Z tadžicko-uzbeckej hranice to do Samarkandu, jedného z najznámejšieho mesta celej krajiny netrvá dlho. Taxikár nás vyhadzuje pred nami vyhliadnutím ubytovaním a len pár metrov od neho stojí nádherné mauzóleum Gur Emir so svojou kupolou zdobenou najrozmanitejšími detailmi. Príde mi to akosi neuveriteľné. Nádvorie hotela je rozľahlé, plné stromov a kvetín. Bývame v tradičných uzbeckých domoch. Veľká izba má predsieň a na podlahu položili koberce. V záhradke si trháme sladké moruše a s ich chuťou v ústach sa vyberieme do ulíc Samarkandu. Nedokážem sa prestať tešiť na to všetko čo za chvíľku uvidíme. „ Pozrieme si najprv Gur Emir a potom skočíme na Registan “. Na prvý pohľad obyčajná veta, ktorá tu však získala príchuť splneného sna. Samarkand je pre mňa synonymom Hodvábnej cesty. Je to akoby dnes, keď som v novembri stál prvý krát pred petrohradskou mešitou. Jej modrá kópia bola inšpirovaná mauzóleom Gur Emir. Teraz som k originálu tak blízko, že sa môžem prstami prejsť po jej modrých kachličkách. Prejdeme vstupnou bránou a Gur Emir nám pred očami vyrástol do krásy. Interiér je bohato zdobený a tu pod jeho kupolou našiel miesto svojho odpočinku slávny Timur Veľký, známy aj ako Tamerlán. Ticho sa prechádzame okolo sarkofágov a v hlave sa preháňa snáď tisíc myšlienok. Jeho hrobka nesie nápis v arabskej kaligrafii „ Ak vstanem, svet sa zatrasie “ a keď v roku 1941 Gerasimov otvoril jeho hrobku objavil slávne posolstvo: „ Ktokoľvek otvorí moju hrobku, vypustí dobyvateľa strašnejšieho než som bol ja “. Krátko na to začalo nacistické Nemecko operáciu Barbarossa a vstúpilo do Sovietskeho zväzu. Môže to byť náhoda, ale čo ak nie? Jeho telo vrátili do hrobky v 1942 a po pár dňoch Sovieti zvíťazili v Stalingrade...
Mauzóleum Gur Emir, kde je pochovaný Timur Veľký
Vstup do areálu Gur Emir
Na nádvorí Gur Emir
Vnútro je neskutočne prezdobené
Hrobky vo vnútri mauzólea Gur Emir
Prechádzka pred Gur Emirom Naproti cez záhradu leží Ak Saray, na bielo natreté mauzóleum a kúsok od neho ešte hrobka Ruchabad o ktorej sa hovorí, že sa v nej skrýva cenná relikvia v podobe vlasu proroka Muhammada. Príjemne prostredie záhrady využili aj podnikavci a rozložili tu svoje obchodíky plné suvenírov. Cez park sa dostaneme na hlavnú ulicu s menom Registan. Jej meno napovedá, že už nemôžeme byť ďaleko. Vrcholky minaretov či kupol sa prebíjajú nad ostatné budovy akoby kričalim že už nás čakajú. Prvý pohľad na námestie Registan sa nedá opísať. Zrkadlovo oproti sebe stoja medresa Sher Dor a Ulugbegova medresa a aby to nebolo všetko priestor uzatvára medresa Tilla-Kari. Jeden z najznámejších obrázkov Uzbekistanu je namaľovaný priamo pred nami. Slnko kráča pomaly po oblohe a už nechýba veľa, aby sa po celodennej práci úplne stratilo. Registan je ponorený do jeho zlatistých lúčov a nechajú tak naplno vyniknúť krásu troch medrés. Predajňa lístkov je už zatvorená, ale okolie stráži niekoľko policajtov v tmavo zelených uniformách. Podíde k nám a ponúkne sa, že nás pustí dnu bez lístka. Normálne stojí vstupné 7500 somov, ale ak mu dáme 5000 somov Registan je náš. Na koniec dodá sľub, že si stihneme všetko pozrieť a je rozhodnuté. Turisti sa z Registanu takmer vytratili a odrazu sme v celom priestore skoro úplne sami. V medrese Ulugbega lezieme hore na jeden z minaretov. Úzke schodisko stúpa ostro nahor a je tak útle, že sa sem zmestí akurát jeden človek. Pod nami sa vzápätí otvorí pohľad na neskutočný Registan a Samarkand, ktorý sa rozlieva okolo neho. Aj tu sú pomery viac než stiesnené. Trčím von do pol pása a snažím sa čo to pofotiť. Až teraz som si uvedomil, že je to úplne prvý minaret na ktorý som kedy vystúpil. Nezabudnuteľná premiéra. Navštívime aj ostatné medresy a žasnem nad tým, čo dokázali vtedajší architekti. V medrese Sher Dor dlho sedíme v jednom z výklenkov až k nám podíde policajt, že sa dnes už areál zatvára. Tma ešte úplne nepohltila mesto, tak hľadáme podnik, kde by sme sa mohli najesť. Cez cestu, asi 200 metrov od Registanu sa jeden tvári celkom slušne. Čašník ukazuje prstami veľkosť šašlíka a ja si poviem, že také malé by som kľudne zvládol aj tri. Objednáme si teda kuracie šašlíky a kanvicu čaju. Môžem zodpovedne prehlásiť, že nič horšie som z kuracieho „mäsa“ v živote nejedol. Kusy kurčaťa sú nasekané ako im to prišlo pod čepeľ aj s kosťami a každý kúsok je ozdobený ešte mazľavou kožou. Mám pocit akoby mali niektoré kúsky len kosti a kožu a tak nechápem ako to dokázal niekto takto nasekať. Bŕŕŕ. Nočný pohľad na vysvietený Registan ma donúti zabudnúť a opäť poletovať vo sne. Mrzí ma len to, že je námestie v noci uzatvorené. Mohlo by byť úžasné sa ním potulovať aj za svetla hviezd či mesiaca. Svetlá oproti stojacich medrés sa stretávajú na kamennej dlažbe a splývajú do jednej. Je čas sa pomaličky vrátiť naspäť, ale keď vidím vysvietený Gur Emir zabočím rovno k nemu. Páči sa mi ešte viac ako Registan. Tmavými uličkami hľadáme cestu k hotelu, posedíme si na koberci a ideme spať, aby sme zajtra ráno mohli pokračovať.
Maličká hrobka Ruchabad
Kupola medresy Sher Dor na námestí Registan
Námestie Registan pomaly zaplavuje zapadajúce slnko. Medresa Sher Dor
Výhľad na mešitu Bibi Chanum (vľavo) a mauzóleum Bibi Chanum (vpravo)
Pohľad z minaretu na medresu Sher Dor
Starobylá výzdoba dýcha z vnútra medresy
Na nádvorí Ulugbegovej medresy
Registan je plný detailov
Symbol Samarkandu zdobí priečelie medresy Sher Dor
Medresa Tilla Kari
Tajomný Samarkand
Medresa Sher Dor v noci
Námestie Registan v noci ožije farbami
Vysvietený Gur Emir Deň začíname okrem klasického syru, džemu, čaju a chleba aj malé, sladké lievance. Ochutnávam aj džem z listov ruží a nádherne vonia. Obehneme ešte pár lacnejších hotelov v okolí a keď sa nám podarilo jeden nájsť, kde majú voľné a chuť zjednávať, vraciame sa po batohy a máme na dnes nový domov. Aj tento vyzerá ako malý palác. Drevené stĺpy, koberce a ošumelo vyzerajúce bronzové kanvice dotvárajú atmosféru Orientu. Už známymi uličkami sa vyberáme na Registan. Ani teraz tu nie je toľko ľudí, koľko by si táto pamiatka zaslúžila, ale na jednej strane to je obrovská výhoda, že masový turizmus ešte nezničil tieto krásne miesta. Okolo Registanu len prejdeme a z priľahlých záhrad sa otvárajú stále krajšie a krajšie pohľady. Medzi domami starého mesta sa vinie cesta k obrovskej mešite Bibi Chanum. Je najväčšou v celom Samarkande a každého o tom presvedčí hneď prvým pohľadom. Vchádzame dnu obrovským iwánom a cez ručne vyrezávané drevené dvere sme sa dostali na nádvorie. Pár ľudí posedáva v tieni stromov a zahryzujú si ich sladké plody. Svoje miesto tu majú aj predavači suvenírov. Buď majú stánok, ale sa len prechádzajú a priamo z rúk ponúkajú drobnosti ako hodvábne šatky, náhrdelníky alebo výrobky z dreva. V strede nádvoria stojí pod stromami mramorový Korán. Ak ho podľa legendy podlezie žena, Alláh sa jej odvďačí mnohými deťmi. Ukrývame sa do tieňa pod tyrkysovú kupolu a vnútrom sa rozlieva príjemný chlad. V stenách stále vidno betónové stĺpy, ktoré tu ostali po veľkých rekonštrukciách. Spolu s nami je tu skupinka asi 10 starších matiek. Každá z nich má viac ako desať detí a tak dostali od uzbeckej vlády medaile a výlet do Samarkandu. Naproti je mauzóleum, kde je Bibi Chanum, manželka Timura Veľkého pochovaná. Žena si pri vstupe pýta na osobu 2000 somov, ale keď sa obrazne povedané zvrtneme na opätku, prichádza muž, že môžeme ísť aj za tisícku. Sem tam to na turistov veľmi radi skúšajú. Schody vedú nadol do maličkej miestnosti s jednoduchými kamennými sarkofágmi.
Ranný Registan
Tyrkysové kupole sú typické pre Uzbekistan
Námestie Registan
Na námestí Registan
Medresa Sher Dor
Miestne dievčatá
Obrovská mešita Bibi Chanum
Staršia a mladšia generácia
Mešita Bibi Chanum
Mramorový Korán na nádvorí mešity Bibi Chanum
Mešita Bibi Chanum
Mešita Bibi Chanum Priamo pri mauzóleu je pod strechou ukrytý miestny bazár. Nepatrí k tým najkrajším aké som kedy videl, ale majú tu presne to čo hľadáme. Na kamenných stolíkoch majú predavači rozloženú svoju zeleninu, ovocie, ale aj vlastnoručné výrobky. Chýba mu atmosféra Taškentu či Khojandu, ktoré návštevníka vtiahnú do diania a nechce ho pustiť preč. Kúpime si dyňu a v tieni mešity Bibi Chanum si pochutnávame na jej kúskoch. O chvíľku prídu chlapi v čiernych oblekoch, s otázkou či sa nemôžeme presunúť a pár metrov ďalej. Za chvíľku bude týmto východom vychádzať japonská vládna delegácia a akosi im stojíme v ceste. Už z diaľky vidno kupoly hrobiek komplexu Shah-i-Zinda. Vstup do areálu vedie cez rozprávkovo zdobenú mešitu. Shah-i-Zinda znamená v preklade „žijúci kráľ“ a podľa tradície tu pochovali Kusáma ibn-Abbása, bratranca proroka Muhammada. Prišiel sem v 7.storočí s Arabmi šíriť nové náboženstvo a prišiel o hlavu. Tú si vzápätí vzal a odišiel s ňou do rajskej záhrady, kde žije dodnes. Vstúpime do mešity a chvíľku vylihujeme na koberci, aby sme ušli pred ostrými slnečnými lúčmi. Stúpame schodmi na hlavnú ulicu s hrobkami. Jedna hrobka stojí vedľa druhej, tretej, štvrtej. Pekne vedľa seba ako stĺpy antického chrámu. Ich fasády akoby súťažili o titul najprezdobenejšej hrobky celého komplexu. Nielen ich zovňajšok, ale aj steny vo vnútri striedajú jeden ornament za druhým. Ja to proste nepochopím ako je možné postaviť niečo takéto. Najjednoduchšie sú samotné sarkofágy. Často krát sa podobajú na betónové škatule. Domáci sa ich zľahka dotknú, odriekajú tichú modlitbu a nakoniec na ne položia mincu alebo bankovku. Nazriem do každej hrobky, ale ani jedna nie je rovnaká. Ľudia sa prechádzajú, obdivujú čo vytvorili ich predkovia a ticho pretne len trepot holubích krídel. Mohlo by zdať, že duša zosnulého opäť zatúžila lietať nad Samarkandom. Umelci si na konci areálu vybrali svoje plátna a snažia sa zachytiť aspoň kúsok tej krásy, čo majú pred sebou. Neviem či som podľahol čaru miesta, ale Shah-i-Zinde zatieni aj Registan aj Gur Emir.
Bazár s obrovskými dyňami
Komplex hrobiek Shah-i-Zinda
Mešita je vstupom do komplexu
Shah-i-Zinda, ulica plná zdobených hrobiek
Hrobky stoja jedna vedľa druhej
Nádherný interiér hrobky
Rozprávková výzdoba je synonymom pre komplex
Hrobky v Shah-i-Zinda
Rodina na výlete
Hrobky okolo seba vytvárajú úžasnú atmosféru
Prácu maliarov treba skontrolovať
Modlitba v mešite
Ženy v tradičnom oblečení Pol kilometra ďalej stojí na vŕšku malá mešita Hazrat-Hizr. Len nedávno ju zrekonštruovali po tom ako roky chátrala. Nové mešity sa ani len nedajú porovnať s historickými klenotmi, ktorých je tu v Samarkande viac než dosť. Najkrajšie na nej je bez pochýb výhľad na mesto. Poloha na vyvýšenom kopci to spraví za ňu. V mešite nás pohostili kanvičkou čierneho čaju a oddychujeme pri niekoľkých miskách horúceho daru. Vykopávky starovekého Afrosiabu sa ťahajú nízkymi pahorkami. Pred vstupom k ním je malé múzeum s pár nálezmi. Slovo pár tu je naozaj na mieste, pretože sály viac menej zívajú prázdnotou. Prichádza mladý pár, ale ne vopred zakúpený lístok ich nechcú pustiť dnu. Kúpili si ho v múzeu pri Registane, ale nepustili ich dnu, lebo je v rekonštrukcii a tak im povedali, že ho môžu použiť v inom múzeu. Snažíme sa im pomôcť a presvedčiť ľudí v múzeu, lebo nehovoria po rusky, ale bez úspechu. Dvojica bola v Uzbekistane aj pred rokom, ale vraj sa veľmi zmenil a ľudia sa snažia z turistov vytrieskať čo najviac peňazí aj takýmito somarinami. Kráčame ruinami starovekého mesta, ale veľa z neho nezostalo. Najviac sa mi páči behanie po malých či veľkých kopcoch a rýchla chôdza zvlneným terénom. Našiel som aj kus železnej podkovy a nejaký ten črep, tak som si ako správny archeológ precvičil ako ďaleko ich dokážem odhodiť. Schádzame pri rieku Siob a neďaleko jej brehu stojí významná hrobka proroka Daniela. Minulý rok som v iránskom Shushi tiež navštívili jeho hrobku, tak už budem mať na konte dve. Za dverami sa skrýva dlhý, nekončiaci sarkofág. Vraj sa jeho telo každým rokom predĺži o jeden palec a dnes má jeho sarkofág 18 metrov. Toto, veru v Iráne nedomysleli, pretože jeho hrobka bola veľká ako všetky ostatné. Chvíľu trvá kým okolo nej spraví človek koliečko. Celá hrobka je potiahnutá čiernou zamatovou látkou, na ktorej sú zlatou niťou vyšívané verše z Koránu.
Mešita Hazrat-Hizr
Dar al-Islam
Staroveký Afrosiab
Hrobka proroka Daniela narástla už na 18 metrov
Socha Ulugbega pri jeho hvezdárni
Keď sme už tu, zatúlame sa ešte pár posledných stoviek metrov k Ulgbegovmu observatóriu. Skúšam študentské vstupné, ale odmietajú mi ho dať a tak som si už povedal, že mi to lezie na nervy a z princípu nejdem dnu. Sedím na chodníku, píšem si denník a zrazu ma prekryje tieň. Prišla za mnou predavačka lístkov, že teda môžem ísť za polovicu, ale už sa mi nechce prerušiť písanie, tak jej ďakujem a pokračujem v tom čo mám rád. Ostatní si ho pozreli a môžeme sa vrátiť k Registanu. Do centra sú to asi 3 kilometre, tak si pustím hudbu a nasadím pochodové tempo. Pri Registane si kúpim dva koláčiky v pekárni, studenú vodu a sedím na námestí s výhľadom na symbol Samarkandu. Z pokoja ma vytrhne miestny chalan, ktorí si chce precvičiť angličtinu. Cvičíme, kecáme, ale po chvíľke mu došla slovná zásoba, tak sa posúvame po slovíčkach. Dlho tu ešte sedím a snažím sa pohľad predomnou čo najlepšie zapamätať, aby som sa sem mohol z domu hocikedy preniesť. Záver dňa trávime pod vysvieteným Gur Emirom a napokon vylezieme na strechu hotela. Samarkand pomaly prikryli hviezdy...
Nočný Gur Emir
Nočný Gur Emir
Nočný Gur Emir
foto: Tomáš Kubuš, Samarkand 18-19.6.2009
