Vlak sa prediera mongolskou krajinou a my sme čoraz bližšie k Ulanbátaru. Neviem sa ho dočkať. Ráno je pokojné, prevoňané čajom a za oknom sa striedajú odtiene zelenej. Stojíme v uličke, hľadíme na tú nádheru a hlavou prebleskne myšlienka, že ako veľmi je táto krajina odlišná od tej sibírskej, ktorá sa nám za oknom vlaku premietala posledné dni. Zvlnené pahorky pokrýva trávnatý koberec mongolskej stepi a páči sa mi akú môže mať zelená výraznú farbu. Niekde je krajina prázdna a len nad ňou krúžia dravé vtáky, inde sa objaví mestečko, kde striedavo vedľa seba stoja rodinné domy aj jurty. Neskôr uvidíme, že Mongoli sa svojich milovaných júrt nevedia zbaviť dokonca ani priamo v centre mesta. Patria totiž ku kultúram, ktoré sú dnes na svete považované za najnomádskejšie etniká a preto sa svojich júrt nevzdajú. A tak to má byť.
V diaľke sa začína rysovať údolie vyplnené mestom nad ktorým sa vznášajú oblaky pary. Vysoké komíny na periférii neúnavne pracujú od rána a tak sa krajina zmení. Presne tam leží Ulanbátar. Mongolská metropola v sebe ukrýva 1,5 milióna obyvateľov, no na prvý pohľad pôsobí niekoľko násobne väčšia. Osadenstvo vlaku sa dá do pohybu. Pobaliť veci, fronta na toaletu, odovzdať obliečky, sprievodkyňa kontroluje každé kupé a okolo pol ôsmej dlhá brzda a ocitneme sa na peróne.
Akonáhle vlak zabrzdí, ľudia sa začnú objavovať na peróne a v jednom kuse prekladajú veľké kufre, batožiny, balíky a všetko možné od výmyslu sveta. Chaos neutíchne ani pred stanicou, pretože svoju pozornosť si tu pýta tucet taxikárov, šoférov maršrutiek, žien s tabuľkami od ubytovania a niekoľko kšeftárov. Železničná stanica je obrovská a pripomína tie monumentálne ruské. Pred stanicou niet jedinej smietky a tak má Ulanbátar za prvý dojem desať bodov. Neďaleko odtiaľto si v banke zameníme peniaze, nasadneme do mikrobusu a vezieme sa do hotela, kde strávime dnešnú noc a potom sa sem pozajtra vrátime. Hodíme do seba maličké raňajky a už sa nevieme dočkať, kedy uvidíme čo si pre nás mongolské hlavné mesto pripravilo.
Brázdime ulice Ulanbátaru sa ja sa nemôžem ubrániť pocitu, že sa mi tu páči. Áno, ešte sme nevideli takmer nič, ale to ako mesto od začiatku pôsobí je niečo zaujímavé. Ak sa doma povie Ulanbátar, tak jeho meno často sprevádzajú posmešky či sa o ňom a celej krajine hovorí ako o niečom zaostalom, ale keď človek odrazu vidí realitu mesta, tak nevychádza z úžasu. Všetko je čisté, Ulanbátar má moderný nádych, z ľudí srší neopísateľná pohoda, žiadne zamračené tváre a tak si vravím, že Ulanbátar spraví na prvý dojem azda viac, než niektoré európske metropoly. Samozrejme nie je tu všetko dokonalé. Aj tu sú chodníky porozbíjané, niektoré domy zdobí opadaná omietka a vozový park v sebe zahŕňa obrovské kontrasty od nablýskaných mercedesov až po poobíjané ruské autá. Reštaurácie s nádychom luxusu striedajú malé bistrá a stánky a ak by ma tu niekto vysadil bez kontextu, zrejme by som nikdy netipoval, že som sa ocitol v Mongolsku.
Najznámejšou a najvýznamnejšou pamiatkou mongolského Ulanbátaru je budhistický kláštorný komplex Gandantegchinlen z 18.storočia. Kvôli jeho krkolomnému názvu mu domáci zjednodušene hovoria Gandan a aj nám ide jeho skrátená verzia lepšie do pamäte. Námestiu pred kláštorom panuje pokoj a nikoho by tu nenapadlo, že boli roky a nebolo to tak dávno, kedy bolo akékoľvek duchovno v krajine zakázané. Hoci nebolo Mongolsko súčasťou ZSSR, sovietsky režim tu panoval dlhé roky a tak sa budhizmus v krajine otriasal v základoch. Keď sem kedysi dávno pricestovali tibetskí mnísi a zasadili semienko budhizmu, ani v tých najhorších snoch netušili, že to čo z neho vyrastie príde niekto vytrhať. Sovietske represie znamenali prenasledovanie mníchov, vraždenie mníchov, mnohí sa stratili a už sa o nich nikdy nehovorilo, ničili sa kláštory, zatvárali a to všetko s jediným cieľom. Vyhubiť mongolský budhizmus. Podobne ako za Stalina sa niekoľko kostolov zachránilo, aj tu v Ulanbátare zostal stáť kláštor Gandan. Ten istý, pred ktorým stojíme my. To preto má dnes pre Mongolov nevyčísliteľnú hodnotu. Kláštorný komplex Gandan netvorí len jedna stavba, ale niekoľko menších chrámov, stúp, škola, knižnica a zopár budov slúžiacich ako hosťovské izby pre delegácie či zahraničných mníchov. Každú chvíľku dnu vchádzajú ľudia a miznú v tmavých útrobách svätyne. Pred vstupom niekoľko veriacich jemne udrie do malých zvončekov a až potom sa ocitnú dnu. Mních odetý v bordovom rúchu vyberá peniaze za fotenie a dáva si pozor na každého, kto by chcel len tak bez zaplatenia prekĺznuť. Vo vnútri človek pochopí, prečo je chrám vysoký. Musí predsa do svojich útrob skryť obrovskú, 27-metrovú sochu Avalókitéšvary, teda budhistickú bódhisatvu predstavujúcu súcit a lásku k živým bytostiam. Ide dokonca o najvyššiu sochu sveta umiestnenú v interiéri. Avalókitéšvara má podobu človeka so zopnutými rukami na prsiach a zlatou korunou na hlave. Aby to nestačilo dočítame sa, že obsahuje 2286 drahokamov a celá je oblepená zlatými lístkami. Socha púta všetky pohľady a tak chvíľku trvá, kým od nej odlepíme oči a rozhliadneme sa po chráme. Vo vnútri počuť škrípanie modlitebných valčekov aké nájdeme v Nepále či Tibete. Ľudia kráčajú v smere hodinových ručičiek a všade naokolo sú malé postavičky Budhov.
Oproti chrámu sa za vysokými žltými múrmi ukrýva druhý kláštorný komplex patriaci pod Gandan. Za ozdobnou bránou aké zvyknú mávať čínske chrámy či paláce sa otvorí kamenné nádvorie obklopené budovami a chrámami. Je tu ešte živšie, než pred hlavnou svätyňou. Priestor dotvorí niekoľko vysokých, ihličnatých stromov a kam sa človek pozrie, tam na neho číhajú krásne detaily. Modlitebné mlynčeky stoja za rohom bez povšimnutia, no pozornosť púta veľká bronzová urna ku ktorej prichádzajú ľudia zapaľovať vonné tyčinky. Zapália, pichnú ju do piesku a dym z tyčinky si naberú do dlaní a vženú si ho do tváre. Dvere kláštora sa odrazu otvoria a dnu vyjde dvojica chlapcov, mníchov. Jeden sa stratí v prítmí vedľajšej svätyne a druhý čistí veľkú kanvicu na čaj. Prenikavo bordové rúcha kontrastujú s modrou šerpou omotanou okolo rukávov aj oranžovou šerpou previazanou okolo pása. Vonku za bránou stráži vstup dvojica kamenných levov a v malých drevených kaplnkách objavíme aj obrovské modlitebné mlyny. Kým tie malé jednoducho roztočíte pohybom ruky, tu musíte chytiť drevenú tyč a kráčať s ňou, aby sa mlyn dal do pohybu.
Na okraji moderného Džingischánovho námestia stojí veľká, čierna kocka v ktorej sa stráca postava človeka. Akoby sa ocitol v labyrinte, no tá temnota sršiaca z tejto inštalácie má predstavovať Monument obetí prenasledovania, ktoré som spomínal vyššie pri kláštore Gandan. Hneď vedľa neho bije do očí stará, socialistická budova Národného múzea. Prišli sme sem kvôli nej a popri moderným stavbám naokolo skutočne pôsobí ako päsť na oko. Už v 1924 založili múzeum ruskí vedci a s trochu nadsázky by sa dalo povedať, že sa odvtedy nezmenilo. Nepáči sa mi, že za fotenie pýtajú viac ako za vstupné a tak si ho z trucu nekúpim. Múzeum v sebe nesie odkaz mongolskej histórie od samotného začiatku až po modernú dobu 20.storočia. Tie najstaršie časti ma zaujímajú najviac a tak v nich trávime najviac času. Archeologické nálezy, keramika, zlaté šperky málo známych kultúr žijúcich na mongolskej stepi, prvé záchvevy turkických národov, pred tým, než sa pohli do strednej Ázie a do Anatólie a o poschodie vyššie príbeh najznámejšieho Mongola Džingischána. Fascinuje ma stáť pri mape a sledovať miesta, kam všade sa odtiaľto Džingischán dostal. Veľa tých miest som navštívil a hoci tu ho oslavujú ako hrdinu, tam mu nevedeli prísť na meno a bol pre nich zosobneným diabla. História má vždy minimálne dve strany. Posledné miestnosti zachytávajú moderné obdobie a tak sú vitríny plné socialistických spomienok, odznakov s Leninovou tvárou, staré plagáty, výstrižky z novín až sa kosák a kladivo vytratia a objaví sa moderné Mongolsko so svojimi vlastnými víziami. Oplatilo sa sem pozrieť, hoci viac ako hodinu tu človek nestrávi.
Ani sme sa nenazdali a hodinky ukazujú na čas obeda. Ten tu v Mongolsku nie je presne o dvanástej, ale už máme takmer jednu hodinu. Máme namierené do podniku menom BD, kde sa podáva mongolské barbecue. Príjemná reštaurácia v centre mesta je priestranná a funguje to tu tak, že si človek zaplatí bufet a nakladá si koľko chce z čoho chce. Okrem klasických šalátov a bežných vecí je tu pult so surovým mäsom, kde je na výber z niekoľkých druhov od kuracieho až po jahňacie. Vezmeme si tanieriky, na tie si naložíme surové mäso, do mištičky si nalejeme z omáčky, pridáme zeleninu a odnesieme to na koniec miestnosti k pultu za ktorým stojí kuchár pri obrovskom kruhovom grile. Kôpku z jedného taniera položí na gril, vedľa ďalšiu a ďalšiu a keď ich tam má niekoľko tak začne show. Gril postrieka olejom, stlmia sa svetlá a v miestnosti sa objaví obrovský plameň ohňa. Efektné. Následne vezme do rúk dva obrovské nože pripomínajúce šable a naučenými pohybmi každú kôpku jedla naseká, premieša a pogriluje. Keď divadlo skončí, na tanieri sa objaví hotová porcia. Jedlo tu nie je len o jedle, ale aj o divadle. Ochutnáme zeleninovú polievku a aj pripravené mäso chutí neskutočne dobre. Neodolám ani malým, mäsovým taštičkám, ktoré patria k najtradičnejším jedlom v mongolskej kuchyni. Volajú sa buuz a vo vnútri majú lahodné mleté baranie mäso.
Po obede sa vydáme na perifériu Ulanbátaru za najkrajšou panorámou na hlavné mesto. Chvíľku sa predierame dopravou, ale nie je to žiadna katastrofa ako Bangkok či Delhi. Hovorí sa, že najkrajší pohľad na Ulanbátar je z pahorku Zaisan, kde dodnes stojí starý, socialistický pamätník. Čím bližšie k Zaisanu sme, tým viac sa Ulanbátar alebo ak chceme UB ako ho volajú domáci, mení. Staršie sídliská vystriedali tie nové a tie sa napokon premenili na luxusné bytovky s drahými apartmánmi. V týchto štvrtiach žijú diplomati, politici a tí čo majú peniaze, aby zaplatili byty na aké väčšina obyvateľov krajiny nemá. Pripomína to tu západnú Európu a aj vonku vidno viacero cudzincov. Za sídliskom sa vynorí 23-metrov vysoká socha Budhu v rovnomennom parku. To znamená, že sme už skoro na mieste. Z malého parkoviska už len niekoľko desiatok schodov a celý Ulanbátar máte pod nohami. Socialistický pomník má pripomínať rusko-mongolské priateľstvo, ale dnes mu nikto nevenuje špeciálnu pozornosť. Je skôr len kulisou s mozaikami udatných sovietskych vojakov porážajúcich Nemcov a zachraňujúcich pospolitý ľud. Ako náhle sa tu však človek ocitne, fascinuje ho výhľad a tak sa betónový pomník stráca do úzadia. Ulanbátar je obrovský. Rozlieva sa v zelených údoliach obklopený pahorkami. Pretína ho dravá rieka Tuul, ktorá je pre Mongolov posvätná tak, že ju volajú „Kráľovná“ a na periférii vidno aj továrne, ktoré bolo vidno aj z vlaku. Na opačnej strane, za pamätníkom sa Ulanbátar mení na raj. Zelené kopce, lesy, nízke domy, chaty a jurty. Je tu ticho, pokoj, kľud, presne tak ako to majú Mongoli radi. Ak by sa človek neobzrel za seba, myslel by si, že sa dostal na nejaké horské stredisko. Tu pri pohľade na mesto z výšky je cítiť ako majú Mongoli svoje nomádstvo stále v krvi. Jurta je pre nich základná jednotka a hoci mnohí ľudia najmä v meste majú svoje domy či byty, jurtu zo srdca jednoducho nevytlačia. Niektoré domy majú za svojim plotom skutočne jurty. Najkrajším príkladom splynutia nomádskeho a moderného spôsobu života je panelák s jurtou na streche. Takéto niečo nájdeme asi len v Mongolsku!
Neďaleko odtiaľto sa v záplave moderného mesta objaví jedno z unikátnych miest, kam máme namierené. Stojí tu Zimný palác posledného mongolského kráľa. Dávno pred tým, než sa v 20.storočií nad krajinou rozprestrela červená vlajka ozdobená hviezdou tu totiž pulzovalo kráľovstvo, alebo ak chceme aj chanát, pretože mnohých panovníkov zdobil titul chán. Pri vstupe ma nemilo prekvapí suma za fotenie. Ak si ju človek prepočíta, pýtajú za používanie fotoaparátu 30 euro! Lovím v pamäti, ale nedarí sa mi nájsť na svete miesto na ktorom som bol, aby si pýtali tak obrovské výpalné za niekoľko fotografií. Vstúpime do komplexu paláca a nie je tu ani živej duše. Najkrajšou a najdominantnejšou častou zimného paláca je monumentálna vstupná brána. Už roky sa ňou nevstupuje, ale vidno na nej ako si na nej dali záležať a naplnili ju ornamentmi. Krásne, vkusne, bez zbytočnej gýčovosti. Tu si človek uvedomí, že celý palác je v dokonalej symetrii a jedna priamka vedúca popod bránu pretína komplex a delí ho na dve rovnaké polovice. Palác so šiestimi budhistickými chrámami postavili medzi rokmi 1893-1903, no posledný panovník Bogd Khan si ho veľmi neužil, pretože v roku 1924 zomiera. Budhistické chrámy patriace palácu stoja vedľa seba a dnes ich naplnili krásne, tradičné výrobky z dielne mongolských či tibetských umelcov. Veľké thangky, drevené sochy, rúcha či sošky Budhov. Palác samotný prekvapí svojou fasádou. Postavili ho v koncepcii modernej architektúry a tak vôbec nie je rozprávkový ako budhistické chrámy, ale skôr pripomína ruský aristokratický dom. Najbizarnejšou časťou paláca je výstava zvierat z celého sveta. Panovník ich zbieral a vždy keď mal nejakú štátnu návštevu, diplomati či predstavitelia krajín mu doniesli vypreparované zviera. Trónna sála je zaujímavá, tiež obytné či reprezentatívne sály, ale žiadne iné izby nespravia tak zvláštny až bizarný dojem ako práve kráľova zbierka. Desiatky až stovky preparátov hľadia do prázdna a každému kto sa tu objaví padne sánka. Práve oni totiž robili panovníkovi radosť v posledných ťažkých rokoch, kedy ho komunisti ohovárali, očierňovali, zvrhli až napokon posledný krát vydýchol.
Po niekoľkých pamiatkach, ktoré sme v Ulanbátare chceli vidieť sa môžeme vrátiť na hlavné námestie mesta. Slovíčko vrátiť, možno nie je to najvhodnejšie, pretože sme ním ešte nekráčali, ale keď sme boli v múzeu, stáli sme len pár krokov od neho a tak sme ho na chvíľku videli. Hlavné námestie nieslo dlhé roky meno revolucionára Süchbaatara, najmä počas minulého režimu, ale zostala po ňom už len jeho jazdecká socha. Dnešné Mongolsko sa hľadá a upína svoj pohľad do minulosti, kde figuruje Džingischán, najväčší Mongol dejín. Vracia sa k ľuďom a dnes je po ňom pomenované námestie, ulice, letisko a nájdeme tu aj jeho sochy. Džingischánove námestie má niekoľko tvárí. Ak sa na neho pozriete z ľavej strany, pripomína symbol moci a pri pohľad z pravej strany zase symbol modernosti, ktorú tu málokto čaká. Vládny palác s parlamentom patrí medzi najväčšie ulanbátarské budovy. Do roku 2005 by bol obyčajným palácom, aké vznikali v priestore medzi Bukurešťou, Minskom či Moskvou, ale mesto sa rozhodlo pre radikálnu prestavbu. Strhli mauzóleum pre Süchbaatara postavené po vzore Lenina z Červeného námestia a palác postavili tak, že dnes človek len uznanlivo kývne hlavou. Moderné črty, ostré hrany, zlaté pásy, sklá, miešanie modrej, zlatej a sivej farby a napokon aj monumentálna socha sediaceho Džingischána. Tu bije mongolské srdce 21.storočia a aj mnohé európske metropoly by vedeli Ulanbátaru závidieť ako sa pustil do skrášlenia svojich priestorov.
Z opačnej strany uzatvára námestie najvyššia budova Mongolska, 105-metrov vysoký mrakodrap Blue Sky Tower. Vďaka svojej architektúre pripomína toto kongresové centrum s hotelom natiahnutú plachtu na lodi. Celým námestím sa prevaľuje veľmi príjemná atmosféra. Prišli sa sem poprechádzať rodiny s deťmi, mladí so skejtboardami si posadali pri sochu Süchbaatara, dievčatá si spolu robia selfie a starší muž s manželkou a dieťaťom sa navliekli do slávnostných uniforiem a domov si odnášajú fotografiu z námestia. Všetko je upravené, v kvetináčoch vysadené kvety a nikde ani smietky. Skutočne nikde. Medzi najstaršie budovy námestia tak dnes patrí divadlo pripomínajúce staroveký chrám. Mongoli mali na kultúru vždy slabosť a hoci preferovali svoje tradičné predstavenia, aj divadlo má v ich živote miesto. Na rohu námestia stojí krčma. Je iná ako ostatné mongolské pretože v nej svieti nápis z Českých Budějovíc. Na obrazovke sa premietajú fotky z Prahy a človek má pocit, že je niekde doma. Domáci hovoria, že české pivo je najlepšie na svete a preto si sem radi zájdu na čapovaný Budvar. Aj teraz tu sedí niekoľko mužov a hlasito sa pri krígľoch zhovárajú. Sadneme si na jedno pivo a najväčším prekvapením je, že po jeho objednaní trvá okolo dvadsať minút, kým ho prinesú a ďalších desať, kým vystavia účet. Chutí však skvelo.
Blíži sa večer a na ten dnešný máme naplánované predstavenie tradičných mongolských tancov či spevu. Predstavenie Tumen Ekh je v kultúrnom dome podobnom tým našim a pred začiatkom sa tu objavujú mikrobusy a kopec ľudí. Vojdeme dnu, usadíme sa a som zvedavý, čo všetko sa bude diať. Scéna je plná rôznych detailov a keď nadíde čas, objavia sa dievčatá v tradičných mongolských krojoch a spustia tanečnú scénu pri ktorej ich sprevádzajú hudobníci. Kroje sú nádherné, plné farieb je to skutočná pastva pre oči. Hudobníci na svojich tradičných nástrojoch dokážu vylúdiť veľmi príjemné melódie. Medzi najzaujímavejšie čísla, na ktoré som sa najviac tešil patrí vystúpenie chlapíka, ktorý ovláda najtradičnejší mongolský spev, tzv. hrdelný spev. Tu v Mongolsku sa volá choomei a v iných končinách ho poznajú ako hrdelný spev z Tuvy. Je tak zvláštny, tradičný a unikátny, že aj UNESCO ho zaradilo na zoznam nehmotného dedičstva. Spev vychádza z hrdla a pri pohľade na speváka človek vidí len ako neurčito otvára ústa a počuje prenikavý hlas. Nič také som dosiaľ nevidel a má to v sebe náboj starých kmeňov, ktorí žili ako nomádi na nekonečnej stepi a pri ohni večer počúvali presne tie isté piesne. Na konci predstavenie sa ešte objaví akrobatka s gumeným telom. To ako sa dokázala zamotávať a rozmotávať, to sa snáď ani nedá opísať.
Na večeru sa ocitneme v reštaurácii Modern Nomads. Už na prvý pohľad tu panuje príjemná atmosféra a z kuchyne cítiť nádhernú mäsovú vôňu. Mäso je v mongolskej kuchyni surovinou číslo jedna. Na privítanie pristane na stole miska tradičného mongolského čaju. Volajú ho suutei tsai a pre našinca je to niečo, na čo si treba zvyknúť. Čaj dochutia mliekom a soľou až vznikne nápoj plný energie. V niektorých oblastiach do neho pridávajú slané jačie maslo, ale tu v meste to nemusí byť pravidlom. Podobný čaj pili Mongoli už pred stáročiami a aj v dobových záznamoch z 13.storočia sa píše o tom, že nikdy nepreferovali čistú vodu a radšej mali mliečne výrobky. Ja čaj milujem, ale tento nie je taký, že by som si ho musel dávať každý deň. Vlastne, ak by som si ho už nedal vôbec, nevadilo by mi to. Tradičnou polievkou je mäsový vývar dochutený o niekoľko kúskov koreňovej zeleniny a za hlavné jedlo sme si vybrali kúsky hovädzieho mäsa v rajčinovej omáčke s trochou grilovanej zeleniny a chlebovou plackou. Mongolská kuchyňa ma zatiaľ nesmierne prekvapuje.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
foto: Tomáš Kubuš, Ulanbátar, 19-21.júl 2016
