Lietadlo pristane na neveľkom solúnskom letisku a potom už naberú veci rýchly spád. Miestny, lokálny autobus, krátka jazda do centra a odrazu stojíme oboma nohami pevne v Solúne. Bol som tu dávno, pred rokmi, kedy sme začínali krásnu cestu s batohmi naprieč Gréckom, no teším sa, že som sa tu ocitol znovu. Mesto si spokojne leží na severnom ohybe Solúnskeho zálivu a vo svojich útrobách skrýva takmer pol milióna obyvateľov. Rozbieha sa pahorkami, stúpa do výšky, no zaprace aj údolia a obsadí pobrežný pás dotýkajúci sa priezračného Egejského mora. Jeho polohu si človek zamiluje hneď v prvých momentoch odkedy sa objaví v jeho uliciach. Medzi najpríjemnejšie miesta Solúnu patrí promenáda vtesnaná medzi okraj starého mesta a záliv. Rána sú na nej rušné, no ak sa tu ocitnete počas víkendu tak máte pocit, že je to hlavná ulica celého mesta. Tu človek pochopí, že je Solún vďaka významnej univerzite mladé mesto a takmer všetky kaviarne roztrúsené tak, aby z nich bolo vidieť na šíre more, sú zaplnené. Najobľúbenejším nápojom je grécke ľadové frappé, ktoré nechutí nikde lepšie ako práve v tejto krajine. Mladí sedia pri pohári, pofajčievajú, niektorí sedia nad knihou, notebookom a život plynie okolo nich, zatiaľ čo sa na hladine hojdá vlnami niekoľko starších lodí. V diaľke vidno zopár rybárskych člnov, no ešte ďalej za nimi sa vynímajú veľké trajekty naplnené kontajnermi.
Dovolenka v Grécku
Ponuka last minute do Grécka za konečné ceny.
Každé mesto má svoj symbol a tým miestnym je kamenná veža zasadená v menšom parku so stromami. Kedysi dávno ju volali Biela veža a jej hlava siaha do 34 metrovej výšky, kde je dnes na vrchole zapichnutá bielo-modrá grécka vlajka. Bielu vežu postavili architekti Byzantskej ríše, no neskôr, keď sa sem z východu dostala expanzívna Osmanská ríša, pretvorili ju a zakomponovali do svojich plánov na opevnenie neďalekého prístavu. Až v roku 1912 sa Gréci nazad zmocnili mesta a Bielu vežu si vzali za svoj symbol, ktorý dnes nájdete na tričkách, známkach, pohľadniciach či suveníroch. Dnes jej nikto nepovie inak, než „biela“ hoci v roku 1826 ju volali prívlastkom „červená“. Bolo to vtedy keď sa osmanský sultán Mahmud II. rozhodol zmasakrovať búriacich sa Janičiarov uväznených vo veži. Dnes tu už podobné scenáre nehrozia a srší z nej pokoj, ktorý si mnoho domácich príde vychutnať. K veži doliehajú grécke hity vyhrávajúce z neďalekých výletných lodí a o niekoľko stoviek metrov ďalej sedí na svojom nehybnom, bronzovom Bucefalovi dobyvateľ Alexander Veľký. Narodil sa v neďalekej Pelle a tak ho dodnes miestni berú ako svojho rodáka. Hľadí do diaľok, ktoré mu svojho času opantali myseľ a vydal sa za ich volaním, aby dobyl vtedajší známy svet.
Námestie Navarinou pripomína park, pretože ho pretína niekoľko zelených plôch ozdobených múrikmi, kde si môžu chodci odpočinúť so zmrzlinou, frappé alebo len tak pri rozhovore. Kúsok odtiaľto sú porozhadzované ruiny niekdajšieho paláca, ktorý patril rímskemu cisárovi Galériovi. Jeho meno sa s históriou mesta krásne prepletá. Palác tu človek pred vlastnými očami nevidí a ak si ho chce predstaviť v hlave, musí naplno zapnúť svoju predstavivosť. Nielen palác sa spája s rímskym cisárom. O niekoľko ulíc vedľa sa na námestí objaví krásny rímsky oblúk. Nestoja len v Ríme, ale sú roztrúsené po celej niekdajšej ríši. Aj tento oblúk by sme spoločne s Bielou vežou mohli považovať za symbol mesta, pretože sa pri ňom pristaví snáď každý kto sem zavíta. Oblúk postavili v posledných dvoch rokoch 3.storočia a jeho mramorové reliéfy mali navždy pripomínať cisárove víťazstvo nad sasánovskými Peržanmi. Kedysi mal tri prechody, no jeden z nich sa zrútil a tak zostala len dvojica, pričom popod oba oblúky sa dá pohodlne prechádzať, aby si človek mohol vychutnať detaily vtlačené do kameňa. Námestie aj dnes stále pôsobí ako prirodzená križovatka ulíc a ciest a tak tu ruch od rána do večera akosi nechce utíchnuť. Len v parku neďaleko sedí niekoľko starších mužov s baretkami na hlavách na lavičkách a zhovárajú sa, zatiaľ čo svet beží okolo nich.
Len pár desiatok metrov od Galériovho oblúku stojí jedna z najvýznamnejších stavieb celého mesta. Aj tu by sme našli stopy cisára Galéria, pretože ten si toto mesto zamiloval natoľko, že v ňom chcel byť pochovaný. Smrť mu prekazila plány na celkom inom mieste a tak sa Konštantín Veľký rozhodol Galériovu stavbu pretvoriť na kresťanský kostol. Na prvý pohľad v sebe stavba ukrýva vznešenosť Byzancie akú si v sebe nesú svätostánky vytvorené za jej vlády. Len minaret sem akosi nepasuje, pretože ho postavili až koncom 16.storočia po tom, ako sa tu udomácnili Osmani. Minaret tu stojí dodnes a pripomína splývanie a prelínanie náboženstiev. Rotunda je zapísaná v dedičstvo UNESCO, no aj tak zíva prázdnotou. Ešte aj dnes tu nájdeme zopár mozaík, ale väčšina sa už vytratila. Chceme kráčať viac v tieni tejto ríše a tak objavíme aj kostolík Panagia Chalkeon z 11.storočia. Nad škridlicovými strieškami vyrastá burina a celý kostol je zapustený pod úrovňou ulice. Aj Solún má svoju vlastnú Hagiu Sofiu a hoci sa nemôže porovnávať so svojou najslávnejšou sestrou, zaujme. Páči sa mi ako je dnes farebne zladená a na jej tele sa miešajú farby od žltej až po tehlovo-červenú. Aj túto pretvoril sultán Murad II. svojho času na mešitu, ale dnes už je namiesto mäkkých kobercov vo vnútri pekný ikonostás.
Neodídeme zo Solúnu pred tým, než by sme sa tu najedli. Grécka kuchyňa má veľa svojich lákadiel, no medzi tie najobľúbenejšie patria souvlaki. Sú chutným streetfoodom, ale dostanete ich aj v reštauráciách. Predstavujú kúsky mäsa napichnuté na špajdli, grilované, pokvapkané citrónom a posypané bylinkami. Presne po tomto budete túžiť, keď Vám bude chýbať Grécko. Stačí si objednať niekoľko paličiek s mäsom, cibuľu, pita chlieb, sadnúť si von a sledovať ruch na ulici. Skvelé jedlo premiešané s krásnym mestom. Presne takto to má byť. Cestou na železničnú stanicu natrafíme na trhovisko. Predávajú tu takmer všetko od topánok, oblečenia cez domáce výrobky, ryby, ovocie aj zeleninu. Rozvoniavajú tu bylinky, sušené oregano, mäta, ale aj zrelé figy, hrozno a broskyne. Na rohu sedia muži popíjajúci kávu a ženy sa okolo nich rýchlo mihnú s plnými nákupnými taškami. Takto vyzerá niekedy grécka deľba práce. Na stanici si kúpime lístky do macedónskeho Skopje a môžeme spokojne odísť. Do nového príbehu.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete na novom webe Street Food Hunters, kde cestujeme po svete a hľadáme skvelé jedlo.
foto: Tomáš Kubuš, Solún, august 2014
