Mikrobus zo severného Skadaru nás vyhodí na jednej z hlavných ulíc, no stále pomerne ďaleko od centra mesta s hlavným námestím. Rýchlo sa zorientujeme, trafíme správny smer a pred tým, než sa ponoríme do príbehov mesta sa pôjdeme ubytovať. Cestou natrafíme na malý podnik ukrytý v tieni stromov a keďže je čas obedu, vôňa polievky urobí svoje. Sadneme si, najeme sa a keď sa pomaličky do ulíc rozleje poludňajšia siesta, vyrážame. Na izbe si zhodíme tých pár vecí, čo so sebou máme a pred nami je Tirana. Teším sa na toto mesto, pretože ho mnohí podceňujú, podobne ako celé Albánsko.
Prečítajte si tiež
Máme pre vás 15 tipov, kde nájdete tie najkrajšie pláže v Albánsku.
Najdôležitejším priestorom Tirany je oválne námestie v strede starého mesta, ktoré nesie meno albánskeho hrdinu Skanberbega. Bojoval v 15.storočí v desiatkach bitkách proti mocným Osmanom a vďaka tomu si vyslúžil prezývku „Drak z Albánska“. Dnes o ňom hovoria ako o najväčšom albánskom hrdinovi všetkých čias. Na svojej soche si cvála na kamennom podstavci a všade naokolo neho vyrástli ikony hlavného mesta. Na trávniku naokolo posedáva niekoľko ľudí s knihou, alebo len tak oddychujú zatiaľ čo všade naokolo krúžia autá a pulzuje život. Kedysi na Skanderbegovom mieste stála socha Stalina, ale na tú si už pamätá v meste málokto. Na rohu námestia sa dvíha neveľká mešita ozdobená minaretom. Albánsko je moslimskou krajinou, hoci to na prvý pohľad takto vôbec nevyzerá. Dievčatá tu kráčajú v minisukniach, šatku cez vlasy človek vidí len výnimočne, v podnikoch sa nalieva alkohol a miestni muži odporúčajú albánske, čapované pivo. Iný kraj, iný mrav. Mešita Etham Bey z 18.storočia dnes patrí najdôležitejším mešitám krajiny. Počas bývalého režimu nebolo jednoduché byť moslimom a mnohí sa stretávali radšej doma či u priateľov než v mešitách, no dnes sa všetko zmenilo. Nad dverami je niekoľko nádherných fresiek, aké by turista v mešite vôbec nečakal. Balkánske mešity však majú veľmi radi takýto druh výzdoby. Vo vnútri je pár mužov s bielymi čiapočkami na hlavách klaňajúcich sa k Mekke a všade sa rozlieva neskutočné ticho. Vedľa stojaca Hodinová veža pripomína minaret, ale skutočne ide o vežu s ciferníkom. V čase, kedy ju Etham Bey v 1822 dokončil bola so svojimi 35 metrami najvyššou budovou celej Tirany. Dnes je námestie akýmsi prelínaním vekov, pretože staršie spomenuté pamiatky tu stoja obkolesené modernými stavbami. Pár krokov odtiaľto sa dvíha vysoký Tirana Intercontinental Hotel a za námestím vyrástlo za posledné roky aj niekoľko ďalších nových stavieb. Celé námestie sa v priebehu režimov či desaťročí zaujímavo menilo, no veľkou škodou je, že pri výstavbe Domu Sovietov museli Albánci zničiť starý bazár aj s ortodoxnou katedrálou.
Kultovou budovou Tirany sa dnes stalo aj Národné historické múzeum ležiace na protiľahlej strane námestia. Nepreslávilo ho ani tak obsah vitrín, ale obrovská albánska mozaika na jeho priečelí. Je nesmierne fotogenická a zachytáva Albáncov v historických epochách v boji. Na ľavej strane sú na boj pripravené luky, šípy a zdvihnuté meče, na strane pravej nabité pušky a v strede kráča dievča v kroji s víťazným gestom a sekunduje jej mladý Albánec s červeno-čiernou vlajkou ozdobenou orlom. „Nájdete tu starovekú históriu, stredoveké Albánsko, ale aj najnovšie dejiny cez komunizmus až po zaujímavú miestnosť, ktorú sme venovali Matke Tereze“ vysvetľuje sympatická pani za pokladňou. Matka Tereza mala albánsky pôvod hoci sa narodila v macedónskom Skopje a tak sa s ňou Albánci dneška stotožnili a vydávajú ju radi za svoju. Kúpime si lístky, pretože ma zaujímajú časti múzea s albánskou starovekou históriou, ale je tu len zlomok zaujímavých artefaktov. Vyberieme sa do ulíc za zvukom slepého harmonikára, ktorý sa usadil v tieni. Skupinka mladých študentov si posadala na schody a počúva. Z jeho hudby sa vymotáva nostalgia starých albánskych časov, aké si študenti nemôžu ani pamätať. Neďaleko od neho stojí moderná ortodoxná Katedrála Zmŕtvychvstania, jedna z najväčších svojho druhu v Európe. Je v meste skutočnou novinkou, pretože ju dokončili len v roku 2012 a otvorili ju o dva roky neskôr. Pôsobí na mňa zvláštne. Je akási priveľmi moderná, hoci zaujímavá a svojim kruhovým pôdorysom akoby chcela nadviazať na slávne katedrály Byzancie, no chýba jej patina. Jej štíhla zvonica vystreľuje nahor a pod kupolou hľadí maľba s tvárou Krista. V katedrále sme úplne sami a ani v jej okolí sa nikto netúla.
Potom ako sa pár hodín túlame tiranskými ulicami som si všimol jedno. Od dnes sa mi bude s Tiranou spájať jedno slovo. Kaviarničky. Mám pocit, že sú všade kam sa pohneme a vždy v nich posedávajú ľudia. Neďaleko hlavného námestia zapadneme v uličke ukrytej pod stromami. Stoly a stoličky vybrali von a tak môžeme sledovať život pulzujúci naokolo. Kde tu vo svete sa ľudia naháňajú za kávou, zastavia sa, kopnú ju do seba a idú ďalej, no tu na „našej“ ulici sa k nej pristupuje ako k sviatosti. Sadnúť si, objednať, zhovárať sa, nevnímať čas len jej vôňu. Aj človek ako ja, ktorý vypije za rok len niekoľko pohárikov kávy podľahne a jednu si dám. Musím. Kráčajúc hlavným mestom si odrazu človek všimne názov ulice „Rruga George W.Bush“, teda ulica bývalého amerického prezidenta G.W.Busha. Pomenovali ju tak v roku 2007, kedy sa Bush jr. stal prvým americkým prezidentom, ktorý navštívil Albánsko. V meste Kruje mu dokonca postavili aj sochu! Tú vidieť rozhodne nepotrebujeme, ale fakt, že Albánci patria zrejme k minimu svetových národov, ktoré skloňujú meno prezidenta s úctou je neodškriepiteľný. Vydáme sa k sídlisku mimo centra mesta, pretože tam niekde ma ležať vzácny, kamenný, osmanský most. Postavili ho v 18.storočí a kedysi sa ním dalo prejsť ponad riečku Lanë, no tá sa pred desaťročiami stratila. Je dlhý len 8 metrov s jedným centrálnym oblúkom, ale aj tak patrí medzi najdôležitejšie pamiatky Tirany. Kráčame ďalej, stratíme sa medzi panelákmi na bežnom sídlisku, aby sme videli aspoň na chvíľku ako vyzerá život tu mimo turistických trás. Farebné fasády domov, stovky káblov, odstavené staré Mercedesy, tak typické pre túto krajinu, sem tam malý obchod, rodinná pekáreň a ľudia sediaci vonku. V mnoho to pripomína naše sídliská, ale tu cítiť ešte akúsi spomalenosť pri revitalizácii celého okolia.
Bulvár Dëshmorë e Kombit patriaci medzi hlavné tepny mesta vznikal pod taktovkou talianskeho architekta Bosia, ktorý ho nechal postaviť v rokoch druhej svetovej vojny, počas talianskej okupácie Albánska. Mal spojiť niekoľko dôležitých budov mesta a tak je tomu dodnes. Prechádza okolo zeleného parku Rinia s obľúbeným Taivani centrom. Odrazu sa pred očami objaví pyramída. Nie taká vznešená, aké rastú z egyptského či sudánskeho piesku, ale betónová a zastriekaná grafitmi. Tiranská pyramída patrí medzi najneobľúbenejšie pamiatky miestnych. Keď ju v roku 1988 postavili nevesta a zať komunistického lídra Envera Hodžu bola pyramída výstavným miestom. Mala naveky niesť odkaz Envera Hodžu, no história to chcela tak, že už o tri roky neskôr tu po ňom zostala len pachuť a pyramída sa zmenila na konferenčné centrum. Dnes pred pyramídou parkuje niekoľko starých Mercedesov a celé steny hyzdia nastriekané grafiti. V blízkosti cítiť moč, na zemi sú porozhadzované smeti, rozbité sklo z fliaš a stavba v uhladenej Tirane pôsobí ako päsť na oko. Už dávno by ju strhli nebyť petície za jej zachovanie a tak pyramída stále rozpútava vášne. Na konci bulváru si ešte pozrieme zbierku vládnych budov a je čas vrátiť sa do centra a nájsť niečo tradičné na večeru. Tiranské večery sú príjemné. Krčmy a záhradné podniky sa naplnia, vyberie sa gril a griluje sa čerstvé kernadže. Pripomínajú malé bochníky mletého mäsa a k albánskemu pivu sa neuveriteľne hodia. Zapadajúce slnko len zvýrazní opojnú atmosféru a keď sa večer rozsvietia svetlá námestia, dlho na ňom ešte posedávame pred tým, než sa definitívne stratíme v našej izbe.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov a Street Food Hunters
foto: Tomáš Kubuš, Tirana, 29.júl 2014
