Severný Irak...návrat po roku (foto)

Severný, kurdský Irak je stále miestom, ktoré pokrýva akési tajomno a príchuť neobjaveného. Sú miesta, ktoré človeka neoslovia a vie, že sa do nich nemusí vrátiť, ale severný Irak má pre mňa v sebe niečo, čo ma priťahuje. Prešiel rok a niekoľko mesiacov odkedy som ho navštívil prvý krát a tak bolo jasné, že sa musím vrátiť...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (16)

Patrím k ľuďom, ktorí podliehajú nostalgii navštívených miest. Niektorím stačí vidieť dané miesto či krajinu raz a vyškrtnú si ju nadobro zo svojich plánov. „Veď svet je taký veľký, aby sa vracali na rovnaké miesta“ povedia si. Poviem si to aj ja, ale aj tak mi to nedá. V marci minulého roku, keď som prvý krát zavítal do Iraku, hoci len toho severného s prezývkou „Iracký Kurdistan“ zamiloval som si to miesto. Tú zvlnenú krajinu, ktorú sledujú nebezpečne vyzerajúce hory, miestne bazáre, ľudí takpovediac z minulého storočia, prach starých miest, presladený čaj či vynikajúce jedlo. Vychutnával som si atmosféru miest, kam chodí minimum ľudí a preto nemal kto domácich pokaziť ako napríklad niektorých Egypťanov. Miloval som tráviť čas v čajovniach kurdských miest, sedieť, rozmýšľať o živote, zapĺňať stránky písmom, piť čaj s niekoľko centimetrovou vrstvou cukru na dne pohárika a byť tam. Byť tam, tak blízko relatívneho nebezpečenstva a pritom v bezpečí. Stretávať ľudí, ktorí ušli pred hrôzou vojny z Bagdadu, Hadithy či Ramadí, počúvať ich príbehy a snažiť sa vtesnať do ich spomienok s tým ako by som sa zachoval ja.

Čas prešiel, prešiel rok, prešlo k nemu pár mesiacov a opäť sedím v mikrobuse cestou z posledného tureckého mestečka Silopi a smerujeme k hranici nad ktorou veje zeleno-bielo-červená vlajka so zlatým slnkom. Po roku v Iraku. Človeku sa nechce veriť, koľko sa toho v krajine akou je Irak môže zmeniť. Rozostavané projekty v Arbile dnes svietia novotou, stavajú sa nové cesty, domy, výškové budovy či kancelárie. Pomaličky mizne ten starý svet, ktorý tam dosiaľ pulzoval a bazáry začínajú pokrývať umelé strechy, ktoré bránia výhľadu na tisícky káblov prepletajúcich sa medzi sebou. Dôležitejšie je, že ľudia sa nezmenili. Stále z nich cítiť ostych, pretože pohľad na človeka s batohom je tu stále zriedkavý, ale keď sa oťukajú radi sa pozhovárajú, pomôžu nájsť hotel, zmenáreň alebo donesú na stôl toľko čaju a chlebových placiek koľko si človek zmyslí. Prechádzať sa Dohukom, jeho bazármi, sadnúť si na obed do jedného z mnohých malých podnikov, zastaviť sa v posvätnom Láliši a počkať si na domácich, ktorí návštevníka s hrdosťou prevedú svojou svätou pôdou, tráviť čas vo večernom Arbile na ulici v čajovni priamo pod vysvietenou Citadelou, kde ľudské stopy siahajú pár tisíc rokov pred náš letopočet. Stále to má čosi do seba a stále to fascinuje. Vráťte sa na miesta, ktoré ste si zamilovali. Objavovanie nového je vzrušujúce, ale vrátiť sa do spomienok a zmiešať ich s realitou nových dní má tiež svoju silu...