Pobaltská Litva je rovná ako placka, takmer bez kopcov či pahorkov a tak medzi jej najväčšie prírodné zaujímavosti patrí bez akýchkoľvek pochýb známa Kurská kosa. Pri pohľade z výšky pripomína úzky výbežok, ktorý akoby niekto pred miliónmi rokov násilne odtrhol od zeme a priestor medzi ním a pevninou naplnil vodou. Od svojho začiatku až po koniec meria 98 kilometrov, ale takmer presne v polovici stojí neviditeľná čiara, ktorá kosu predelí na litovskú a ruskú časť. Priamo tu leží totiž hranica nad ktorou vejú modro-bielo-červené vlajky Ruskej federácie, pretože tu na pomedzí Poľska a Pobaltia si Rusi stále strážia svoju dôležitú prístavnú enklávu Kaliningrad. Litovská časť Kurskej kosy je nepochybne zaujímavejšie, pretože práve tu sa nachádzajú jedni z najslávnejších piesočných dún celej Európy. Aj vďaka nim sa niekedy Kurská kosa prezýva "pobaltská" alebo "európska Sahara". Litva tak skrýva nejedno prekvapenie, ktoré odhalí len tomu, kto si povie, že sa sem vyberie.
Už pri prvej návšteve Pobaltia a Litvy obzvlášť som si tento neznámy región obľúbil a túžil po návrate. Človek vystriedal medzi časom stovky miest, niekoľko krajín, no Litva a spomienky na ňu sa stále niekde v mysli prevaľovali. Bolo jasné, že sa treba vrátiť. Trajekty z litovskej Klaipedy odchádzajú každú chvíľku. Kedysi bol prístav rušnejší, ale aj dnes stále žije jemným chaosom. Na svoju loď tú čakajú motorky, autá, mikrobusy, autobusy, ale aj kamióny. Kurská kosa je na dosah. Stačilo by natiahnuť niekoľko desiatok metrov dlhú ruku a človek by si zaboril prsty do piesku. Na protiľahlom brehu už krásne vidieť ako sa z vodnej hladiny vynára nevysoký, úzky pásik krajiny ozdobený ihličnatými stromami. Na prvý pohľad vyzerá ako by bola celá pokrytá zelenými lesmi. Miestni volajú Kurskú kosu jednoducho Neringa, podľa legendárnej morskej bohyne, ktorá vytvorila kosu z piesku preto, aby mali kde miestni rybári v pokoji loviť svoje ryby. Tá menej romantická verzia hovorí o tom, že sem piesok priviali silné vetry a ten sa začal v plytkej vode usadzovať pred tisíckami rokov natoľko, až vznikla pevnina. Tak či onak, Kurská kosa patrí vďaka svojej jedinečnosti na zoznam UNESCO.


Cieľom mnohých návštevníkov Kurskej kosy je jej hlavné mesto Nida, ale ak do neho bude človek uháňať, preženie sa okolo iných zaujímavých miest. Aj ja chcem vidieť Nidu, ale krásne miesto menom Juodkranté ma v niečom priťahuje a tak by bola škoda ho obísť. Litva bola veľmi dlho pohanskú krajinou a dokonca je dodnes zapísaná v európskej histórii ako krajina, ktorá ako posledná prijala oficiálne kresťanstvo. Tu v Juodkranté nájdeme miesto pretkané starými, pohanskými príbehmi či rituálmi. Neďaleko morského pobrežia rastie pahorok s príznačným názvom Raganu kalnas, teda Vrch čarodejníc. Turisti ho ešte veľmi neobjavili, ale miestni ho poznajú veľmi dobre. Stačí pár krokov a človek sa ocitne uprostred miesta plného stromov a hoci by sa stavil, že kráča lesom, v skutočnosti sa nachádza na zalesnené pieskovej dune. Sem tam dokonca medzi flóru vykuknú kúsky piesku, ale stromy dýchajú vôňou borovíc. Každý rok počas svätojánskej noci sa tu podľa tradície schádzali čarodejnice z okolia a mali tak obrovskú silu, že mohli dušu premeniť na kameň. Pohanské tradície pretrvávajú aj dodnes a preto je Vrch čarodejníc miestom každoročného stretnutia. Les má magickú atmosféru. Vysoké, štíhle kmene stromov, ticho, kľud a kde tu sa objaví socha vytesaná z dreva. S nápadom prišiel miestny lesník a za niekoľko rokov ozdobili les rozprávkovými aj strašidelnými bytosťami a vdýchli mu tak život starých bájí a legiend predkresťanského Pobaltia. Kým človek prejde celý okruh lesom, prejde hodina, možno dve, ale je to zážitok. Samotné mestečko Juodkranté je veľmi príjemné. Ležiace na brehu mora má v sebe kus neopísateľnej pohody. V zátoke odpočíva niekoľko farebných, rybárskych člnov a hlavnú ulicu lemujú rodinné domčeky s drevenými fasádami. Nikto sa nikam neponáhľa a najmä ráno a večer pri západe slnka tu má krajina rozprávkový nádych. Nežije tu ani tisícka ľudí a tak má Juodkranté atmosféru ospalého mestečka. Preslávili ho údené ryby a i dnes tucet domov pozýva na návštevu podniku, kde sa špecialita podáva. Človek si vykračuje popred drevené domy, do nosa sa dostávajú vône údených rýb a neďaleko žblnkoce voda a sem tam zakričia vodné vtáky.











Do Nidy to je odtiaľto niekoľko posledných pár kilometrov. Je najväčším mestom celej oblasti a akýmsi nekorunovaným hlavným mestom celej kosy. Nie je ťažké ju nájsť, pretože leží v najjužnejšej časti litovskej kosy a len pár kilometrov za mestom leží strážená hranica do Ruska. Ak sa spýtate Litovčanov na najkrajšie mestá svojej krajiny, tak sa okrem Vilniusu veľmi často v ich odpovedi objaví práve Nida. Jej poloha z nej robí nádherné miesto, ktoré má na prvý pohľad všetko čo by tu mohol cestovateľ hľadať. Atmosféru Nidy ocenil aj nemecký spisovateľ Thomas Mann, ktorý si na svahu nad morom postavil drevený domček. Stojí tu aj dodnes a hoci sa pri jeho hľadaní človek trošku zapotí, stojí to za to. Je hnedý s výrazne modrými okenicami a pôsobí ako stovka iných miestnych domčekov. V upravenej záhrade rastie trávnik a dom obklopuje niekoľko stromov, aby tu mal spisovateľ pokoj a inšpiráciu. Dom dnes slúži ako múzeum slávneho spisovateľa a nájdete tu niekoľko rukopisov, osobné predmety či staré, čiernobiele fotografie. Keď vyšiel Thomas Mann pár desiatok metrov za dom, mal tu zriadené posedenie a krásnu vyhliadku, pri ktorej sa medzi domami leskne hladina zálivu. Pri kráčania ulicami Nidy si človek všimne ešte jednu zaujímavosť. Takmer každý dom má vo svojej záhradke zapichnutý drevený stožiar zvaný Kurenwimpel. "Kedysi ho mala každá rodina, aby ostatní vedeli čomu sa venujú" povie príbeh sprievodkyňa múzeom. "Preto na stožiari majú niektorí symboly koní, pretože sa venovali chovu koní, iní zase ryby či lode, pretože boli rybári" pokračuje. Jedinečná litovská tradícia len opäť dokazuje, že svet tu na Kurskej Kose sa líši od sveta za zálivom.




Samotné mesto Nida tvorí niekoľko hlavných ulíc, ktoré sa vzájomne prepletajú, ale najviac turistov aj tak pritiahne promenáda tiahnúca sa okolo malého prístavu. Drevené domčeky pripomínajú skanzen a od mora sa vztýčil poriadny vietor. Práve on sem za stáročia navial hory piesku, ktoré Nidu preslávili. Je ľahké ich nájsť, pretože po mestečku sa na rázcestiach objavujú drevené ukazovatele. Stačí vyjsť asi kilometer za mestečko a na obzore sa zrazu objaví obrovská, 52 metrov vysoká duna Parnidis. Priťahuje magickou silou, pretože leží na okraji mora, neďaleko borovicového lesa a odráža slnko ako fatamorgána. Vyšliapaná cestička sa vinie popod koruny stromov a hora piesku sa zväčšuje každým krokom. V poslednej fáze je potrebné vyliezť ostrým schodiskom, ale odmenou bude pohľad na kúsok "európskej Sahary". Záhyby piesku a duny ju skutočne pripomínajú. Fantázia pracuje naplno a predstavuje si ako človek po dune behá a zabára do piesku nohy. Na duny je však vstup zakázaný, pretože aj malé ľudské kroky môžu spustiť lavínu piesku a duna sa bude zmenšovať. Litva, či dokonca svet by tak o ňu mohol prísť. Je tu hŕstka ľudí, ale ak by podobné miesto bolo v turisticky rozvinutejšie krajine, vyberalo by sa tu vstupné a čakalo v zástupe. Počasie sa razom zmení a z jasnej oblohy začne pršať, priplávajú ťažké mraky a pieskovú dunu bičuje ostrá búrka. Piesok, ktorého zrnká sa pred chvíľkou prevaľovali vo vetre sa odrazu spojili do tvrdej masy a nič s nimi nepohne. Niet sa kam ukryť, tak sa ponáhľam dole z duny a až o niekoľko minút, kedy je už oblečenie napité vodou sa stratím v útrobách starého, dreveného domu, ktorý domáci pretvorili na malý, rodinný podnik s domácou kuchyňou. Stačí si sadnúť, podľahnúť zemiakovým plackám naplneným mäsom zvaným cepelinai, nechať si ich zaliať smotanou, posypať cibuľkou a viem, že do Litvy sa zase raz vrátim.







foto: Tomáš Kubuš, Kurská kosa, 14.8.2013