Mestá či ulice sa menia len veľmi pomaly a niekedy, ak sa na nich udeje zmena, môže prejsť príliš veľa času. V čajovni je každý deň, či dokonca každá hodina odlišná od tej predošlej. Celý arabský svet je posiaty podobnými miestami. Čajovne sú krásne miesta, pretože niekedy ich nájdete Vy, inokedy oni Vás, no v tom momente ako si nejakú z nich zamilujete, necháte tam kúsok seba, aby ste vedeli, že sa do nej musíte neprestajne vracať. Jordánska Aqaba sa za posledné roky zmenila na vyhľadávané turistické centrum a každým rokom tu cítiť viac a viac turistov z rôznych končín sveta. Stavajú sa hotely, komplexy, na ulici sa miešajú jazyky, no jedno miesto ostalo takmer nedotknuté aj napriek tomu, že prešlo päť rokov odkedy som sa v ňom objavil po prvý krát.
Čajovňa s ľahko zapamätateľným názvom Al-Firdús stojí takmer v samotnom centre Aqaby, no noha turistu málokedy prekročí pomyselnú čiaru a usadí sa v nej. Možno sa zľaknú tuctu mužov, možno neupravenosti miesta alebo je to azda pre sýtu vôňu ovocného tabaku. Tak či onak, ak by však prichádzali v húfoch a zaplavovali by ju, postupne by zabíjali jej dušu, tak ako to turisti dokážu na mnohých iných miestach. Pamätám si ako sme si do čajovne sadli s bratom po prvý krát. Bolo to v horúci júlový deň po tom ako sme v Aqabe vystúpili z egyptského trajektu z Nuweiby a tu pod košatým stromom sme ochutnávali náš prvý jordánsky čaj s mätou. Vtedy som ešte netušil, že sa do nej v nasledujúcich rokoch niekoľko krát vrátim a že sa Al-Firdús stane miestom, na ktoré sa budem vždy nesmierne tešiť.
Čajovňa Al-Firdús je miestom, kde čas ubieha inak ako mimo nej. Vysoký košatý strom s kmeňom, ktorý by neobjal ani dospelý muž je kulisou, bez ktorej by toto miesto pôsobilo zvláštne. Hore medzi konármi spočívajú dve hniezda a občas zo stromu skočí na stôl či stoličku mačka, aby sa šikovne pretiahla popod nohami prísediacich a zmizla. Mohutné vetvy stromu nielen, že chránia ľudí pred ostrým blízkovýchodným slnkom, ale slúžia aj ako dekorácia. Kábel visiaci z konára ozdobili polmesiacmi s hviezdami a výzdoba je na svete. Bez gýču, bez hlbšieho nápadu, no aj tak sa človek pristihne pri tom ako ich sleduje a počíta. Starý pútač s obrázkom vodnej fajky už pôsobením času zožltol a podobný osud sa nevyhol ani obrázku kráľovskej rodiny, súčasnému kráľovi Abdulláhovi a jeho otcovi, kráľovi Husajnovi. Ani jeden z obrazov nie je v rovine, no nenájde sa nikto kto by prišiel a napravil ich. Tu jednoducho na takých veciach nezáleží. Pred kachličkami sa ťahá dlhý stôl so sporákom na ktorom neustále plápolá plameň. Čaj musí byť vždy k dispozícii, pretože nikto nevie, kedy príde zákazník. Hore zo stropu visí ventilátor, bez ktorého by tu počas najhorúcejšieho leta asi neprežili a oproti nemu je vystavených niekoľko vodných fajok. Sú nastúpené tesne vedľa seba, akoby vytvárali nepriechodnú líniu. Najnovšou súčasťou inventáru je televízor s bielym plátnom na ktorom chlapi spoločne pozerajú futbal alebo filmy. Aj jedno aj druhé dokážu neustále komentovať a tak sa z čajovne ozývajú výkriky.
Vo vnútri v čajovni sa nesedí, na to slúži nádvorie dlhé niekoľko metrov zaplnené plastovými stoličkami. Tiahnú sa priestorom buď v radách alebo sú rozložené okolo stolov. Vždy podľa toho kto príde a ako ich po sebe nechá. Biele stoličky už dávno stratili farbu, zelené sa menia na hnedé a jedine čierne vyzerajú, že sa za roky nezmenili. Stoly vyzerajú ako by ich boli zmajstrovali na kolene z niekoľkých kusov železa. Ich vrch je zošúchaný, starý a pravidelne ho zdobia tucty otlačených krúžkov od pohárov. Ak ich je na jednom mieste už priveľa, niekto sa objaví a stôl pretrie handrou. Vtedy minimálne polovica z nich zmizne, no niektoré z nich sú v stole už možno aj „vypálené". Na zemi sa povaľujú listy napadané zo stromu, špaky vyfajčených cigariet, odhodené čajové vrecúška, umelohmotné násady z vodných fajok a sem tam sa objavia papiere, ktoré niekto odhodil alebo ich sem privial vietor z mesta. O úroveň nižšie sa v posledných rokoch objavila nová čajovňa, ale tá ešte nemá vypestovaného ducha akého v sebe nosí Al-Firdús.
V čajovni je vždy živo. Nezáleží na tom, kedy sem človek príde. Prví ľudia sa tu objavia krátko po otvorení a poslední odchádzajú s personálom. Schádzajú sa tu starí dedkovia, ale aj mladí chalani či jednotlivci, ktorí tu napokon aj tak vždy niekoho stretnú. Partia päťdesiatnikov vzala niekoľko stoličiek, dala ich k sebe a vybrali si karty. Obkolesilo ich niekoľko divákov a všetci odrazu sledujú ako hrajú. Občasné ticho preruší plesknutie kariet o stôl, výkrik, potlesk alebo smiech. Miestami sa dokonca schyľuje k bitke a tu prídu na rad diváci, aby jej zabránili a upokojili rozvášnených hráčov. Každý má vedľa seba položenú vodnú fajku a púšťa nad seba jemné obláčiky dymu, ktoré žijú len zopár sekúnd a navždy sa rozplynú. Ovocný tabak je ukrytý pod rozžeravenými uhlíkmi. Každým potiahnutím sa zalesknú oranžovou farbou. Ak sa začínajú meniť na popol, príde mladý chlapec s novými uhlíkmi a naučenými pohybmi ich rýchlo vymení. Tie sa neustále pripravujú v malej kovovej piecke na rohu čajovne. Tabak a jeho vôňa je charakteristickým znamením tohto miesta. Rozhliadnem sa okolo seba a každý naokolo poťahuje. Aj ja som zopár krát podľahol a vydychoval obláčiky dymu spoločne s nimi. Ak na chvíľku ulica stíchne z oboch strán sa ozýva tlmené bublanie vody z vodnej fajky.
Bublanie netrvá dlho, pretože sa odrazu ozvú zo starého reproduktoru ťahavé, arabské piesne. Ak pri nich človek zatvorí oči, z vnútornej strany viečok vytancujú brušné tanečnice. Lyžičkou si krúživým pohybom rozmiešam niekoľko centimetrovú vrstvu cukru, ktorý sa usadil na spodku pohára. Vytvorím v čaji vír a sledujem ako sa bezbranná vetvička čerstvej, prenikavo zelenej mäty rúti do sladkého kolotoča. Vír ju stiahne, odrazí sa od dna, kde prebieha búrka s padajúcimi kryštálikmi cukru a vystúpi opäť na vrchol. Prostá činnosť, ktorej by doma takmer nik nevenoval pozornosť, no tu je to úplne inak. Nadýchnem sa mäty, naplním ústa horúcim čajom a opäť sa predomnou menia kulisy. Muži v dlhých snehobielych džalábijách s červeno-bielymi kúfijami na hlavách si sadnú do rohu a objednávajú si malé poháriky silnej kávy. Z druhej strany sa ozve tupý úder kocky a prinúti človeka pootočiť hlavu. Dvojica domácich hrá tavlu. Asi som bol príliš ponorený do sledovania krútiacej sa mäty, že som si ani nevšimol kedy sa tu muži objavili.
Čajovne a vlaky sú miesta, kde sa najlepšie rozmýšľa. Človek sa ocitne v akejsi časovej slučke a nikam sa neponáhľa. Myšlienky chodia z každej strany a stačí si len vybrať tu, ktorú chce v hlave rozvíjať. Silnejší vietor prinesie zo susedovej vodnej fajky popol, ktorý mi skončí na nohaviciach. Na čo sa oprašovať, keď človek vie, že sa to stane znovu? Milujem toto miesto a to čo predstavuje. Milujem, keď si sem sadnem s knihou a vždy sa teším, že si tu nejakú prečítam. Naposledy som tu odkrýval tajomstvá háremov osmanského Turecka vďaka Pierrovi Lotimu a predtým som dýchal vzduch Paríža, ktorým ma sprevádzal Peter s Luciou.
Je to fascinujúce miesto a vďaka nemu je pre mňa jordánska Aqaba výnimočná. Vďaka takýmto miestam je výnimočný celý arabský svet. Iný, voňavý, sladký, neuponáhľaný, no niekedy človeka žmýka a berie ho do víru ako vetvičku mäty topiacu sa v čaji. Robí to však preto, aby sa človek s týmto svetom lepšie zžil a poriadne sa ho nadýchal.
5.máj 2012, čajovňa Al-Firdús 61, Aqaba, Jordánsko
foto: Tomáš Kubuš, Aqaba, Jordánsko, 2008-2012
