Karabašské ráno v Stepanakerte začína skoro. Východ slnka ponorí svoje prvé lúče do socialistických budov mesta a tak sa ešte prejdem námestím s prezidentským palácom a parlamentom. Hodím posledné veci do batoha a cestami necestami je čas opustiť tento čarovný kút zeme posiaty horami. Lačínsky koridor skončí a opäť sa panoráma zaplní arménskymi pahorkami a rovinami. Provincia Syunik je zaujímavá aj tým, že susedí na juhu s Iránom, východe s Karbachom a na juhozápade s azerbajdžanskou enklávou Nachičevan. Práve tu v tejto provincii leží kláštor Tatev, ktorý si v mojej mysli vyslúži titul najkrajšieho arménskeho kláštora. Malé mestečko Halidzor je mape len nepatrnou bodkou, pretože tu nežije ani tisícka obyvateľov, no práve ona je akousi bránou k návšteve kláštora. Príroda sa tu s krajinou nemaznala, rozryla ju hlbokými priepasťami, vysokými kopcami a práve jeden z odľahlých pahorkov si vybrali mnísi a postavili tu ikonu kresťanskej krajiny. Kláštor Tatev leží na protiľahlej strane Halidzoru, no dnes sa dá ku kláštoru pohodlne dostať lanovkou, ktorá tu premáva od konca roku 2010. Nie je to však hocijaká lanovka, pretože tá miestna má lichotivý názov „Krídla Tatevu“ a je zapísaná v Guinesovej knihe rekordov ako najdlhšia lanovka idúca bez zastavenia. Moderná hala, kde sa predávajú lístky pripomína Európu a kto chce ten si tu kúpi suveníry, občerstvenie či tričko s menom a emblémom lanovky. Z bodu A do bodu B urazí kabínka lanovky úctyhodných 5,7 kilometra a pod nohami sa odvíjajú krásy doliny aj s plechovými strechami Halidzoru.
Z diaľky sa na pahorku vynárajú veže kláštora, no nechýba tu ani kamenné opevnenie, ktoré zvykli mať kláštory v nepokojných oblastiach. Prvý kláštor tu stál už pred 9.storočím, pretože vďaka historikovi Stepanovi Orbelianovi vieme, že neďaleko starého kláštora tu v roku 848 začali s výstavbou nového svätostánku na ktorom sa finančne podieľal princ Philip zo Syuniku. Stavba pokračovala výborne a význam Tatevu sa rozlieval ďaleko za jeho hranice, takže tu v 11.storočí žije už viac než tisíc mníchov. Seldžukovci mu zasadili ranu a jeden z kláštorov zničili a onedlho sa pod kláštorom zatriasla zem, no Seldžukovci sa vrátili a s ich príchodom zmizlo z tohto sveta takmer 10 000 vzácnych manuskriptov. Kto by si však myslel, že Tatev tým padol na kolená, mýlil by sa, pretože jeho zlatý vek mal ešte len prísť. V 14.storočí tu vznikla významná univerzita, ktorá z Tatevu spravila hlavné centrum arménskej kultúry. Žiaden zlatý vek netrvá večne a vojsko pod taktovkou Timura Veľkého kláštor prepadlo, vypálilo a zničilo. Čo nedokončil otec, to si vzal na starosť jeho syn a tak úderom Šáh Rúcha sa začiatkom 15.storočia éra Tatevu končí. Až na prelome 17. a 18.storočia sa kláštor znovu rozbehne k životu.
Areál Tatevu do seba ukryl tri krásne kláštorné stavby. Ako prvé sa oči oprú do vysokej veže patriace kláštoru sv.Pavla a Petra. Je dnes akýmsi symbolom Tatevu. Tráva naokolo je po lete zbičovaná horúcim slnkom, no človek ju aj tak priveľmi nevníma, pretože ho priťahuje kláštor samotný. Areál je pomerne veľký a hneď za sv.Pavlom a Petrom je z boku „prilepený“ kláštor sv.Juraja a k hradbám prilieha fotogenický kláštor Panny Márie. Do kláštora sv.Pavla a Petra sa vstupuje cez krásne zhotovený kamenný portál ozdobený reliéfmi. Už stačí len krok a človek sa nadýchne jeho interiéru. Nahé kamenné steny sú chladné a sem tam z nich vytŕčajú opracované bloky. Portréty svätých visia na stenách a pod nimi plápolajú malé oranžovo-červeno-žlté plamienky sviečok. To je vždy na arménskych kláštorov najkrajšie. Tie kamenné steny a mihotajúce sa tiene horiacich sviečok s vôňou medu. Niekoľko žien so šatkami prehodenými cez vlasy sa modlí pred oltárom. Interiér kláštora dotvárajú štyri okná cez ktoré sa dnu prebíjajú zväzky slnečných lúčov. Vytvárajú svetlo tak silné, ako by ani nepatrilo do tohto sveta. Naposledy si ho pamätám zo sýrskeho Aleppa, kde podobné lúče nádherne vrhali svetlo do bazára, ktorému kvôli konfliktu dobylo srdce. Sedím v rohu kláštora a neviem sa vynadívať na tú krásnu hru svetla. Magické miesto. Nádvorím Tatevu sa túla niekoľko ľudí a čoskoro mi padne zrak na vytesané slnečné hodiny, no ešte zaujímavejší príbeh v sebe skrýva vysoký, kamenný stĺp. Jeho vrchol je ozdobený arménskym krížom. Volajú ho gavazan a bol skonštruovaný tak, aby sa pri jemných otrasoch zeme rozkýval a varoval tak ľudí pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Tak jednoduché a pritom tak dômyselné, že by to človeka takmer ani nenapadlo. O stenu kláštora sv.Juraja leží opretých niekoľko chačkarov. Každý je iný, no každý je umeleckým dielom. Zatúžim sa ešte prejsť kláštorom Panny Márie ležiacim priamo pri hradbe areálu. Je menší, no pôsobivý ako tam stojí na vyvýšenej plošine. Dnu sedí len starý muž a horí niekoľko sviečok. Čas odísť. Lanovka sa zaplní a o niekoľko minút človek vystúpi v inom svete. Tatev zostal na druhom brehu ako niečo čo mohlo byť skutočné, no i neskutočné. V mysli však zostane tým najkrajším arménskym kláštorom.
foto: Tomáš Kubuš, Tatev, 26.9.2013
