Severná Sýria sa v mnohom líši od zvyšku krajiny. Nejde tu len o rieku Eufrat, ktorá sa sem vlieva zo susedného Turecka a svojim zvlneným pásikom zelene prináša nehostinnej oblasti život, ale aj tým, že sa sever vyznačuje mnohými miestami s prívlastkom mŕtve. Kedysi prekvitali, žili a pulzovali ako mnohé mestá dnes, no dejiny sa im otočili chrbtom a ostali opustené. Jedným z takýchto zaujímavých miest je tajomná Resafa stratená v púšti. Dnes je obrazne povedaná „odrezaná od sveta“, pretože leží na mieste Islamského kalifátu, ktorý vyhlásil Abu Bakr al-Bagdádi a ktorý svojimi činmi plní stránky dennej tlače. Resafa je tak stratená v toku histórie a nikto si netrúfa povedať koľko rokov prejde, aby sa ňou človek opäť mohol voľne poprechádzať, sadnúť si do tieňa starobylých stavieb a dýchať ich atmosféru.
Boli to orientálne príbehy, ktoré často opisovali paláce mocných kalifov vykladané ligotavými drahokamami za ktorými sa tvorila história vtedajšieho sveta. Naplnený predstavami sedím v mikrobuse a sledujem sýrsku krajinu za oknom. Pár kilometrov od cesty sa vinie Eufrat a raz za čas sa lesk jeho hladiny dostane až ku mne. Pripomínajú ho mestečká a malé dediny nalepené na jeho brehu odkiaľ sa dvíhajú vysoké palmy. Bez Eufratu by tu bola len drsná, kamenná púšť naplnená prašným vetrom. Za mestom Raqqa, ktoré je dnes hlavným mestom Islamského štátu sa cesta stáča do vnútrozemia a pokračuje do Resafy. Z krajiny odrazu vyrastajú ruiny mesta a mne sa zdá, že sa celé trblieta. Akoby žiarilo a svojim tichým volaním pozývalo na návštevu. Jeho hradby nie sú vystlané drahými kameňmi ako kalifove paláce, aj keď sa to môže zdať. Pre Resafu sú typické malé kryštáliky kremeňa, ktoré sa vyskytujú v jej blízkosti. Ľudia tak stavali domy, kostoly, hradby či brány tak, aby keď na ne dopadnú lúče slnka celé mesto sa rozžiarilo. Rozprávky tak predsa len nemuseli vznikať vo fantázii tých čo ich písali, ale mohli mať aj kúsok reálneho základu.
Vstup do púštneho mesta má monumentálny ráz vďaka niekoľko metrov vysokej Severnej bráne. Stĺpy sú zrastené so stenou a na svojich hlaviciach nesú kamenné arkády skákajúce zo stĺpa na stĺp. Za bránou sa priestor jemne vlní a medzi nízkymi pahorkami stoja bez pohnutia staré ruiny kostolov. Ako mnoho iných miest v oblasti aj Resafu obývali už v 9.storočí pr.Kr bojovní Asýrčania. Po ich páde začali neskôr mesto ohrozovať perzskí Sasánovci z východu a preto sa Rimania rozhodli postaviť vojenský tábor. Len takto mohli chrániť celú oblasť pred spustošením. Až do 3.storočia tu žili rímski vojaci premiešaní s domácim obyvateľstvom. Spoločne si užívali prosperitu doby, keďže Resafa ležala na dôležitej križovatke obchodných cestách medzi Aleppom na severe, Durou Europos na východe a Palmýrou na juhu. Kráčam jej ulicami, alebo lepšie povedané tým, čo z nich zostalo. Niektoré domy ešte stále majú svoje základy, ale väčšinu premenil čas na ruiny. Tu keď ich má človek na dosah ruky vidí nielen kúsky kremeňa, ale dokonca celé kusy tohto kameňa použitého na stavbu mesta. Neďaleko na vŕšku sedí veľký kostol. Nikto už dnes nevie komu kedysi patril a tak ich označujú latinskými písmenami, aby ich dokázali rozoznať. Prázdne vnútro lemujú zrúcaniny stĺpov a priestor uzatvára apsida bez akejkoľvek výzdoby. Zaujímavým miestom je malý výklenok naľavo od nej, kde leží pod oblúkom nenápadný sarkofág. Podľa legendy v ňom spočíval kúsok tela sv.Sergia, ktorý sa stal patrónom Resafy. Jeho príbeh sa odohrával v 3.storočí, kedy Sergius spoločne s Bakchom slúžili v rímskom vojsku. Kresťanstvo sa v tých časoch začalo šíriť do všetkých smerov a obaja vojaci ho ako aj mnohí iní, prijali za svoje náboženstvo. Urazili však rímskeho najvyššieho boha Jupitera, ktorému odmietli vykonať obetu a to rozhnevalo ľudí natoľko, že sa ich rozhodli potrestať. Bakcha popravili ako prvého a Sergiovi sa zjavil vo sne, kde ho presvedčil, že sa nesmie vzdať svojej viery. Podobný osud čakal na Sergia do ďalšieho dňa. Obaja sa stali martýrmi a dodnes je ich odkaz populárny nielen v Sýrii, hoci práve tu patria medzi patrónov držiacich ochrannú ruku nad krajinou. Resafa sa v tom čase dokonca premenovala na Sergiopolis, čiže Sergiove mesto. Sarkofág v ktorom mala byť uložená časť jeho tela sa stal pútnickým miestom a preto z neho mnoho chýba, lebo si každý chcel odniesť aspoň kúsok kameňa na pamiatku.
Najväčšia bazilika mesta stojí len pár desiatok metrov odtiaľto. Meno sv.Sergia sa neobjavilo len v názve mesta, ale pomenovali po ňom aj túto stavbu. Baziliku postavili v 6.storočí, no prvé kresťanské svätostánky sa tu začali objavovať už v prvej polovici 5.storočia. Podlahu ešte stále pokrývajú mramorové dlaždice, ale strecha kostola sa už dávno rozpadla. Kedysi boli pre ňu typické veľké oblúky, no napokon sa ich kvôli statike rozhodli vyplniť stenou so stĺpom. Vznikol tak veľmi zaujímavý mix aký tu v Resafe nemá obdobu. Stĺporadie končí až pri hlavnej lodi. Ako aj v prípade menšieho kostola na začiatku areálu aj tu sa podľa legendy pochovala časť Sergiovho tela. V 6.storočí sem prichádza veľa pútnikov kráčajúc v stopách oboch martýrov. Dokonca cisár Justinián rozhodol investovať do rozvoja mesta a okolo neho vyrástlo opevnenie, ktoré malo jeho obyvateľov chrániť pred prípadnými perzskými vpádmi. Neďaleko baziliky sú stavby, ktoré len okrajovo vyrastajú z terénu. Priblížim sa k nim a vidím, ako sú niekoľko metrov hlboké a zapustené do krajiny. Ich steny sú zafixované pred pádom a vypĺňa ich prázdny priestor. Najväčší problém Resafy bol vždy nedostatok vody. V jej blízkosti dokonca neleží žiaden prameň, ktorý by zásoboval mesto vodou a preto sa rozhodli postaviť obrovské vodné nádrže priamo v jeho centre. Tento systém musel fungovať, keď si zoberieme ako dlho dokázali na tomto púštnom mieste prežiť. Na Resafe upútajú aj jej široké hradby dlhé 500 metrov a široké 400 metrov. Ani oni však nedokázali zabrániť arabským dobyvateľom, aby sa mesta zmocnili. Dostalo sa do rúk Hišámovi abd al-Malikovi. Bol známy ako panovník – staviteľ a za resafskými múrmi sa rozhodol postaviť svoj palác. Dnes žije palác už len v spomienkach starých kníh. Len sedem rokov sa Hišám tešil zo svojho nového sídla keď ho zastihla smrť a to nahralo neskôr do karát novej dynastii Abbásovcov, ktorí ovládali ríšu z irackého Bagdadu. Nenávideli svojich Umajjovských predchodcov a kde mohli snažili sa, aby ľudia na nich zabudli. Aj Resafu postihla ich tvrdá ruka, veľa domov aj stavieb sa premenilo na ruiny a populácia spadla viac než o polovicu. Posledný úder jej zasadil až Mongoli križujúci v 13.storočí islamským svetom. Leziem po vysokých kamenných schodoch až hore na hradby, pretože už zdola vidno, aký bude odtiaľ nádherný výhľad. Práve odtiaľ vidno v akej krajine Resafu postavili. Všade prach, piesok a v diaľke sa dvíhajú kopce, len z mesta rastú starobylé ruiny kostolov, baziliky či hradieb. Na návštevu prišla aj rodinka miestnych Beduínov. Muž v dlhej tmavošedej galábiji, jeho manželka a stará matka s tvárou potetovanou ako kedysi kázali miestne tradície. Nechýba ani malý syn, ktorého nosia na rukách lebo sa mu po kamennom teréne ťažko šliapalo. Chvíľku trávime spolu a pri lúčení mi navrhnú, aby som si ich odfotil. To je Sýria! Nielen kultúrne a historické dedičstvo, ale aj bezprostredné stretnutia s príjemnými ľuďmi.
foto: Tomáš Kubuš, Resafa, 2010-2011
