Patrím k ľuďom, ktorí podliehajú nostalgii navštívených miest. Niektorím stačí vidieť dané miesto či krajinu raz a vyškrtnú si ju nadobro zo svojich plánov. „Veď svet je taký veľký, aby sa vracali na rovnaké miesta“ povedia si. Poviem si to aj ja, ale aj tak mi to nedá. V marci minulého roku, keď som prvý krát zavítal do Iraku, hoci len toho severného s prezývkou „Iracký Kurdistan“ zamiloval som si to miesto. Tú zvlnenú krajinu, ktorú sledujú nebezpečne vyzerajúce hory, miestne bazáre, ľudí takpovediac z minulého storočia, prach starých miest, presladený čaj či vynikajúce jedlo. Vychutnával som si atmosféru miest, kam chodí minimum ľudí a preto nemal kto domácich pokaziť ako napríklad niektorých Egypťanov. Miloval som tráviť čas v čajovniach kurdských miest, sedieť, rozmýšľať o živote, zapĺňať stránky písmom, piť čaj s niekoľko centimetrovou vrstvou cukru na dne pohárika a byť tam. Byť tam, tak blízko relatívneho nebezpečenstva a pritom v bezpečí. Stretávať ľudí, ktorí ušli pred hrôzou vojny z Bagdadu, Hadithy či Ramadí, počúvať ich príbehy a snažiť sa vtesnať do ich spomienok s tým ako by som sa zachoval ja.
Čas prešiel, prešiel rok, prešlo k nemu pár mesiacov a opäť sedím v mikrobuse cestou z posledného tureckého mestečka Silopi a smerujeme k hranici nad ktorou veje zeleno-bielo-červená vlajka so zlatým slnkom. Po roku v Iraku. Človeku sa nechce veriť, koľko sa toho v krajine akou je Irak môže zmeniť. Rozostavané projekty v Arbile dnes svietia novotou, stavajú sa nové cesty, domy, výškové budovy či kancelárie. Pomaličky mizne ten starý svet, ktorý tam dosiaľ pulzoval a bazáry začínajú pokrývať umelé strechy, ktoré bránia výhľadu na tisícky káblov prepletajúcich sa medzi sebou. Dôležitejšie je, že ľudia sa nezmenili. Stále z nich cítiť ostych, pretože pohľad na človeka s batohom je tu stále zriedkavý, ale keď sa oťukajú radi sa pozhovárajú, pomôžu nájsť hotel, zmenáreň alebo donesú na stôl toľko čaju a chlebových placiek koľko si človek zmyslí. Prechádzať sa Dohukom, jeho bazármi, sadnúť si na obed do jedného z mnohých malých podnikov, zastaviť sa v posvätnom Láliši a počkať si na domácich, ktorí návštevníka s hrdosťou prevedú svojou svätou pôdou, tráviť čas vo večernom Arbile na ulici v čajovni priamo pod vysvietenou Citadelou, kde ľudské stopy siahajú pár tisíc rokov pred náš letopočet. Stále to má čosi do seba a stále to fascinuje. Vráťte sa na miesta, ktoré ste si zamilovali. Objavovanie nového je vzrušujúce, ale vrátiť sa do spomienok a zmiešať ich s realitou nových dní má tiež svoju silu...

Trh s ovocím a zeleninou v Dohuku

Posedenie v čajovni, Dohuk

Uličkami bazárového Dohuku

Najnovšia móda, Dohuk

Niektoré ulice v Dohuku sa stali za rok krytými

Tradičné kurdské oblečenie, Dohuk

Posedenie pred obchodíkom, Dohuk

Tisíce káblov nad hlavami, Dohuk

Dohuk

Farebný Dohuk sa tiahne do svahu

Vo vnútri jazídskej svätyne v Láliši

Najposvätnejšie miesto jazídskeho náboženstva, Láliš

Jazídske svätyne pripomínajú pyramídy, Láliš

Posvätný Láliš

V centre mestečka rastie mohutný strom, Láliš

Vstup do svätyne Šejcha Adího, Láliš

Jazídi zdobia svoje svätyne farebnými látkami na ktorých pre šťastie viažu uzle

Šťastie je na ceste, Láliš

Uličkami hlavného mesta kurdského regiónu, Arbil

Portrét prezidenta Barzániho nesmie chýbať, Arbil

Výletníci na arbilskej citadele, Arbil

Socha historika stráži vstup do Citadely, Arbil

Staré schátrané domy na Citadele, Arbil

Moderná mešita Džalil Chaját, Arbil

Povestná Citadela, Arbil

Bazár s knihami priamo na ulici, Arbil

Iracký Kurdistan križujú väčšinou moderné taxíky, Arbil

Uprostred miestneho bazáru, Arbil

Bazár, Arbil

Nočná Citadela, Arbil

Kresťanská štvrť Ain Kawa na periférii Arbilu

Zaprášené mestečko s bazárom popri ceste, Rovia

Ponuka je skromná, ale chutná, Rovia

Staroveký most Delal, jediná skutočná pamiatka hraničného mesta Zakho
foto: Tomáš Kubuš, Dohuk, Láliš, Arbil, Rovia, Zakho, 20-22.7.2011