Už nezrátam koľko krát som si spomenul na Damask ako veľmi mi chýba. Desať, sto, možno tisíc krát. Zamiloval som si ho už keď sme sa stretli prvý krát v 2007 a odvtedy som sa za posledných päť rokov do jeho čajovní a ulíc vrátil ešte šesť krát. Ak Vám nejaké miesto prirástlo k srdcu a Vy o ňom v posledných mesiacoch čítate len v tých najhorších súvislostiach je Vám z toho smutno. Z tej bezmocnosti, ktorá naokolo vládne a pri ktorej sa dá len čakať ako to celé dopadne. Jedno je isté, Damask nikdy nebude taký ako si ho človek pamätal. Aj keď sa zotaví, stále bude v sebe niesť stigmu oných smutných čias, ktoré ho teraz sužujú. I tak by som sa do neho chcel vrátiť, prejsť sa známymi miestami, chcel by som vidieť tie tváre s ktorými sme sa vždy navzájom zdravili keď som kráčal okolo ich obchodíkov.
V uličkách starého Damasku
Straight Street kopíruje rímsku ulicu Via Recta
Na zmrzline
Jeden z davu
Nevestin minaret bol prvým nad Umajjovskou mešitou
Výroba skla
Pred vstupom do súku al-Hammidiyeh
Damask má krásnu, starobylú dušu akú by sme na Blízkom Východe našli snáď len v uličkách starého Jeruzalemu či libanonského Tripolisu. Človek ju cíti a vníma každým krokom, ktorý spraví za hradbami, kde sa odrazu rozleje obrovský arabský súk. Nezaplní len hlavnú ulicu, no pohltí aj bočné uličky a dosiaľ som sa ho nikdy neprejedol. Niekedy som ho preletel a uhýbal sa hradbe ľudských tiel, inokedy som tu trávil hodiny. Prechádzal sa hore dole, zastavil sa na zmrzline, nechal si naliať chutnú malinovku od chlapíka, ktorý na chrbte nosí veľkú kanvicu a sníval svoj sen o Oriente v ktorom som sa ocitol.
Pohľad z okna
Sýrsky úsmev
Drevené spomienky
V šiítskej svätyni Sajdá Rukája
V šiítskej svätyni Sajdá Rukája
Predajňa plná sladkostí
Nový hidžáb? Stačí zbehnúť na trh
Svet z korenín
Naposledy som ním kráčal v apríli 2011. To už niektoré televízie zaplavovali obrázky protestov po ktorých tu nebolo ani chýru ani slychu. Dnes mi ostávajú jedine spomienky, ktoré z času na čas vyberám v hlave a nechám sa nimi unášať. Raz to je chuť a vôňa černicového džúsu pod ruinami Jupiterovho chrámu na samom konci súku al-Hammidiyeh. Inokedy sú to rozpálené dlaždice priestranného nádvoria Umajjovskej mešity, fontány paláca Azem, ticho v kostolíku sv.Ananiáša, mäkký koberec v hrobke udatného kurdského bojovníka Salah-ad-Dína, ktorý nemal strach ani pred križiakmi, alebo to je vôňa vodných fajok z útulnej kaviarničky Núfara, kde som si niekoľko krát prišiel vypočuť staré, arabské rozprávky z úst Abu Shadiho, majstra svojho remesla, vďaka ktorému žili príbehy dávno minulé. Niekedy sa mi vynorí tvár Ahmada, ktorý ma vždy pozdravil a pozval na cukríky plnené pistáciami a ja som si u neho vždy nejaké kúpil aj na domov, aby som mal po ruke maličký kúsok Sýrie vždy keď mi príde za ňou smutno.
Pohľad z hory Kasijún na obrovský Damask s Umajjovskou mešitou
Pokladnica Umajjovskej mešity
Nevestin minaret Umajjovskej mešity
)
Nádvorie Umajjovskej mešity
Minbar vo vnútri Umajjovskej mešity
Svätyňa vo vnútri Umajjovskej mešity, kde je podľa legendy hlava Jána Krstiteľa
Nádherné priečelie Umajjovskej mešity vyplnené mozaikou
Pri vstupe do mešity
Citadela na prahu starého mesta
Domy Damasku
Často krát sa spomienky zatúlajú do postranných uličiek s náboženskými suvenírami a cukrovinkami, ktoré ma doviedli k malej šiítskej svätyni Sajda Rukája. Hodiny som v nej sedával, čítal si, prehodil zopár perzských slovíčok s iránskymi pútnikmi a tešil som sa z toho, že všetko naokolo mi pripomína Irán. Miloval som čajovne starého mesta, najmä jednu ktorej meno som zabudol, no trafil by som k nej aj poslepiačky, pretože stojí neďaleko Núfary na rohu Umajjovskej mešity. Tam som zapĺňal zošity riadkami, keď som chcel aby to čo vidím pretrvalo aj po rokoch, keď budem sedieť doma a vďaka nim sa mi podarí cestovať v čase a vrátiť sa sem. Funguje to, naozaj to dokážu. Bavilo ma kráčať uličkami a ochutnávať šawarmu, hľadať ten najlepší faláfel, malé pizzové koláčiky, tie najlepšie džúsy, pistácie či iné oriešky. Bola to hra a Damask v nej pôsobil ako obrovská hracia plocha plná známych aj neznámych vecí, ktoré však priťahovali ako magnet.
Orientálny bazár
Koreniny, čaje, bylinky, susšené ovocie, oriešky...
Pod múrmi Citadely
Skvelý džús z granátových jabĺk
Predavač malinovky
Obchodíky so sladkosťami
Palác Azem
Najlepšia pistáciová zmrzlina sveta (obchodík Bakdash)
Jupiterov chrám
Slávny súk al-Hammidiyeh
Sem tam si otvorím fotky, preklikávam a pristihnem sa s úsmevom, pretože hoci ich je pomerne veľa, vždy si pri nich človek spomenie na niečo iné. Môj Damask bol spočiatku taký ako u ostatných. O pamiatkach, ktoré som chcel vidieť a za ktorými som išiel. Neskôr sa to zmenilo, pamiatky som poznal a priťahoval ma pre svoje ulice, kamene, staré domy, vytŕčajúce balkóny, obchodíky s orieškami, cukríkmi, korením, priťahoval ma aj pre ľudí, ktorí tu žili ako v starodávnom mravenisku. Dokázal som prísť do starého mesta ráno, kedy ešte niektorí predavači odťahovali rolety na svojich obchodoch a vracal som sa hlboko v noci po tom ako v Damasku život oddychoval. Ani raz som nemal zlý pocit, pocit ohrozenia, preto o to viac človeka mrzia správy, ktoré sa začínajú množiť. Jednou z posledných bol raketový útok na štadión a neďaleko stojaci hotel Tišrín. Raketa dopadla pár metrov od jeho múrov, no aj tak jej črepiny zabili sýrskeho futbalistu. Človek to berie akosi osobnejšie, keď v tom hoteli strávil niekoľko nocí a spozná vybité okná na fotkách. Odrazu sa vybaví pohľad z okna, recepcia, ulica, obchodík na rohu, kde predával zavalitý arabský chalan, ktorý mi vždy chladil môj obľúbený džús, predstaví si milých ľudí, ktorí pomohli keď som nevedel trafiť odtiaľ do mesta. Kde sú dnes? Zostali vo svojich domoch? Človek sa tým myšlienkam neubráni. Len ho to zožiera a želá si, aby nad Damaskom opäť vládol kľud a pokoj, ktorý si zaslúži.
Rušnou ulicou
Súk al-Hammidiyeh
Socha bojovníka Salah-ad-Dína
Salah-ad-Dín je v Damasku aj pochovaný
Poloprázdna kaviareň Núfara
Rozprávač Abu Shadí v akcii
Zlatá ulička
Farby arabského trhu
Obchodík
Kúsok osmanskej architektúry - Tákija al-Sulajmanija
Ľudské mravenisko
Vojak
Trh s ovocím a zeleninou
I believe in Syria
foto: Tomáš Kubuš, Damask, Sýria, 2007-2011
