Mesto Mary je najlepším východiskovým bodom pre návštevu starobylého a stále pomerne neznámeho Mervu. Ak by podobné mesto ležalo inde, trebárs v Európe, učili by sme sa o ňom, no takto sa o ňom dozvie len málo ľudí. Turkmenistan je zahalený rúškom tajomstva a Merv sa vezie spoločne s ním. Na strane druhej má Merv moment prekvapenia. Ak o ňom človek vie len pramálo, o to viac bude očarený tým, čo všetko sa v tomto meste udialo počas jeho života. Z Mary sem trvá cesta hodinu. Treba vyštartovať skoro ráno, okolo pol siedmej, siedmej, pretože tým sa človek vyhne najväčším turkménskym horúčavám. Samozrejme, tie si na mieste užije tak či tak, ale pravé poludnie počas neskorej jari, leta či rannej jesene v Merve je zničujúce a spaľujúce.
Keď sa po prvý krát vynoria z rovinatej krajiny posiatej malým mestečkom staré, hlinené hradby, ožijem a neviem sa dočkať. Pridlho som sa tešil na toto miesto. Ťažko sa predstavuje po tom ako bolo zničené Mongolmi a ani slovíčko „mesto“ dnes už nie je na mieste. Aby sa situácia skomplikovala, dnešný Merv tvoria ruiny až piatich miest, ktoré tu v toku storočí vyrástli vedľa seba bez toho, aby sa jedno staralo o druhé. Ich prach rozfúkal vietor a tak splynuli do jedného Mervu. Hradby pevnosti Abdulchánkala z 15.storočia sú najnovšími ruinami starého mesta. Kedysi skrývali mesto, no dnes už nemajú čo skryť a tak tu zostali len tak bez pohnutia stáť. Svet priamo pod nimi padá do hlbokého koryta, ktorým sa znenazdajky prelieva voda. Niekedy skutočne tečie, inokedy stojí a mení farbu či zápach. Dnes ráno sa na jej brehu pasú kravy a dievča odeté do žltého kvietkovaného plášťu so slnečnými okuliarmi na očiach sem priviedlo stádo kôz. Nechce sa im zastavovať, tak len polobehom prefrčia a zvíria okolitý prach.
V Merve je výhodou mať so sebou auto, taxík alebo niečo na kolesách, aby ste si mohli pozrieť všetko po čom túžite. Ruiny sú rozhádzané na pomerne veľkej ploche. Je ako bonboniéra plná čokoládových cukríkov, no každý z nich v sebe namiesto plnky ukrýva iné storočie, inú epochu či mená slávnych panovníkov. Zastavujeme sa v malej, tehlovej budove kúpiť lístky, no dokonca sem už dorazili aj magnetky, pár brožúr, máp a za sklenenými vitrínkami sa ukrýva niekoľko nálezov. Tie vzácnejšie odtiaľto odišli do Ašchabadu či na iné miesta. Sympatická Turkménka so šatkou na hlave ešte zdôrazni pohľad na plastickú mapu, povie, že je to veľmi pekné a môžeme ísť.
Reč bola dosiaľ len o ruinách, ale nie všetko čo v Merve zostalo je len limitovaná na prach, hlinené múry či základy. Najkrajšou a najikonickejšou stavbou celého dnešného Mervu je mauzóleum seldžuckého sultána Sandžara. Seldžukovia boli poslednými veľkými vládcami Mervu a celej oblasti pred tým, než sem dorazila smrť preoblečená za mongolské hordy krvilačného Toluja, syna samotného Džingischána. Seldžukovci sa pohli zo stredoázijských stepí v 11.storočí a sem do Mervu prišli niekedy v roku 1037, aby ho pretvorili na jedno z ich hlavných miest. Mauzóleum sultána Sandžara stojí na rovine v strede ničoho. Vidno ho už z poriadnej diaľky. Nielen preto, že je vysoké 27-metrov, ale aj preto, že široko ďaleko na okolo už nič nie je. Dvíha sa z prachu ako prízrak, ktorý prežil mongolského Toluja. Dnes tu hrdo stojí so svojou obrovskou tehlovou kupolou, no tú zrekonštruovali až v 20.storočí. Stavba pieskovej farby tak nádherne vynikne na sýto modrom poklade oblohy. Stojím v jej tieni a nesmierne sa mi páči. Neďaleko odtiaľto kope tím tureckých archeológov. Snažia sa nájsť hrob Alp Arslana, pretože aj Turci, podobne ako Turkméni sa so Seldžukovcami stotožnili a považujú ich za svojich dôležitých predkov. Vojdem dnu a zachváti ma ticho ponorené do storočí nesúce na svojich pleciach monumentálnu klenbu. Vnútro je neskutočne prázdne. Ticho prerazí trepot holubičích krídel, ktoré sa vznášajú ku kupole a posadia sa do jedného z výklenkov. V strede mauzólea leží na zemi Sandžarov kenotaf po ktorom sa rozutekali ťahavé arabské písmená pospájané do kaligrafie. Tam pod ním leží veľký Sandžar. Bolo to tu v Merve, kde ma začala fascinovať história Seldžukov o ktorej som kedysi vedel pramálo. Toto na cestovaní milujem, tie nové impulzy, nové veci, ktoré sa človek neustále učí, hľadá a napokon sa do nich ponorí ani nevie ako.
Neďaleko sultánovho mauzólea stoja hradby. Na prvý pohľad sú na nerozoznanie od tých prvých, kde sme dnes stretli pastierku, ale tieto sú o pár storočí staršie. Za nimi sa rozlieva svet niekdajšieho mesta Soltangala, teda Sultánovho mesta. Bolo najväčším mestom aké Merv vo svojom živote mal a bolo to tu, kde v 12.storočí žilo toľko ľudí, že mal podľa mnohých byť na pár rokov Merv dokonca najväčším mestom na svete. Najväčšiu konkurenciu mu robil v polovici 12.storočia kambodžský Angkor. Ani sa tomu nechce veriť. Vyšliapem hore na hradby a pred očami mám rovinu posiatu niekoľkými hlinenými stenami. Ako sa mohlo tak veľké mesto stratiť? Viem odpoveď, veď viem, že sem prišiel v roku 1221 Mongol Toluj a utopil ho v krvi. Pozabíjaných ľudí tu bolo toľko, že zem už nedokázala vsakovať ich krv. Samotnej zemi z toho všetkého bolo zle a krv vracala nazad až sa obrazne povedané mesto utopilo v smrti. Historici sa domnievajú, že s pádom Mervu sa stratilo milión ľudí. Nielen tu v meste, ale prispel k tomu aj sled udalostí a ďalšie dobyté mestá. Toto všetko viem, no aj tak som fascinovaný tou vše obsiahlou prázdnotou, ktorá tu kričí v nemej, prašnej krajine. Medzi ruinami sa pasie stádo snáď tridsiatich tiav a po chvíli sa objaví aj malý chlapec, pastier. Zvláštny surrealistický obrázok. Kráčam k niekdajším stavbám a pod nohami vidím desiatky, stovky črepov. Pracoval som na niekoľkých archeologických výskumoch, navštívil niekoľko stoviek starovekých či starobylých miest, no toto som ešte nezažil. Kam sa zohnem, tam natrafím na črepy. Baví ma ich hľadať, zbierať, hoci viem, že žiaden z nich si domov nevezmem. Patria tejto zemi. Niektoré sú prázdne, iné s glazúrou, náznakom kaligrafie či polychrómiou, ale je to krásny pocit.
Najdokonalejšou stavbou Soltangaly je tzv. Kepderihana, teda Holubí dom. Hoci je v ruinách, patrí medzi najzachovalejšie stavby celého Mervu. Niektorí si myslia, že by mohlo ísť o pokladnicu, ale väčšina sa prikláňa k názoru, že tu chovali holuby kvôli trusu, aby ním mohli hnojiť políčka na ktorých pestovali melóny. Tie z Mervu sú preslávené a aj pred stáročiami si ich dokonca do Bagdadu nechal voziť abbásovský kalif. Aj dnes domáci tvrdia, že práve v Turkmenistane sú najlepšie melóny na svete. Ťažko sa to porovnáva, no keď si na Ruskom bazáre v Ašchabade melón kúpite, ochutnáte, tak tomu veríte. Telo stavby tvorí hlinené rebrovanie, no vo vnútri badať aj nepálené tehly naukladané na seba. Pár desiatok metrov odtiaľto stál palác, ale dnes ho predstavuje len pár múrov a hlinený oblúk cez ktorý vidno svätyňu Jusufa Hamadániho vonku za hradbami. Je ťažké uveriť, že kedysi sa naokolo rozprestierali záhrady tak veľké a slávne, že podobné stavali aj v iných mestách celej ríše. Dnes sa tu namiesto vody ozýva len sypanie piesku a ťavie stáda. Merv je akýmsi symbolom pominuteľnosti.
Sultánove mesto sa za stratí za zvíreným prachom a neveľké hradby bez slova oznamujú, že cesta vedie cez Gäwürgalu. Ako som spomenul, Merv sa skladá z niekoľkých miest Gäwürgala je mestom, ktoré založili v helenistickom období seleukovský kráľ Antiochos I. Neskôr mu vládli Parti či Umajovci a keď už v 8.storočí nestačilo, Abbásovci vedľa neho začali s výstavbou nového mesta. Veď koniec koncov bolo to tu v Merve, kde v roku 748 vyhlásil Abu Muslim založenie slávnej Abbásovskej dynastie, ktorá neskôr vládla z islamskému svetu z Bagdadu. Krásne ako je všetko poprepletané. Dnes z Gäwürgaly nezostalo takmer nič. Pár múrov, nepatrné zvyšky hlinených základov, črepy a rovina pokrytá vyschnutými kríkmi. Kozmopolitnosť helenistického mesta dokazujú archeologické objavy a dokonca tu nájdeme aj zvyšky budhistickej stupy. Obchodné trasy pretínali Merv a okolitú oázu skutočne od nepamäti.
Na okraji neexistujúceho mesta sa dvíha hlinený pahorok ozdobený neveľkými múrmi. Na prvý, laický pohľad je to bežný, hoci staroveký kopec. Ide však o miesto zvané Erg Kala s perzskými koreňmi, no na starých mapách by sme našli aj názov Marguš. Vyšliapaná cestička ostro stúpa nahor. O pár minút je človek hore. Dnes už nejde ani tak o pevnosť tróniacu na vrchole pahorka, hoci ju postavili Peržania v čase, kedy Kýros Veľký v 6.storočí pr.Kr. nechal mesto založiť. To, prečo sa sem oplatí vyšliapať je výhľad. Na jednej strane padá krajina do akejsi diery pripomínajúcu vulkán, no strana druhá patrí starobylému Mervu. Pod pahorkom sa ticho prelieva voda riečky Murgab, ktorá kedysi dala život celej oáze a bola to aj ona, kto zohral jednu z kľúčových úloh pri vytvorení jednej z najdôležitejších zastávok na Hodvábnej ceste. Ak by tu nebola voda, žiadna karavána by tu nikdy nezastavila. Aj dnes sa okolo riečky vinie pás zelenej, živej krajiny ozdobenej kríkmi a občasnými stromami. Pod pahorkom sa rozlieva niekdajšie mesto Gäwürgala. Skutočne z neho nič nezostalo. Až za ním sa z krajiny dvíha mauzóleum sultána Sandžara. Sem hore si vyšla aj partia domácich. Je ojedinelým zjavom, ak tu v Merve stretnete zahraničných turistov, pretože do Turkmenistanu prichádza stále menej ako 10 000 turistov ročne. Domáci cestujú, ale máličko, no tu v Merve sa sem tam objavia najmä kvôli svätyniam za ktorými sa čoskoro vyberieme. Turkménka v zelených šatách so šatkou cez vlasy uviazanú na turkménsky spôsob si vyzuje topánky, vezme ich do rúk a bosá kráča hlinenou cestičkou. Jej muž v dlhých tesilkách, košeli sa na nás usmeje svojim zlatým úsmevom. Chvíľku sa pokochajú výhľadom a už aj miznú.
Merv je naplnený starobylými ruinami, ale našťastie v sebe neukrýva len nemé svedectvá niekdajšej slávy. Dá sa tu nájsť aj život a nie hocijaký, pretože svätyňa pri hrobke Jusúfa Hamadániho je široko ďaleko najživším miestom aké tu leží. Hľadal by niekto podobné miesto tu medzi ruinami Mervu? Jeho svätyňu vidno z diaľky aj vďaka minaretu. Pre miestnych je Jusúf Hamadáni svätec a preto sem prichádzajú na púť. Žil v 11.storočí a bol známy od Bagdadu až po Oxianu. Turkméni prijali islam a dnes je Turkmenistan moslimskou krajinou, ale inou ako zvyšné štyri stredoázijské republiky alebo neďaleký Irán. Turkménsky islam do seba absorboval rôzne pred islamské rituály, amulety, zaklínadlá a kopec tradícii. Aj preto bežný Turkmén navštevuje hrobky, svätyne, nosí pre šťastie náramok s Alahovým okom alebo má v aute amulet z ťavej vlny. Miestni prichádzajú k hrobke celými rodinami. Je to krásne sledovať, najmä vďaka oblečeniu žien. Tie si z celej strednej Ázie zachovali najviac tradícii v obliekaní a tak má každá na sebe farebné, dlhé šaty a šatku. Tak jednoduché, no tak zaujímavé. Areál hrobky nie je veľký, zaplní jedno menšie námestie, ktoré ohraničuje minaret a pár ďalších stavieb. Podídu k hrobke, pomodlia sa, priložia k múrom čelo a potom ju tri krát obídu v protismere hodinových ručičiek. Pri každom kole sa zastavia, pomodlia a niektorí dokonca po celý čas majú ruku vystretú tak, aby sa končekmi prstov dotýkali stavby.
Hneď vedľa celého areálu ju fascinujúce miesto. Nemiešajú sa tu roky ani panovníci, ani sa tu neodohrali významné udalosti, ktoré menili svet. Nie. Stojí tu obyčajná komunálna kuchyňa pre pútnikov. Niekoľko podlhovastých stavieb slúžiacich ako jedálne a potom priestor s kotlami a kuchyňou. Počet vyzutých topánok pred domami ukazuje že tu bude pokojne sto, stopäťdesiat ľudí. Pútnická tradícia hovorí o tom, že sa tu zastavíte, ak vykonáte púť k hrobke svätca. Veľmi mi to pripomína tradičné kuchyne indických Sikhov. Tiež stoja pri svätyniach, tiež tam pracujú dobrovoľníci a tiež dostane každý najesť či napiť, kto sa v nich zastaví. Ocitnem sa medzi miestnymi a cítim desiatky pohľadov a vidím rovnaký počet úsmevov. Mnohí sa zdravia, turkménsky, niektorí po rusky a vítajú ma. Dostanem sa až do kuchyne. Skupinka starších žien z ktorých sršia nádherné farby sa skláňa k obrovskému kotlu, kde pripravuje tradičný plov. Vo vedľajšom sa varí polievka šorpa a tretí kotol patrí vývaru v ktorom plávajú veľké, neforemné kusy mäsa, ktoré sú natrhané tak akoby sa stretli s granátom. Milujem ruiny, ale toto miesto mi naháňa zimomriavky pre svoju nefalšovanú a neturistickú krásu. Bezprostrednosť, milé stretnutia, pohľady, rozhovory, to všetko sa tu mieša do unikátnej zmesi. Každá žena má tradičné oblečenie, no aj medzi nimi vidno rozdiely, podľa toho odkiaľ sem prišli. Malý, etnografický raj. Nemôžem odísť bez toho, aby som sa u nich najedol. Nebolo to moje rozhodnutie, ale ich. Usadia ma v miestnosti medzi desiatky pútnikov a na stole pristane plov, polievka, hrozienka, sušené marhule, čerstvý melón, voda, čaj, nahrubo nasekaný cukor a ešte pár menších misiek. Hygienik by to tu zavrel, ak by predtým nedostal infarkt, ale mne tu chutí viac ako kdekoľvek inde. K jedlu sa tu totiž podáva ako príloha kus nefalšovanej človečiny. Tá ktorá sa z mnohých miest vytráca a preto chutí viac, ak na ňu človek natrafí.
Jusúf Hamadáni nie je jedinou svätyňou za ktorou do dnešného Mervu prichádzajú ľudia. Na okraji starobylých miest stojí cintorín a vedľa neho dvojica starých hrobiek. Stoja vedľa seba ozdobené kupolou a nad nimi sa dvíha výklenok pripomínajúci vstup do medresy či mešity. Tu slúži len ako dekorácia. Hrobky patria dvom mužom. Prvým bol Burajda ibn al-Husejn al-Islami a druhým Al-Khakim ibn Amr al-Gifari. Obaja boli spoločníkmi proroka Mohammeda a preto sa dnes tešia u miestnych mimoriadnej úcte. V 15.storočí, kedy Mervu vládla dynastia Timurovcov, nechala hrobky a celý komplex obliecť do nového šatu a tak iwány zdobia tyrkysové a modré farby, tak typické pre Samarkand či Šachrisabz. Komplex patrí medzi posledné stavebné projekty Mervu, pretože v 18.storočí, kedy mestu vládli Uzbeci sa panovník Šáh Murad Beg rozhodol preťať jeho niť života. Nechal zrovnať mesto so zemou, pretrhnúť priehrady, zatopiť ho a všetko zničiť. Merv sa tak už po niekoľký krát stratil z povrchu zemského. Aj tu sa objavia pútnici, hoci nie v takých množstvách ako pri predošlej svätyni. Príjemným miestom je aj hrobka Mohammeda ibn Zajída. Z vonku vyzerá hrobka ako stovky iných po islamskom svete, ale prekvapenie príde až vo vnútri. Kupola vyskladaná z tehál je absolútne dokonalá. Pozerám na ňu dlho, snažím sa v nej nájsť akúkoľvek chybičku, ale to nejde. Považuje sa za jednu z najdôležitejších islamských stavieb celého Turkmenistanu. Malá, neznáma hrobka. Je tu ticho, niet tu živej duše a len kroky sa rozozvučia ozvenou ako kráčam polotmavými chodbami. Miestni k hrobke prichádzajú s vierou, že svätec im pomôže s narodením dieťaťa. Vonku si všimnem strom a na ňom desiatky malých, farebných, uviazaných stužiek. Každú tu nechala jedna zo žien. Najzaujímavejšími darmi sú malé imitácie kolísok. Vyrobili ich z malých škatuliek, zo zápalkových krabičiek, obalili látkou, pripevnili stužku a zavesili na konár.
Cesta Mervom sa po niekoľkých hodinách takmer končí, ale to sa ešte na obzore zjaví posledná dvojica zaujímavých ruín. Ešte sme sa totiž nezastavili pri Dievčenskej pevnosti Kyz Kala. Aby som bol presnejší, pevnosti sú tu dve, len sa rovnako volajú a tak sa rozlišujú ako malá a veľká. Svojim výzorom pripomína Veľká pevnosť Holubičí dom zo Sultánovho mesta, ale pevnosť je väčšia a má aj výraznejšie rebrovanie. Vďaka nemu sa mi z celého Mervu páči azda najviac. Pevnosť je vo vnútri prázdna, no v 11.storočí tadiaľto prúdil obchod medzi Bagdadom, Reyom, Nišapúrom a na strane druhej s Bucharou či Samarkandom.
Merv leží odrazu za nami. Je to unikátne miesto. Na prvý pohľad prázdne, no ako náhle sa človek do neho ponorí, zistí aké poklady ukrýva. Staroveké aj ľudské. Pár kilometrov odtiaľto v mestečku Bayramly sa spálený neúprosným slnkom ukryjem na dvor rodinného domu pod košaté stromy. Pani domáca si tu otvorila malý podnik s jedlom. Na grile rozvoniavajú šašlíky a to je vôňa, ktorej tu v strednej Ázii neodolám.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Merv, 2014-2015
