Transsibírska magistrála. Treba o nej povedať viac? Veď stačí vysloviť jej názov a dobrodružné srdce sa zasníva o ďalekých miestach či krajinách. Je to taký pojem ako Hodvábna cesta a takpovediac cesta, ktorú jednoducho treba skúsiť. Byť zatvorený niekoľko dni vo vlaku a prejsť zopár tisícok kilometrov po železnici? Pre niekoho to môže znieť ako nočná mora, no ja sa na to neuveriteľne teším. Možno preto, že som o nej sníval už pridlho. Už to budú roky, kedy som si sám seba predstavoval ako ukrajujem z nekonečnej ruskej tajgy či mongolskej stepi a za oknami sa strieda príbeh za príbehom. Niektorým nápadom zrejme treba čas, aby dozreli a premenili sa na cestu, ktorá bude stáť za to.
Moskovské ráno je kruté. Nie žeby sa niečo dialo, ale zobudiť sa v malej izbičke bez okien v sovietskom hoteli s dežurnajou bez úsmevu skoro ráno nie je nikoho sen. Najmä po tom ako sa spánku venoval len tri hodiny. Do batohov nahádžeme posledné veci a môžeme vyraziť. Veci majú rýchly spád a niekoľko hodín strávime obhliadkou Moskvy, aby nám ubehol čas. Moskva je obrovská, ale objavovať ju ráno okolo šiestej má svoje čaro vďaka tomu, že človek sa nezasekne v žiadnej dopravnej zápche, ktoré sa dnes stali moskovským synonymom. Zastavíme sa pri pomníku 1.sv vojny, z diaľky si pozrieme pamätník tej ďalšej vojny s prívlastkom veľká, stretneme sa s Kutuzovom na jeho koni, ale aj s panorámou Moskvy z Vrabčích hôr, ktorým dominuje Lomonosova univerzita. Nahliadneme do Donského aj Danielského kláštora a naraňajkujeme sa v malom bistre neďaleko tržnice s autami a autosúčiastkami. Táto časť vo mne zarezonuje hádam najviac, pretože bistro prevádzkujú Tadžikovia a v ponuke nad ich hlavami sa objavujú manti či lagman a iné stredoázijské dobroty, ktoré som ešte pred dvomi mesiacmi jedával každý deň. Ochutnáme sirniki, malé, no hrubé placky s tvarohovou chuťou a smotanou a neodoláme ani blinčeku s tvarohom. Všetko je perfektne čerstvé a voňavé. Zastávka na Červenom námestí je krátka, necelá hodinka, no človek tu aj tak toho veľa nepotrebuje pobehať. Veď v Moskve sme už boli niekoľko krát. Mám pocit, že sa tu nič nezmenilo. Ono, čo sa dá zmeniť na tak významnom a známom mieste akým je Červené námestie? Len kremeľský múr je v rekonštrukcii, inak tu plynie všetko rovnako. Had ľudí sa vlní, aby sa pozrelo na najslávnejšiu múmiu sveta ukrytú pod strechou mauzólea s nápisom Lenin. Námestie je plné ľudí a všetci sa fotia. Nie navzájom, ale sami cez tie svoje hlúpe selfie tyče. Vasilij Blažený má stále svoje čaro, no ukrajujú mu z neho tmavé, šedivé oblaky zaplňujúce oblohu z ktorej sa sem tam spustia kvapky.
Náš vlak číslo 70 s konečnou stanicou v Čite odchádza z Jaroslavského vokzalu presne 13:50. Keď tam dorazíme máme stále hodinku času do odchodu a tak ešte zbehnem do neďalekej Billy kúpiť zopár drobností, ktoré si myslíme, že môžeme potrebovať na ceste vlakom. Najbližšie štyri noci totiž strávime v našom kupé a kým teraz je utorok poobede, tak v Irkutsku budeme vystupovať až v sobotu ráno. Peťa stráži batohy na stanici a tak idem na rýchlu otočku. V obchode zistím, že sa mi vlastne vôbec nechce nakupovať, tak len vezmem balíček rajčín, uhorky, papriku, hrušky, štyri fľaše vody, kus tvrdého syra, fľašku vodky, chlieb a do oka mi padli aj dve grilované kuracie stehná. Za dvadsať minút som s taškou nazad a čoskoro na nástupište číslo 4 pristavia náš vlak. Je poriadne dlhý a pred každým stojí nastúpená sprievodkyňa v uniforme. My budeme bývať v ôsmom vagóne. Zámerne píšem bývať, pretože ak si človek predstaví, že nás čakajú štyri noci, tak to je viac ako strávime v hocijakom inom hoteli na ceste, ktorá je pred nami. Pri nastupovaní ukážeme pasy a prekvapilo ma, že vôbec nechce vidieť lístky. Len si nás vyškrtne zo zoznamu a je to. Hodíme batohy do kupé a s napätím očakávam kedy sa vlak konečne pohne.
Vlak odchádza z Jaroslavskej stanice na minútu presne. Netreba sa tomu čudovať, tak je to tu totiž vždy. Prvé natriasania koľajníc, stanica, ľudia na perónoch kývajúci tým, čo stoja za oknami vlaku, záblesky moskovského života a vo mne sa mieša radosť z toho, že cesta oficiálne začína. Pred nami je 5193 kilometrov do prvého cieľa. Tým je Irkutsk, neďaleko Bajkalského jazera. Tu pri Moskve príde tak nesmierne vzdialený.
Nepokračujeme až na úplný koniec Transsibírskej magistrály do Vladivostoku, pretože sa poberieme od Bajkalského jazera južnou, Trans-mongolskou trasou aby sme sa zastavili v Ulanbátare a skončili v Pekingu. Aj Vladivostok znie lákavo, rovnako Peking a človek si musí vybrať len jednu cestu. Teda, aspoň nateraz.
Ruský vlak je lepší ako si človek predstavuje. Necestujeme ani plackartným, ani prvou triedou, ale zlatým stredom. Vizuálne je podľa mňa však o niečo lepší než vlak v Indii či Vietname. Vlakom som v Rusku išiel už niekoľko krát. Veď koniec koncov som sa v roku 2008 vybral vlakom z Prievidze cez Vrútky, Košice a Kyjev do Moskvy a odtiaľ som pokračoval do Petrohradu odkiaľ som sa po niekoľkých dňoch po koľajniciach rovnakou cestou vrátil nazad. Aj tie vlaky boli v poriadku, no tento mi príde ešte o kúsok lepší. Kupé sú pre štyroch ľudí, priestranné a je tu dosť miesta na batohy, tak z nich vybalíme potrebné veci a zasunieme ich hore do priestoru nad dvermi. Na konci vagónu je samovar s vriacou vodou na čaj či polievku a toalety sú tu dokonca dve. Náš vagón nie je ani úplne zaplnený a tak sa tu nemotá veľa ľudí. Dostaneme čisté povlečenie, malý balíček s hygienickými potrebami a pomaly, ale isto sa zabývame.
Veľa vlakov jazdiacich po Transsibírskej magistrále ide z Moskvy na východ cez Nižný Novgorod, ale tento náš smeruje najprv na sever cez Jaroslavl a až potom sa stočí na východ do Kirova. Za ním sa cesty spoja a cesta vedie cez Perm, Ural, Jekaterinburg, Omsk, Novosibirsk, Krasnojarsk až do Irkutsku. Páči sa mi, že ideme cez Jaroslavl. Nielen preto, že sme tam pred dvomi dňami boli, ale najmä preto, že práve táto trasa je pôvodná ktorou sa chodilo z Moskvy do Vladivostoku. Ideme teda po originálnej ceste a ešte k tomu v roku 2016, teda presne sto rokov po tom ako sa celá trasa Transsibírskej magistrály spustila. Tomu sa povie geniálne načasovanie.
Prvou zastávkou na našej trase je Rostov Velikij. Mesto, ktoré sa nám neuveriteľne páčilo a ktoré sme vyhodnotili ako najkrajšie, aké sme vôbec v Zlatom kruhu videli. Spoznáme z okna autobusovú stanicu na ktorú sme prišli zo Sergiev Posadu a odkiaľ sme odchádzali lokálnym spojom cez nekonečné dediny do Jaroslavlu. Nevystupujeme tu, pretože vlak stojí len niekoľko minút. Väčšina zastávok je len niekoľko minútových, no sem tam ak sa ocitneme vo väčšom meste, budeme stáť dlhšie. Priamo v chodbičke, zhodou náhod presne oproti nášmu kupé, je vylepené „razpisanje“, teda celý itinerár cesty so všetkými zastávkami, dĺžkou ich trvania a presnými číslami koľko sme do ktorej zastávky prešli kilometrov. Na najbližšie dni sa stane miestom, kde sa ocitnem snáď tisíc krát, pretože ma neuveriteľne baví pozerať aká bude najbližšia zastávka a najmä koľko kilometrov sme už prešli. Prvou väčšou, polhodinovou zastávkou je Jaroslavl. Tesne pred tým ako vlak zakotví v stanici si z okna všimneme vzácny kostolík Sv.Jána Krsiteľa zdobiaci aj zadnú stranu 1000 rubľovej bankovky. Keď sme tu predvčerom boli, nedokázali sme ho kvôli pochybným radám domácim vôbec lokalizovať a teraz z vlaku vidíme, že sme okolo neho autobusom takmer prechádzali len ho z cesty nebolo vidieť. Pretneme aj obrovskú rieku Volga, ktorú domáci volajú „Matička Volga“ kvôli tomu, že vdýchla život niekoľkým dôležitým ruským mestám a dnes na nej stojí 11 z 12 najväčších ruských miest v európskej časti krajiny. Medzi ne patria mestá ako Jaroslavl, Nižný Novgorod, Saratov, Volgograd (bývalý Staliningrad) či Astrachan, kde delta vytvorí takmer 150 kilometrový pás stoviek riečok a následne sa vyleje do Kaspického mora. V Jaroslavli prvý krát aspoň na chvíľku vylezieme von z vlaku a kúpime si ruské „moroženoje“. Ruské zmrzliny chutia neuveriteľne dobre. Sú smotanové, plné mlieka, človek má pocit, že to nie je len niečo umelé, ale skutočne chutné. Prvých 282 kilometrov je za nami a mne sa zdá, že to ubehlo veľmi rýchlo.
O 75 kilometrov ďalej stojíme ďalšiu polhodinku, tento krát v mestečku menom Danilov. Oproti Jaroslavlu sa nedá ani porovnať, pretože tu ledva stojí niekoľko domov, ale na peróne je krásne živo. Presne tak ako si človek predstavuje, keď sa hovorí o ruských vlakoch. Perón sa zaplnil ženami, babičkami aj mladšími dievčatami a všetky do jednej predávajú niečo malé pod zub. Umelé poháre sú až nad okraj naplnené čerstvými a voňavými malinami, čučoriedkami či dokonca maličkými lesnými jahôdkami, ktoré sa akoby u nás vytrácali. Kúpime si ich celý pohár a od chlapíka z nášho vagóna dostaneme darček v podobe poháru plného čučoriedok. Všetko tu chutí vynikajúco. Chvíľku sa motáme za stanicou, kúpime si ešte balíček rajčín a prejdeme sa perónom. Nepredáva sa len z košíkov, ale aj z menších obchodíkov, no takmer všade majú to isté. Je však dobré, že človek sa na dlhokánskej ceste vie aj takýmto štýlom zásobiť.
Vo vlaku posedávame, striedavo čítame, pozeráme z okna a kecáme. V samovare si do pohárov naberieme vriacu vodu, zalejeme čaj, v uličke dojeme naše grilované kuracie stehná a čas ubieha tak, že po šiestich hodinách v okolí mestečka Galich prejdeme pomyselnú hranicu 500 kilometrov od Moskvy. Ak to pôjde takto rýchlo, tak tých niekoľko dní vo vlaku ubehne, že dokopy nič nestihneme. Večer sa otvorí fľaška vodky a hoci ju doma takmer vôbec nepijem, do tohto prostredia a príbehu sa žiaden alkohol nehodí viac, než práve ruská vodka. Malý „stakančik“, prípitok na dlhú cestu a krajinu pomaličky, ale isto začína zahaľovať tma zosadajúca z oblohy. Strácajú sa v nej drevené domčeky, nízke pahorky aj modernejšie budovy stojace neďaleko koľajníc. Okolo polnoci sa poberieme na prvú noc na Transsibírskej magistrále. Rád spím vo vlaku. Zvuk koľajníc, jemné natriasanie, nočná krajina ubiehajúca za oknom a pocit, že človek je na ceste. To sa mi páči. Len si ľahneme a o chvíľočku spíme.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
foto: Tomáš Kubuš, Transsibírska magistrála, 12.júl 2016
