Len pár desiatok metrov od nábrežia mohutnej Nevy sa rozprestiera námestie Alexandra Nevského. Jeho meno sa v Petrohrade prehliadnuť nedá, pretože po ňom pomenovali najznámejší bulvár celého mesta. Alexander Nevský vkročil do histórie v 13.storočí pokorením Švédov a dnes ho mnohí považujú za svätca. Mimoriadnej úcte sa teší najmä tu v Petrohrade, pretože si ho miestni zvolili za svojho patróna. Za jeho sochou sa nachádza svet ticha v podobe Tichvinského cintorína. V priebehu rokov sa stal umeleckým cintorínom a panteónom významných ruských velikánov. Pred bránou stojí niekoľko žobrákov a stareniek s vystretou dlaňou. Smutnými, až nepríčetnými očami sledujú kroky okoloidúcich, no len občas sa niekto pristaví a vtlačí im do dlane mincu či bankovku. Vonku zrána vonia chlieb, ktorý tu predávajú mnísi z neďalekej Lavry Alexandra Nevského. Veľký kláštorný komplex sa rozkladá za riečkou Monastyrka a kto sa dostane za jeho vstup ocitne sa vo veľkom parku. Ak ide človek sám, prejde bez problémov, no ak sa nazbierajú viacerí, zastaví ich kňaz v dlhej čiernej sutane s bradou a čiapkou na hlave a vyberá vstupné. Najzaujímavejší pohľad na Lavru je v nedeľu ráno, kedy sa dnu schádzajú ľudia pripravení na omšu. Pod ikonami horia sviečky, ich podobizne veriaci bozkávajú a potom dlho stoja a počúvajú spevy a kázeň.
Lavra Alexandra Nevského
Za mohutnými stĺpmi sa nachádza vstup do Lavry
Riečka Monastyrka a kláštorný komplex
Vstupné sa dnes platí aj na Tichvinský cintorín. Petrohrad ho povýšil na pamiatku a tak cudzinci zaplatia 200 rubľov. Stačí však spustiť po rusky, prehodiť pár viet s bábuškou za pokladňou, usmiať sa a cena padne aj na štvrtinu. Tichvinský cintorín založili v roku 1823 po tom ako sa starý Lazarevský cintorín zaplnil. Vojdem dnu a obklopí ma ticho príznačné pre podobné miesta. Pod stromami, medzi náhrobkami sa túla len niekoľko duší a tak sa teším, že ešte nedorazili skupinky turistov, ktoré sa tu občas zastavia. Všade kam sa pozriem je zeleň až pôsobí cintorín ako malá oáza pokoja. Hoci je tesne vedľa námestia, nedolieha sem jeho hluk a zhon. Bez azbuky by tu bol človek stratený, pretože tu chýbajú nápisy v inom písme či inom jazyku. Pomaly kráčam v protismere hodinových ručičiek a hľadám známe mená. Dostojevského busta hľadí mlčky pred seba a pod ňu mu niekto položil kyticu čerstvých kvetov. Pri ňom začína azda najznámejšia ulička celého cintorína. O pár krokov ďalej má náhrobok Michail Ivanovič Glinka, otec ruskej klasickej hudby. Hneď naproti stojí netypický náhrobok patriaci skladateľovi Rimskemu-Korsakovi. Pripomína biely kríž, pričom v strede sa nachádza podobizeň Ježiša Krista a naokolo je niekoľko svätcov. Hotové umelecké dielo, ale takých tu na Tichvinskom cintoríne nájdeme viacero. Stoja pri ňom tri ženy a nahlas sa bavia o jeho živote. Rusi milujú svoje osobnosti, literatúru, hudbu a tu to skutočne cítiť. Vynikajúci klavirista Musorgskij ostro kontrastuje s Rimskim-Korsakovom. Jeho náhrobok je tmavý, pochmúrny, čierny až takmer jeho meno splýva s podkladom. Určite najpôsobivejší kúsok patrí Čajkovskému. Strážia ho dvaja anjeli obklopený kvetmi a pod bustu mu niekto položil maličkú ikonu svätca. Na Čajkovského hľadí oproti pianista a dirigent Rubinštejn a vedľa neho mieša farby sovietsky maliar Avilov
Fjodor Michajlovič Dostojevski (1821-1881)
Michail Ivanovič Glinka (1804-1857)
Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov (1844-1908)
Detail náhrobku Rimskij-Korsakov
Modest Petrovič Musorgskij (1839-1881)
Alexandr Porfirjevič Borodin (1833-1887)
Borodin
Petr Iljič Čajkovskij (1840-1893)
Čajkovského anjel s kvetmi
Anton Grigorievič Rubinštejn (1829-1894)
Michail Ivanovič Avilov (1882-1954)
Kráčam až na samotný koniec cintorína a už ani nepočítam koľko umeleckých diel ma obklopuje. Sú naozaj všade. Uličku najznámejších umelcov mám za sebou, no aj tak sa sem tam objaví meno, ktoré som odniekiaľ započul alebo videl. Starší by si istotne pamätali viacero. Pri hrobe Čerkasova na ktorom sedí jeho vychudnutá socha sa otočím a pomaly sa vraciam naspäť. Je augustové nedeľné ráno a je tu pokoj, aký človek v tento deň hľadá. V decembri či januári tu musí byť krásne, keď neúprosná zima, akú si pamätal ešte starý Leningrad pokryje tento kúsok zeme a ťažký sneh prehne konáre stromov bližšie k náhrobkom. Zastavím sa pri hrobe operného speváka Fjodora Stravinskeho, otca pianistu Igora. Pod jeho bustou sa s ním nemým hlasom zhovára múza.
Mnohé náhrobky sú umeleckými dielami
Architekt Vladimir Stasov (1824-1906)
Nikolaj Konstantinovč Čerkasov (1903-1966)
Jeden z najkrajších
Fjodor Stravinsky (1843-1902)
Detail z náhrobku Stravinskeho
Ivan Andrejevič Krylov (1769-1844)
Staré náhrobky
Aj takto môže vyzerať náhrobok
Pri hrobe neznámeho vojaka ma zastaví žena a začne mi čítať báseň vrytú do kameňa. Z ničoho nič len tak, nechcela si ju čítať sama pre seba. Teším sa, že si vybrala práve mňa. „Krásna báseň" povzdychne si a lúči sa. Lúčim sa aj ja. Posledný pohľad patrí Ivanovi Andrejevičovi Krylovi a strácam sa za bránou v rušnom svete námestia Alexandra Nevského.
foto: Tomáš Kubuš, Petrohrad, 12.8, 26.8.2012
