Odkedy som sa dočítal, že sa Lucrezia Borgia narodila v malom, niekoľko tisícovom mestečku menom Subiaco, túžil som sa do neho pozrieť, poprechádzať sa ním či nadýchnuť sa ho. Neleží na žiadnej z hlavných trás križujúcich Taliansko, ale nie je úplne odrezané od sveta, hoci tak môže miestami pôsobiť. Od Ríma leží cca 70 kilometrov a od známeho Tivoli len štyridsať. Cesta do Subiaca trvá dlhšie, než by sa mohlo zdať, pretože sa bude krútiť, klesať nadol a napokon stúpať. Talianske Lazio je posiate pahorkami, menšími i väčšími, no čím bližšie ukazujú tabule na miesto nášho cieľu, tým rastú do výšky. Je to aj tým, že Subiaco leží na úpätí národného parku Monti Simbruini za ktorým sa končí hranica Lazia a začína menej známe Abruzzo. Tu pod kopcami sa rušný svet Ríma dokonale rozplynie a človek má pocit, že tu zastal čas.
Nájsť parkovisko je v talianskom meste niekedy problém, ale napokon sa to ako vždy vyrieši a ulice sú len naše. Platí to doslova, pretože sa nad strechami mesta rozprestrela siesta a tak sa všetci vytratili za dvere svojich domovov. Pri čítaní si o mestečku je človek fascinovaný jeho históriou, pretože by toľko príbehov na tomto mieste jednoducho nečakal. Cisár Nero tu mal vybudovať vilu s jazerom odkiaľ pochádza dnešné meno Subiaco a v 5.storočí sa tu zastavil svätý Benedikt, ktorý tu prežil niekoľko rokov a keď Subiaco opustil, založil slávny kláštor Monte Cassino. Až stredovek však vtisol mestečku dnešnú tvár a spomedzi všetkých storočí sa najhlasnejšie ozvalo to pätnáste, pretože nad ním držala ochrannú ruku rodina Borgia. Aj preto sa tu v roku 1480 mala narodiť krásna Lucrezia, ktorá sa spoločne so svojim otcom Rodrigom, neskorším pápežom Alexandrom VI. stala akousi ikonou celého rodu. Kráčame opustenými ulicami a ja si stále predstavujem, že tu po meste bude niečo, čo bude Borgiovcov pripomínať, ale akosi na nič neviem natrafiť. Jediným zábleskom sa tak napokon stane len reštaurácia Le Cantine dei Borgia stratená v bočnej uličke. Subiaco pôsobí od prvého momentu krásne. Uhladené mestečko, kde sa snúbi krása kvetinovej výzdoby s romantickými ošarpanými fasádami starých domov a sem tam z námestia vystrelí kostol. Je tu len málo roviny, pretože sa ulice aj budovy ťahajú smerom nahor k pahorku, aby ho mohli celý obkolesiť a pohltiť. Medzi najvýraznejšie stavby spodného mesta patrí kostol Sant´Andrea v neoklasicistickom štýle. Rastie z neveľkého námestia obkoleseného mestským úradom a niekoľkými staršími budovami. Keby človek nevedel, nikdy by ho nenapadlo, že ho poničila bomba druhej svetovej vojny. Páči sa mi jeho fasáda, červenkastá, jemne oranžová, ošumelá, pôsobí takto vznešenejšie, než keby mala novučký náter. Hlavná ulica pokračuje ďalej, no lákavejšie sú tie malé, neobjavené uličky strácajúce sa medzi domami. Je krásne sa nimi len tak bezcieľne potulovať bez toho, aby človek niečo hľadal. To čo má nájsť, nájde. Neviem čím to je, čím si dokážu takéto uličky k sebe pripútať dušu, ale žiadna iná krajina sveta (ktorú som videl) v sebe neukrýva to čo Taliansko. Pootvorené drevené okenice dopĺňajú kvetináče s rozkvitnutými muškátmi, kde tu sa objaví oltárik s podobizňou niektorého zo svätcov a pod opadanými fasádami sú lavičky, kam si domáci posadajú a trávia hodiny pri rozhovoroch. Vysoko nad strechami domov sa čnie ešte niekoľko krížov a zvoníc a neďaleko odtiaľto je aj známy kláštor Abazzia di Santa Scolastica, ktorý je pokračovateľom prvého kláštora sv.Benedikta. Treba však kvôli nemu opustiť mesto a vybrať sa zopár kilometrov za neho.
foto: Tomáš Kubuš, Subiaco, 3.9.2011
