Našim ranným cieľom je dostať sa z Alaverdi do mesta Dilijan, aby sme si odtiaľto pozreli dvojicu zaujímavých kláštorov. Má to len jeden háčik. Dnes je sviatok a podľa domácich, tak maršrutky chodia len občas, ak vôbec. Správkyňa hotela nám chce pomôcť a volá taxikárovi o ktorom vie, že dnes má namierené do mesta Vanadzor. Je to našim smerom, tak súhlasíme s tým, že vo Vanadzore vymyslíme čo ďalej. Namiesto raňajok si vypijeme pohár čierneho čaju a vyrazíme.
Cesta vedie nádhernou prírodou v okolí kaňonu Derbed, tak sa aspoň je na čo pozerať. V aute počuť prasknutie, niečo zašramotilo a o pár sekúnd stojíme na krajnici. Šofér vyberie zdvihák, strčí sa pod auto, odborne sa na to pozrie, dá auto dole a so stoickým kľudom skonštatuje, že to nič nie je. Keď nič, tak nič. Do Vanadzoru nám ostáva ešte pár kilometrov, tak to auto napokon predsa len vydržalo. Určite má mesto čo ponúknuť, ale neprišli sme sem kvôli nemu. Chceme ísť maršrutkou do Dilijanu, no najbližšia má odchod až za hodinu a pol. Rozmýšľame čo ďalej a ako vždy pri rozmýšľaní sa objavia taxikári s návrhmi. Ak by sme prišli do Dilijanu, museli by sme si nájsť taxík, ktorý by nás vzal ku kláštorom, pretože verejná doprava k ním takmer neexistuje. Odrazu padne návrh. „Načo by ste chodili do Dilijanu, keď môžete ísť ku kláštorom priamo odtiaľto?" pýta sa jeden z trojice taxikárov a my podvedome vieme, že má pravdu. Chvíľku sa ešte dohadujeme na cene a napokon si podáme ruku pri sume 10 000 AMD s tým, že nás vezme ku kláštorom, ktoré chceme vidieť, počká na nás a napokon nás vyhodí pri jazere Sevan. Keď si to rozpočítame na úseky, tak týmto krokom dokonca ušetríme zopár dramov a o čase ani nehovoriac. Prechádzame Dilijanom zasadeným pod horami, ale na prvý pohľad z okna idúceho auta ma neupútal. Miestni ho vďaka okolitej prírode dokonca lichotivo prezývajú „švajčiarske Arménsko", ale mne tak nepripadá. Príroda, kopce aj vrchy sú nádherné, avšak mesto samotné pripomína zhluk obytných škatúľ.
Kláštorný komplex Haghartsin je od Dilijanu vzdialený len niekoľko kilometrov. Za mestom sa začne cesta kľukatiť a stúpa do série ostrých zákrut. Všade naokolo je les a akonáhle vyjdeme hore na kopec, pod nami sa objaví more prenikavo zelenej farby poskladané z korún stromov. Zahliadli sme aj kláštor, hoci prvý pohľad nás nepotešil, pretože celá jeho predná časť je obalená v lešení. Zídeme úzkou cestičkou až k hradbám kláštoru a ocitneme sa na jeho pozemku. Rekonštrukcia pôsobí rušivo, na zemi sú porozhadzované nástroje a v tieni posedávajú robotníci. Ruch sa akoby zázrakom stratil hneď po tom ako zmizneme za rohom. Väčšina kláštorov na okolí pochádza z 13.storočia, ale predpokladá sa, že stavebný ruch tu začal už niekedy okolo storočia desiateho. Podľa legendy často nad kupolou chrámu lietal orol a preto ho napokon pomenovali „kláštor hrajúceho sa orla." Pomaličky vojdeme dnu do najväčšieho kláštora St.Astvatsatsin a obklopí nás typické, tajomné ticho, aké už poznáme z Haghpatu či Sanahinu. Mohutné stĺpy na svojom tele držia kamennú klenbu, ktorej ruky sa naťahujú až k stropu. Na jeho vrchole je otvor a vďaka nemu sa dnu dostanú zväzky slnečných lúčov. Zopár sviečok horí a niekoľko ďalších nakŕmime plameňom aj my. Chvíľku sa ešte túlame okolím pomedzi ďalšie stavby, ale celý komplex je veľmi malý a človek si ho pomerne rýchlo obehne.
Kláštor Haghartsin sa ukrýva v lese
Haghartsin v nádhernom prostredí
Pred vstupom do kláštora
Dvere do tajomného sveta ticha
Príbehy vtesané do kameňa
Vo vnútri kláštora
Obyvateľky kláštora
Sviečky pod klenbou
Naša cesta smeruje ku kláštoru Goshavank, takže musíme zliezť kopec a kým Haghartsin sa nachádza severne od Dilijanu, Goshavank leží južne od mesta. Do dedinky Gosh nevedú žiadne veľké zákruty ani kopce a tak sa ani nenazdáme a sme tu. Na parkovisku stojí odstavených niekoľko áut a dva či tri stánky so suvenírami predávajú najmä drevené kríže a malé ikony. Areál kláštora sa dvíha asi o 50 metrov ďalej. Je nádherný, monumentálny a krásne sa vyníma na miernom pahorku. Zapadne do krajiny tak, že si človek pomyslí, že tu len vyrástol namiesto stromov a stojí tu odjakživa. Pravdou však je, že ho postavili niekedy v priebehu 12. či dokonca 13.storočia. Aj dávnejšie stál na tomto mieste kláštor menom Nor Getik, avšak ničivé zemetrasenie z roku 1188 ho zrovnalo so zemou. Kráčame bližšie a zaujímavým faktom je aj to, že Goshavanku chýba hradba aká chráni mnohé iné kláštory. Ocitneme sa tak priamo pod vysokými zašpicatenými kupolami. V tieni, opreté o kláštor odpočívajú vyrezávané chačkary ozdobené krížmi. Kúsok pred nami sem dofrčala skupinka Talianov, tak posvätné ticho vystriedali hlučné konverzácie dôchodcov a hoci sa im snažíme vyhnúť, vždy sa nejako objavia pri nás. Goshavank sa mi páči aj pre svoju jemnú zanedbanosť. Na prvý pohľad síce vyzerá, že je v najlepšom poriadku, ale kto upriami pohľad na kupolu či strechy, vidí ako cez ne rastie tráva a mnohé kamene sa rozpadávajú. Dnu je pomerne veľa svetla a steny zdobia často arménske písmenka vytesané do kameňa. Zaujímavou budovou kláštorného komplexu je aj vysoká zvonica z 13.storočia ukončená krížom. V jej blízkosti si mnísi uchovávali knihy, ale dnes sa vytratili ako oni, tak aj literatúra.
Komplex Goshavank z diaľky krásne svieti
Kláštor je už na dosah ruky
Goshavank
Nádherný, vyrezávaný chačkar
Ani v okolí Goshavanku nechýba zeleň
Strechy kláštora prerastá tráva
Zvonica pri ktorej stála knižnica
Kláštory vedeli vždy krásne zasadiť do prírody
V kláštore
Veľký kláštor
Posledný pohľad na Goshavank pred odchodom
Za priesmykom Sevan (2114m) sa pred nami otvára cesta k slávnemu Sevanskému jazeru. Jeho brehy sa lesknú v diaľke a okolie prikryli vysoké kopce. Na niektorých dokonca nie je problém zahliadnuť ani v júli chumáče snehu. Neviem sa na jazero vynadívať. Často sa o ňom hovorí ako o „arménskom mori". Pripomína mi Vanské jazero na východe Turecka, kde som bol len pred štyrmi mesiacmi. Aj to obkolesujú kopce, zasnežené štíty a tiež sa nad jeho hladinou vypína niekoľko starých, arménskych kláštorov.
S taxikárom sa rozlúčime a vystúpime na polostrove vybiehajúcom do jazera. Ráno sme si mysleli, že by sme tu mohli prespať, tak si Aljak sadne do tieňa, stráži batohy a ja zbehnem k jazeru popýtať sa na voľné ubytovanie. Behám z miesta na miesto, pýtam sa, ale všade vravia, že majú plno a celý breh je doslova posiaty malými muškami a komármi. Nič to, spať tu nebudeme a ešte dnes sa dostaneme do Jerevanu. Dovtedy budeme tu. Vrátim sa nazad a ideme spoločne preskúmať polostrov. Kedysi bol pahorok ostrovom vynárajúcim sa z hladiny jazera, ale tie časy sú už dávno preč. Stalinovská éra sa pohrávala s prírodou a jazero sa za krátky čas začalo strácať až sa stratilo natoľko, že sa ostrov s dvomi historickými kláštormi spojil s pevninou. Na starých čiernobielych fotografiách by sme ešte našli krásny pohľad na ostrov, ale realita dnešku je úplne odlišná. Vyšliapeme hore na vrchol kopca a pred nami sa objaví krásny kláštorný komplex Sevanvank zložený z veľkého kláštora Surb Arakelots a z menšieho Surb Astvatsatsin. Stavby z čierneho kameňa dostávajú vďaka zafarbeniu zaujímavý nádych, hoci najväčšou devízou je ich neprekonateľná poloha. Z oboch strán sa rozbieha takmer tyrkysová hladina jazera a dole na konci svahu sa z vody tešia kúpajúci sa ľudia. Kláštor Surb Arakelots (Kláštor svätých Apoštolov) postavili na vrchole ostrova podľa nápisov už v roku 874 na popud princeznej Mariam, dcéry neskoršieho kráľa Ašota I. Pred pár desaťročiami však prešiel rekonštrukciou a tak závan starej doby ustúpil. Menší kláštor Surb Astvatsatsin vyzerá ako zmenšenina toho väčšieho a už asi navždy bude stáť v jeho tieni, hoci jeden bez druhého by si svoj život nevedeli predstaviť. Spoločne sa stali ikonou Arménska.
Sevanvank, kláštory nad jazerom Sevan
Pohľad na jazero z niekdajšieho ostrova
Nádherná, pokojná hladina Sevanského jazera
Kláštory nad Sevanom majú čierny nádych
Netypický kláštor čiernej farby
Jazero Sevan sa nachádza vo výške 1900 mnm a pri pohľade na jeho veľkosť je ľahké uveriť, že sa jedná o najväčšie jazero pod Kaukazom. Stojíme na kopci nad jazerom a dlho hľadíme na jeho pokojnú hladinu. Sevan znamená niečo ako „tmavé jazero" alebo „tmavý Van", pretože keď sem prišli Arméni od tureckého jazera Van, pozreli sa na jazero a prišlo im tmavšie a pochmúrnejšie, než to, ktoré dosiaľ poznali. Jeho voda sa strácala a klesala meter za metrom, až sa ľudia začali obávať, aby ho nepostihol neslávny osud Aralského jazera. Začali bojovať za jeho záchranu a napojili do neho niekoľko menších či väčších riek, aby sa odtiaľto voda nestratila a nezhasol by jeden z dôležitých arménskych symbolov.
Zídeme dolu k brehom jazera a pozeráme sa na miesto, kde by sa dalo kúpať. Takých miest tu je viac, no buď pýtajú vysoké vstupné, čo sa nám na pol hodinu platiť nechce, alebo sú pláže tak otrasne natrieskané, že ma prešla akákoľvek chuť. Neustále sa oháňame, aby nás nezožrali komáre až sa napokon zo samotného brehu stiahneme. Pred reštauráciou stojí veľký gril a pri ňom kuchár grilujúci obrovské, mäsové šašlíky. Pozrieme bližšie a zistíme, že sa tu negrilujú len šašlíky, ale aj ryby. Jazero Sevan je známe svojimi pstruhmi a keď vidíme a cítime ich vôňu, podľahneme a jeden obrovský rybí šašlík za 1200 AMD si hneď objednáme. V reštaurácii už miesto nie je, pretože všetko obsadili autobusové zájazdy, tak si necháme rybu zabaliť do chlebových placiek a ideme ďalej. Našli sme opustený, drevený altánok s tieňom a priamo tu na zemi si rozložíme na piknik. Batohy hodíme do trávy, na zem položíme kus novín, na ne ryby s chlebovými plackami a nevieme sa dočkať na obed. Kúsky grilovaných rýb sú jednoducho skvelé. Skutočne pochúťka, kvôli ktorej by sa sem oplatilo ísť aj bez toho, aby nad jazerom levitovali krásne kláštory.
Jazero Sevan je najväčším jazerom pod Kaukazom
Kláštory nad jazerom
Kláštor Surb Arakelots
Kláštor Surb Arakelots sa pre svoju polohu stal arménskou ikonou
Oba kláštory nad Sevanom
Z veľkého zberného parkoviska si berieme taxík do neďalekého mesta Sevan. Necháme sa vyhodiť na mieste odkiaľ chodia maršrutky do Jerevanu a nečakáme ani desať minút a v jednej z nich sedíme. Cesta beží skutočne rýchlo a výhľady občas okorení zasnežený vrcholok kopca prebíjajúci sa cez oblaky. Najbližšie dni strávime v Jerevane a jeho blízkom okolí...
foto: Tomáš Kubuš, Haghartsin, Goshavank, Sevan, 12.7.2010
