Prvý kontakt s Tehránom, jedným z najľudnatejším mestom sveta, sledujem spoza okna starého autobusu. Obrovské mesto tiahnúce sa po celom horizonte akoby ani nechcelo skončiť. Jeho záplava šedivých domov a štíhlych minaretov mešít sa schovávajú pod štvortisícovými vrcholkami pohoria Alborz. Nanešťastie kvôli povestnému smogu, v ktorom sa mesto každodenne utápa je pohľad na skalnaté hory obmedzený. Zrazu sme sa ocitli priamo na rušnej tehránskej ulici. Vnímam okolo seba mesto plné áut a ľudí. Smog sa dostáva do úst a nosa pričom cítim šteklenie a následne štípanie. Po chvíli to samozrejme prejde, ale niekoľkokrát sa to opakuje. Samotným zážitkom ostáva obľúbená hra s názvom „prechod cez cestu“. O Tehráne sa hovorí ako o mieste s najnebezpečnejšou dopravou na svete. Cesty sú tak preplnené autami, ktoré si nelámu hlavu nad dopravnými predpismi, že musí mať človek oči na stopkách. Stačí sledovať ako to robia Iránci a aspoň sa pokúsiť prejsť. Najdôležitejšie je aby ste po tom ako vkročíte na vozovku nezastavili. Ak tam už ste, musíte pokračovať ďalej a dúfať, že všetko dobre dopadne. Po pár dňoch Vás to začne baviť a už sa pôjdete „prechádzať“ cez cestu len kvôli adrenalínu samotnému. Ľudia sú ako v celom Iráne až prehnane priateľskí. Na ulici nás zdravia, prihovoria sa a vidno na nich úprimnú radosť z kontaktu s človekom z inej kultúry a krajiny. Každý sa pýta odkiaľ sme, ako sa nám tu páči a následne nám poprajú príjemný pobyt. Treba si zvyknúť, že Európan sa stane v iránskych uliciach atrakciou číslo jeden. Kým v menších iránskych mestách sa ľudia snažia obliekať tradične, v tehránskych uliciach badať prvky moderného životného štýlu. Mladí muži sú navlečení do najnovších značiek a v rukách schovávajú mobily, aké som ešte ani nevidel. Dievčatá majú síce predpísaný spôsob obliekania, ale radi sa maľujú a aj povinnú šatku si nechávajú skĺznuť do polovice hlavy, aby im mohli do hravých očí padať čierne vlasy. Už nie sú po členky zahalené v čiernom čádore a stále častejšie sa objavujú v džínsach splývajúcich s čiernymi šatami. Tehrán sa pomaly ponára do tmy a my hľadáme niečo pod zub. Strácame sa v šere bočných uličiek. Jedna z nich je akoby vystrihnutá z nejakého drsného filmu. Všade tma, pri stene sa tiahne smetisko v ktorom sa prehrabávajú ľudia a cestu nám sem tam skríži potkan. Na hlavnej ulici si domáci vybrali von gril a predávajú kebaby priamo z neho. Našli sme maličký podnik, kde si dávame grilovanú rybu s chlebom a zeleninou.
Križovatka na námestí Mejdún Chomejní, ak nieje veľa smogu je vidno Alborz
Ráno sú ulice nezvykle prázdne. Nikde nikoho, na ľavo ani na pravo žiadne autá. Začína ma chytať panika či som sa zobudil v Tehráne, pretože si pamätám, že som v ňom zaspával. Náhodní okoloidúci nám vysvetľujú, že dnes je výročie úmrtia všeobecne obľúbeného Imáma Alího. Ľudia sa na tento smútočný deň oblečú do čierneho, obchody a banky sú zatvorené a život v meste pozvoľna utíchol. Má to svoje výhody, pretože ulice nie sú plné smogu a dá sa vychutnať pohľad na Alborz. Poloprázdnym metrom sa za tri koruny vezieme neďaleko symbolu Tehránu, ktorým je pomník Azadi. Vagóny metra sú tak čisté a moderné, že by mohli konkurovať nejednému európskemu veľkomestu. K pamätníku slobody vedie dlhá niekoľko stometrová cesta. Obzerám sa okolo seba a sledujem výzdobu na panelákoch. Každý druhý je ozdobený portrétom martýrov, ktorí padli v iránsko-irackej vojne. Vo všetkých iránskych mestách sme videli podobné obrazy pripomínajúce bolesť a smútok udalosti v ktorej zahynulo viac než pol milióna Iráncov. Okolo Azadi sa rozprestiera príjemný park plný stromov a osviežujúca fontána. Stavba z bieleho esfahánskeho mramoru siaha do výšky 45 metrov a spája v sebe prvky sasanovskej a islamskej architektúry. Námestie pod monumentom si pamätá na nepokojnú dobu islamskej revolúcie z roku 1979, kedy sa Irán premenil na Islamskú republiku. Práve z týchto miest sa ozývali hlasy ľudí nesúhlasiacich s novým režimom a dodnes sa v jeho okolí konajú veľké demonštrácie.
Obrázok martýra z iránsko-irackej vojny
Azadi, symbol Tehránu
Azadi
Svätyňa Ajatolláha Chomejního leží niekoľko kilometrov mimo centra, no paradoxne patrí k najprístupnejším tehránskym pamiatkach. Stačí nastúpiť na metro, vystúpiť na konečnej a po pol hodine jazdy sme na mieste. V metre si samozrejme „užívame“ desiatky pohľadov. Nie sú to nenávistné pohľady, ale skôr pohľady plné záujmu a zvedavosti. Jeden Iránec sa s nami dáva do reči a veľmi sa čuduje, prečo nerozprávame po japonsky, pretože on žil 5 rokov v Tokyu. Na rovnej planine stojí obrovská mešita, ktorá sa stala miestom Chomejního posledného odpočinku. Samotný duchovný si želal, aby po jeho smrti bola svätyňa príjemným miestom kam si prídu ľudia oddýchnuť po práci a stretnúť sa s priateľmi. Kúsok jeho sna sa splnil, pretože trávnaté plochy sú plné posedávajúcich ľudí, ktorí aj napriek Ramadánu sŕkajú horúci čaj alebo zahryzujú do obloženej bagety. O pár rokov bude celá stavba dokončená, preto dnes pripomína skôr rozostavaný hangár menšieho letiska. Po vstupe dovnútra sa otvára obrovský prázdny priestor. Dominuje mu však malá obdĺžniková svätyňa zeleno zlatej farby. Za mrežami je v sarkofágu pochovaný muž, ktorý má na svedomí iránsku revolúciu. Písal sa rok 1979 kedy sa vrátil z exilu, prebral moc v krajine a prenikol do histórie ako zakladateľ prvej islamskej republiky. Svätyňa sa dostala do podvedomia celého sveta v roku 1989, kedy sa tu odohral Chomejního veľkolepý pohreb. Zúčastnilo sa ho takmer desať miliónov ľudí, ktorí oplakávali svojho vodcu dlhé týždne. Aj dnes prichádzajú ľudia k jeho hrobu, dotýkajú sa mreží a pred odchodom ich pobozkajú. Nieje nič neobvyklé, ak sa na ich tvárach ukážu slzy, alebo výraz smútku. Iránci prežívajú smútok intenzívnejšie, než sme my zvyknutí. Vo vnútri panuje pokoj a na mäkkých kobercoch si našlo svoje miesto niekoľko ľudí. Niektorí spia, iní posedávajú, mladí medzi sebou horlivo diskutujú a všetci spoločne nasávajú príjemnú atmosféru typickú pre mešity.
Svätyňa Ajatolláha Chomejního
Vysoké minarety nedostavanej svätyne
Trávnik pred svätyňou je vyhľadávaným pre piknik
Vo vnútri je pochovaný Chomejní so svojim synom a manželkou
Oddych na mäkkých kobercoch
Smútok pri mrežiach za ktorými je Chomejní V metre sa Mišo nechtiac odpojil, pretože si pomýlil našu stanicu. Túlam sa teda sám širokými tehránskymi bulvármi prešpikovanými najmodernejšími autami a starými iránskymi paykanmi. V diaľke sa v smogu strácajú hnedé skalnaté štíty. Zrazu sa na rohu ulice objaví známy nápis „ Down with the USA“ a viem, že som na mieste. Budove za vysokými múrmi dnes nepovie nikto inak ako „hniezdo špionáže“. Kedysi za jeho múrmi sídlila americká ambasáda, kde sa v novembri roku 1979 začala rukojemnícka dráma. Americko-iránske vzťahy sa tak ocitli na bode mrazu a tak tomu je aj dnes. Oplatí sa sem merať cestu, pretože betónový múr nieje ozdobený len ostnatým drôtom, ale po celej jeho dĺžke je plný zaujímavých malieb. Obrázky zachytávajú výjavy z iránskej histórie a veľká väčšina je zameraná protiamericky či protiizraelsky. Z maľby si ma ostrým pohľadom premeriava samotný Chomejní a o pár metrov ďalej sa pozerám zoči voči Soche Slobody. Jej tvár je však prerobená na tvár obávanej smrtky. Ďalším výjavom je ruka vyrastajúca z ohnivého pekla ozdobená americkou a izraelskou vlajkou schovávajúca do svojej dlane zemeguľu, do ktorej zarýva svoje dlhokánske a ostré pazúry. Dnes slúži budova milíciám Sepah, podporujúcim islamskú revolúciu a preto môže byť fotenie na tomto mieste obtiažne. Pri pohľade na všetky tie fotogenické diela, však dlho nerozmýšľam a fotím čo sa dá. Naproti cez ulicu leží Múzeum Martýrov, plné obrázkov z ničivej vojny a revolúcie. Spomienkam na obe udalosti sa v Iráne jednoducho vyhnúť nedá.
Pamätník na námestí Mejdún Chomejní, "Alláh" je aj na iránskej vlajke
Malý kostolík oproti hniezdu špionáže
Ajatolláh Chomejní
Americký symbol namaľovaný na múre pred bývalou US ambasádou
No comment
Pomaly sa vraciam na izbu s dúfaním, že sa Mišo našiel. Stretávame sa u nás doma a rozpráva mi príbehy, ktoré zažil. Obedujem granátové jablko a čerstvý iránsky chlieb, ktorý som kúpil na ulici. Vždy keď sa otvorí okno pekárne, spraví sa vonku fronta a všetci čakáme. Bol tak horúci, až som sa bál, že ho ani nedonesiem do hotela. Po niekoľkých hodinách v uliciach Tehránu chvíľku oddychujeme a ideme zase von. Kúsok od nás je mešita Sepalsahar. Mešita je pekne osvetlená a aj jej okolie stojí zato. V uličkách sú farebné predajne ovocia a zeleniny až to miestami pripomína trhovisko. Na streche domu sme objavili malý podnik. Hneď na prvý pohľad sa mi tu zapáčilo. Drevené pódium je vystlaté kobercom a vankúšmi. Aj dnes si dám rybu, ale len s chlebom, pretože už mám ryže akurát tak dosť. Sme tu sami a po pol hodinke si k nám prisadne starý dedo v šedom obleku. Bývalý univerzitný profesor hovorí obstojne anglicky a zhovárame sa pri večeri.
Mešita Sepalsahar
Sepalsahar
Predajne rýb neďaleko mešity
Obchodíky plné farieb
Melónová ulica
Naše dni sa v Iráne pomaličky, ale isto krátia. Dnes sa akoby vraciame domov, pretože večer chceme ísť na nočný bus do Tabrízu. Batohy nechávame v hoteli a neďaleko námestia Ferdousi si ideme zameniť peniaze, pretože tie sa nám nejakým zázračným spôsobom všetky rozkotúľali. S novou dávkou riálov ideme k Národnému múzeu, kde sú vystavené poklady iránskej histórie. Na hodinkách máme deväť hodín, ale pri vstupe nás otáčajú, že je v skutočnosti o polhodinu menej. Už ani samotný Alláh nevie, koľko je vlastne hodín, pretože všade ukazujú inak :) Múzeum sa javí obrovské, ale prešli sme ho za chvíľku. Na začiatku sú samé nádoby, keramika a terakotové figúrky. Najkrajšie sú asi reliéfy z Persepolisu a starovekých Sús. Sme trochu prekvapení, či je to naozaj všetko, pretože sme toho čakali o mnoho viac. Viacmenej zo srandy sa pýtame, kde majú ostatné veci a pani nám so stoickým pokojom odpovedá „ no predsa v trezore .“ Aj my nahodíme vážne tváre a skúšame „ a do trezora sa môžeme ísť pozrieť?“. Odpoveď však pozná asi každý :)
Reliéfy z Persepolisu
Perzská história vytesaná do kameňov
Farebné dekorácie kráľovského paláca v Súsach
Známa socha kráľa DáreiaNa koniec sme si nechali známy tehránsky bazár. Je obrovský, niekoľko násobne väčší ako som si myslel. Vstupujeme dnu a vzápätí sa strácame v jeho uličkách plných tovaru. Vďaka tomu, sme však objavili dve celkom pekné mešity skryté v tomto labyrinte. Asi po hodine sme vonku. Na rohu ulice stojí vedľa seba niekoľko obchodíkov so zaujímavými suvenírami, prevažne s islamskou tematikou. Vybral by som si tu toho veľa, ale to by som musel mať dva batohy. Kupujem si aspoň iránsku vlajku, koberček, ale aj čiernu látku ozdobenú zlatým vyšívaním a motívom ruže. Viac menej sa už len bezcieľne flákame ulicami. Zhodli sme sa na tom, že včerajší podnik sa nám obom veľmi páčil, tak ideme na obed. Zopakujem si aj vynikajúcu rybu. Takmer dve hodiny tu trávime, vylihujeme na kobercoch, kecáme a nakoniec si píšem.
Obrovský tehránsky bazár
Vo vnútri bazáru
Mešita ukrytá v spleti bazárových uličiek
Bazár je vždy miesto plné ľudí
Vstup do bazáru
Obľúbené miesto ako stvorené na oddych
Nekonečné poháriky iránskeho čaju
Blíži sa večer a nám neostáva nič iné len sa s Tehránom rozlúčiť. Tehrán je zvláštny. Prvé momenty som ho začal nenávidieť, všade bol veľký ruch, štipľavý smog, ale teraz sa z neho ťažko odchádza. Berieme si v hoteli batohy a kráčame k stanici metra, aby sme sa odviezli na stanicu Azadi. Tu už stoja pripravené servisy na terminál Gharb, odkiaľ chodia busy do Tabrízu. Pri ceste na terminál krásne zapadá slnko za pomník Azadi. V kancelárii sa nám dokonca darí zjednať cenu lístkov do Tabrízu z pôvodných 80 000 na 60 000 riálov, pričom sme to skúšali len tak z dlhej chvíle. Večeriame bagety plnené párkami a zemiakmi a čakáme na náš spoj. Pár minút po deviatej sedíme na svojich miestach a pomaličky opúšťame Tehrán. Čaká nás 8 hodinová cesta do Tabrízu. Tam to celé začalo, tam to celé skončí...
foto: Tomáš Kubuš, Tehrán, 21-23.9.2008
