdy nemohol vstúpiť aby nevyrušil zosnulého z večného spánku. Druhá hrobka sa od tejto prvej podstatne líši. Jej vnútro je zdobené sochami, čo je pomerne zriedkavé. Zachytávajú vysokého úradníka vo viacerých etapách jeho života. Hneď pri vstupe je vytesaný do kameňa ako mladý muž a s každým ďalším krokom starne. Je to ako listovať v hrubom albume s fotkami. Sochy mali pôvodne obiehať okolo celej hrobky, ale nevyspytateľná smrť ho zastihla skôr ako svoj plán stihol dokončiť. Po smrti už do hrobky nesmel nikto zasahovať. Priestor nad sochami je vyplnená živými maľbami zachytávajúcimi obetovanie zvierat. Hrobka je krásna, úžasná a svojim spôsobom tajomná. Sprievodca sa s nami lúči a samozrejme neodchádza bez vyrieknutia zázračného slovíčka „bakšiš“. Rozprával zaujímavo a dovolil nám aj fotiť tak sme mu dali 10L, no ostal prekvapený, že on si skôr predstavoval 10 dolárov. Keď mu vravím, že ak sa mu nepáči tak mi ich môže vrátiť. V tom momente si ich ukrýva do vrecka na nohaviciach a rýchlym krokom nás opúšťa :)
Archeologické múzeum v Sakkáre
Archeologické múzeum v Sakkáre
Vstup do Hrobky dvoch bratov
Sochy v hrobke dôležitého úradnika
Krásne, živé maľby na stenách hrobky
Detail hrobky
Túlame sa rozpáleným pieskom a natrafili sme ešte na jednu hrobku. Jej predná fasáda je zdobená hieroglyfmi vytesanými do hnedého kameňa. Kúsok od nás sa dvíha hŕba kamenia. Aj takto môže vyzerať pyramída, ktorú nahlodal nemilosrdný zub času. Čo si tak musí myslieť faraón Sechemchet pri pohľade na svoju pyramídu? Prečo sa rozpadla práve tá jeho? Teraz nadišiel ten správny čas na to aby sme sa zoznámili s najzámejšiou pyramídy celej Sakkáry. Je ňou nepochybne stupňovitá Džóserová pyramída. Svojimi šiestimi stupňami dominuje celému okoliu. Obiehame ju dookola, ale nevieme sa dohodnúť odkiaľ je na ňu najkrajší pohľad. Samotné v púšti stoja tri menšie pyramídky. Ani tie nevydržali nápor času. Niekoľko pyramíd sa dvíha aj na horizonte. Sú zahalené obláčikom púštneho prachu a tak z nich vidno len obrysy. Týmto miestom je Abúsir, ktorý sa často spomína aj s úspechmi českých egyptológov.
Hrobka ozdobená hieroglyfmi
Pyramída faraóna Sechemcheta
Pyramída faraóna Sechemcheta
Džóserová pyramída
Stupňovitá pyramída Džósera
Našou druhou dnešnou zastávkou je Dášhur. Pozvoľna opúšťame zelené polička s palmami a strácame sa v púšti piesočného prachu. Netrvá dlho a začnú sa z neho vynárať obrysy pyramíd. Ešte pár rokov dozadu sa sem nesmelo chodiť, pretože oblasť Dáhšuru bola pod vojenskou správou. Aj dnes tu človek skôr natrafí na vojakov so samopalmi ako na turistov. Fakt, že sem neprúdia stovky turistov ako do Gízy robí toto miesto ešte príťažlivejším. Sme tu úplne sami. Priamo nad nami sa vypína Červená pyramída. Je perfektne zachovalá a myslím, že kľudne môže konkurovať aj slávnym sestrám v Gíze. Schodíkmi stúpame niekoľko metrov vyššie, kde je malý otvor. Vedie do srdca pyramídy. Pospáva tu strážnik, ktorý nám ukazuje, že máme ísť dolu. To je však zrejmé aj bez jeho „pomoci“. Je to skvelé, pretože celá celučičká pyramída je len naša. Dolu sa zvažuje poriadne dlhá, asi 100 metrová úzka chodbička. Na jej konci sú dve miestnosti naplnené ťažkým, nedýchateľným vzduchom. Ozvena je síce pekná, ale dusno a teplo je po chvíli vyčerpávajúce. Stojí to však za ten pocit. Sám kráčam útrobami pyramíd a počujem ako sa kroky odrážajú od holých kamenných stien. Akoby som to bol práve ja, kto sa tu ako prvý prechádza po dlhých tisícročiach. Pohľadom blúdim po stenách a hľadám hieroglyfy alebo aspoň tajnú miestnosť naplnenú faraónskym zlatom. Veľmi sa mi tu páči. Popravde, nieje tu takmer nič, ale ten pocit objaviteľa je neprekonateľný. Kde má človek možnosť sám sa túlať tajomným vnútrom pyramídy? Za Červenou pyramídou leží známa Lomená pyramída. Kráčame bližšie k nej, no zastavuje nás vojak s tým, že sa do tesnej blízkosti aj tak nedostaneme. Aspoň ju obdivujeme z diaľky spolu s menšou Čiernou pyramídou.
Vstup do Červenej pyramídy
Pyramídovy strop vo vnútri
A toto čaká človeka na konci pyramídy
Červená pyramída
Lomená pyramída neďaleko Červenej
Príchod k Červenej pyramíde
Cesta na miesto starovekého Memphisu vedie cez typickú dedinku plnú ľudí, zvierat a smetí. Slnko už vonku rozpútalo hotové peklo, ale náš elán z objavovania stále rastie. V malom múzeu je vystavená obrovská socha Ramzesa II. Má niekoľko metrov a človek pri ňom vyzerá ako väčšia bodka. Ďalšie nálezy sú vystavené aj vonku v príjemnej záhrade plnej zaujímavých oranžových kvetov. V strede areálu stojí krásna socha Sfingy. Je síce menšia ako známa Sfinga z Gízy, ale táto ju svojou zachovalosťou strčí do vrecka. Obdivujeme aj veľké sochy faraónov. Sú to už roky, čo bol Memphis jedným z hlavných stredísk egyptskej civilizácie.
Obrovská socha Ramzesa II.
Takéto kvety sú po celom Memphise
Nádherná Sfinga
Detail tváre
Ramzes II.
Ramzes II.
foto: Tomáš Kubuš, Sakkára, Dashur, Memphis, 7.7.2008
