Ráno nevyrážame do ulíc ako obvykle, ale čakáme kým sa zjaví (a či vôbec) náš šofér aby sme sa vybrali na celodenný výlet do okolia Aleppa. Chvíľku sa motáme na ulici a prichádza k nám Mohammed. Sympatickým úsmevom a rýchlym krokom nás vedie k svojmu mikrobusu a vyrážame. Nekonečné predmestia Aleppa sú preplnené domami. Až keď sa nám konečne podarilo vymotať sa z mestského bludiska sa otvára pohľad na zaujímavú krajinu. Zvlnené pahorky sú posiate kameňmi „vyrastajúcimi“ zo zeme medzi ktorými sa dvíhajú štíhle zelené ihličnaté stromy. Na prvý pohľad pôsobí krajina až priveľmi nehostinne, no pri lepšom pohľade vidíme kopu poľnohospodárskych políčok ku ktorým sa od skorého rána skláňajú ľudia.
Mushabbak
Spoza kopca sa začínajú vynárať ruiny kamenného kláštora. Je ním Mushabbak, naša prvá zastávka na ceste za sv.Šimonom. Mushabbak spolu s viacerými ďalšími miestami v severnej časti Sýrie nosia prívlastok „mŕtve mestá“. Opustené boli už pred mnohými stáročiami, ale dnes si v jeho tesnej blízkosti našla svoje miesto pre život sýrska rodina pastierov oviec. Práve stádo oviec pasúce sa pred ruinami dodáva tomuto miestu príťažlivú bukolickú atmosféru. Túlame sa jeho ruinami pričom obdivujem ako je skvelo zachovalý. Jeho rady štíhlych a vysokých stĺpov, kamenné okenice a úžasné detaily vyryté do tvrdého kameňa. Prichádzajú za nami malé deti, ale starý muž sediaci v tieni kláštora ich okríkol a oni smutne odchádzajú. Škoda, veď nás prišli len pozdraviť. Mladá žena zahalená v čiernych dlhých šatách naberá zo studne vodu, kýbeľ si postaví na hlavu a ladnými pohybmi sa vracia do útrob domu. Mushabbak slúžil v minulosti ako miesto, ktoré vítalo pútnikov smerujúcich ku kláštoru sv.Šimona.
Kláštor Mushabbak
Okno do kláštora
Kamenný interiér je dnes vyplnený tichom
Na stĺpoch sa strieda iónsky aj korintský štýl
Pohľad do neba
Malý chlapec býva s rodinou vedľa kláštora
Krajina v okolí Mushabbaku
Qatoura
Najväčším lákadlom Qatoury sú nepochybne rímske hrobky vytesané do skál. Nikdy predtým som o tomto mieste nepočul, tak som sa potešil, že uvidíme niečo čo sme ani nečakali. Krajina sa zapĺňa skalami a to znamená, že už nie sme ďaleko. Za mestečkom stojí vedľa cesty skalná stena plná rozmanitých reliéfov. Dve tisíc ročné portréty Rimanov aj dnes neprítomne hľadia do diaľky na okolitú prírodu. Veľmi sa mi tu páči aj keď je tu hrobiek len niekoľko. Chvíľu lozíme po oblých skalách do výšky, ale pohľad na kúsoček starovekej histórie je zaujímavejší.
Rímske reliéfy na skale v Qatoure
Qatoura
Hrobky
Vitajte v Qatoure
St.Simeon (Qalaat Semaan)
Premeňme sa aj my nachvíľu na pútnikov a poďme spolu preskúmať jeho krásy. Prvé čo človeku udrie do očí je neobyčajné prostredie v ktorom je kláštor zasadený. Všade naokolo sú vysadené vysoké borovice. Ich vôňa sa nesie krajinou a presycuje vzduch až navodzuje atmosféru prechádzky lesom. Kláštor je omnoho väčší ako som si ho predstavoval. Ruiny a príbeh sv.Šimona nás prenesie naspať do 5.storočia. Šimon sa narodil ako syn chudobného pastiera v okolí starovekej Antiochie. Na samom začiatku sa síce pripojil k mníchom do ich spoločenstva, ale prišiel na to, že týmto životom chce putovať sám. Odchádza žiť sem do kláštora, kam za nim prichádzajú zástupy pútnikov prosiacich o radu či zázrak. Aby sa Šimon vyhol ľuďom, ktorí sa ho chceli dotýkať vyliezol na stĺp. Ten mal spočiatku 3 metre, no neskôr narástol na 6, 12 až sa ustálil na 18 metroch. Čím dlhšie stál na stĺpe, tým rástla jeho reputácia a stále viac pútnikov prichádzalo, aby ho aspoň na chvíľu zazreli. Šimon prežil na stĺpe neuveriteľných 38 dlhých rokov. Ešte aj dnes keď človek zavrie oči si s kúskom fantázie dokáže predstaviť ako to tu vyzeralo. Počuje hlas z vysokého stĺpu, pod ktorým sa rozlieva ľudské more hltajúce každé vypustené slovo. Otvorím oči a predo mnou je vstup dovnútra kláštora a malý, nenápadný biely podstavec so zvyškom stĺpu. Dnes má možno dva metre a ani sa nechce veriť, že on je tým stĺpom na ktorom sa odohrával tento zaujímavý príbeh jedného človeka. Kláštorom sa preháňa jemný vetrík s borovicovou vôňou. Odráža sa od kamenných stien, ktoré vydržali nápor storočí až do dnešných dní. Kláštor stojí na okraji kopca a ponúka panoramatický pohľad na celé okolie. Na to, že sme v Sýrii je naokolo až príliš veľa zelenej farby. Priamo pod kláštorom ležia ruiny mesta Deir Semaan a v diaľke sa rysujú ďalšie spomienky minulosti. Na horizonte sa dvíhajú kopce patriace susednému Turecku. Za kláštorom v tesnej blízkosti starých byzantských hradieb je malá kaplnka slúžiaca na pochovávanie. Je pozoruhodné, že celý priestor komplexu je takmer rovnako veľký ako Istanbulská Hagia Sofia. Príjemným borovicovým hájikom prichádzame aj k baptistériu. Za ním sa rozkladá neveľký olivový háj. Prechádza ním posvätná cesta na konci ktorej stoja ruiny monumentálneho oblúku. Z tohto miesta nikto neodchádza sklamaný.
Kláštor sv.Šimona
Stĺp z ktorého sa Šimon pozeral na svet
Vo vnútri kláštora
Ruiny jednej z kláštorných stien
Šedivá krajina severnej Sýrie
Kláštor je aj dnes impozantný
Malá stavba slúžila na pochovávanie
Kláštor sv.Šimona
Ruiny baptistéria
Baptistérium
Ruiny kláštora
Ain Dara
Posledným miestom, ktoré si dnes pozrieme sú vykopávky chetitského chrámu Ain Dara. Turistov sem veľa nezavíta a tak sa tešíme, že ho budeme mať celý len pre seba. Pred nami sa dvíha neveľký pahorok a už tušíme, že práve na ňom sa skrýva tento chetitský poklad. Prašnou cestičkou stúpame až na vrchol. Krajina je posiata zelenými políčkami. Zvlnené pahorky na horizonte ležia už v Turecku. Spoza rohu sa vynára nádherná levia hlava vytesaná do čierneho kameňa. Srdce sa rozbúchalo a oči si premeriavajú krásny chrám, ktorý prežil do dnešných dní. Končekmi prstov sa prechádzam po starých kamenných okrídlených levoch. Zub času ich pomaličky farbí do oranžova, no oni nepovedia ani slovo. Sedíme na schodoch a vychutnávame si ďalšie nádherné miesto tohto sveta.
Chetitský chrám v Ain Dara...
...je plný kamenných reliéfov...
...kde sa stretnete zoči voči s okrídlenými levmi...
...ich úsmev si Vás získa...
...a už sa nebojíte priblížiť sa bližšie...
...a ešte bližšie...
...a napokon sa ísť spriateliť aj s ďalšími kamennými zvieratami...
...ktoré Vám pošepkajú, aby ste si vyšli na blízky pahorok...
...a pred odchodom sa na ne pozreli z výšky...
...už ostáva len poďakovať a zaželať im ďalších tisíc rokov...
Vraciame sa do Aleppa, kde strávime poslednú noc v Sýrii, čo znamená, že naše blízkovýchodne dobrodružstvo sa pomaličky, ale isto blíži ku koncu. Zajtra ráno nás čaká moje milované Turecko. Neviem sa ho dočkať...
foto: Tomáš Kubuš, Mushabbak, Qatoura, St.Simeon, Ain Dara, 31.7.2008
