Región Le Marche je príťažlivým kútom zeme. Jemne zvlnené pahorky pripomínajú more, avšak vlny sa premenili na fliačiky lesov, osamotené, polorozpadnuté vily sú zasadené do vinohradu či zlatých polí a malé mestečká sa škriabu na vrcholky kopcov. Život tu plynie pomalšie ako inde, pretože sa niet kam ponáhľať. Z krajiny vyžaruje taký pokoj, že mu každý musí podľahnúť. Neveľké mesto Urbino, vzdialené od známeho pobrežného Rimini cca 60 kilometrov, leží na samom vrchole kopca sleduje nás už z diaľky. Chvíľu trvá kým sa k nemu dostaneme a privítajú nás jeho vysoké kamenné hradby. Najväčším problémom v takýchto mestečkách je parkovanie, pretože tu nečakajú žiadne obrovské plochy, kde môžete odstaviť auto. Napokon sa nám po dlhej štvrť hodinke podarilo nájsť zopár miest za hradbou, neďaleko brány.
Až za kamennými hradbami sa totiž rozprestierajú stredoveké uličky vedúce k starobylým katedrálam. Za týmito hradbami sa narodil svetoznámy maliar Raffaello a odtiaľ vládla mestu aj blízkemu okoliu zámožná rodina Della Rovere, z ktorej boli dokonca dvaja jej členovia zvolení za pápeža. Bránou sv.Lucie vstúpime do mesta a vzápätí okolo vyrastú domy vrhajúce príjemný tieň. Na konci ulice sa postavili veže Dómu, pričom pôsobia ako namaľovaný obrázok. Menšie autá parkujú priamo pod oknami a len sem tam sa uličkou mihne postava. Kostolík pred ktorým stojí socha sv.Petra svojim výzorom splýva s okolitými domami. Celé ulice, celé mesto má nádych pieskovo žltej až hnedej farby a keď na ich fasády dopadá slnečné svetlo nádherne ich odtieň zvýrazní. Priamo v centre má svoje miesto botanická záhrada, pred ktorou sa stretáva niekoľko mladých. Hlasne a dynamicky sa prekrikujú a keby človek zatvoril oči, z toho čo by počul by hneď vedel, že sa nachádza v Taliansku. Čím viac sa uličky zahryzujú do centra mesta, tým viac je cítiť ako nimi pulzuje život. Ulica pomenovaná podľa maliara Raffaella vedie k domu, kde sa slávny rodák narodil v roku 1483 narodil a prežil prvých 16 rokov svojho života. Dá sa prejsť miestami, ktoré maliar dôverne poznal aj poslepiačky a schodisko skrášlil obrázkom Madonny s dieťaťom. Dokonca sa hovorí, že freska patrí k najrannejším z Raffaellovej tvorby. Po jeho smrti v 1520 ho pochovali v rodnom meste, ale po dvoch storočiach jeho telo preniesli do Ríma a dnes má hrobku v slávnom Panteóne ako jeden z najvýznamnejších talianskych umelcov.
Ulice sa zbiehajä do centra
Kostoly sú vtesnané medzi budovy
Botanická záhrada
Rodný dom maliara Raffaella
Hlavnou ulicou
Námestie Piazza della Repubblica pre seba zabrala kaviareň, kam zavíta azda každý miestny obyvateľ. Niektorí popíjajú miniatúrne „piccolo“, ale vidno, že cappucino s nadýchanou jemnou penou víťazí. Takto tu život plynie okolo nich už dlhé stáročia. Kaviarnička sa ukryla aj pod vežu kostola San Francesco. Vyberie si ju ten, kto hľadá ticho a pokoj, pretože sem nedoliehajú hlasy ľudí z hlavného námestia. Aj keď je Piazza della Repubblica centrom mesta z hľadiska rušného života, historickým srdcom je susedné námestie Piazza Duca Federico. Nesie meno patriarchu známej rodiny Montefeltro, ktorá sa zaslúžila o nebývalý rozvoj umenia v meste. V 15.storočí do Urbina pozvali umelcov, architektov a učencov z blízkeho aj ďalekého okolia a započali miestnu svojráznu renesanciu. Dodnes nesú tieto časy prívlastok „zlaté“. Práve vtedy sa položili základy dnešného výzoru mesta, ktoré sa svojim významom a krásou prebojovalo až na zoznam svetového dedičstva. Veľký Dóm má vo svojej fasáde zasadené štyri korintské stĺpy. Tie majú virtuálne podopierať trojuholníkový tympanon, ktorým sa stavitelia nechali inšpirovať u starovekých architektov. Pôvodná stavba nevydržala nápor striedajúcich sa storočí a v 19.storočí ho prestavali v duchu neoklasicizmu. Schodisko stráži niekoľko nehybných sôch, pričom jedna z nich zviera v ruke pápežskú palicu. Hŕstka ľudí posedáva na schodoch a ostatní miznú za ťažkou kovovou bránou. Snehobiela fasáda žiari novotou, ale kupola Dómu má v sebe stále kus zašlej slávy stredovekého mesta.
Fasáda urbinského Dómu
Dóm skrášľujú sochy
Dóm strážia na streche sochy
Strážca Urbina
Dóm
Dóm leží v srdci historického Urbina
Za nenápadným vyvýšeným vstupom kostolu San Domenico čaká prekvapenie. Na konci priestoru stojí oltár a steny zdobia nádherné maľby s biblickými výjavmi, avšak chýbajú lavice. Dnes sa tu udomácnila africká misia, ktorá sa svojim bazárom snaží vyzbierať peniaze na chod svojej nadácie. Len málo ľudí sa zastaví, prehliadne si korálky, náramky či iné drobnosti, pozrie si niekoľko minút dokumentu a vráti sa von na ulicu. Priamo na rohu palácu Ducale je na kamenný stĺp posadený granitový obelisk na ktorom sa vynímajú egyptské hieroglyfy. Mnohé z nich už zmizli a ostali po nich len vyhĺbené diery, no niektoré sú krásne akoby ich vytesali pred týždňom. Ani tu nesmú chýbať malé podniky, kam sa môže človek utiahnuť pred páliacim slnkom. Čašník sa takmer tanečným krokom presunie okolo všetkých stolov, spraví otočku a na stole pristanú dve kávy. Pozdraví sa s okoloidúcimi a ešte stihne vyprevadiť z terasy starší pár. Radosť sledovať toľkú ochotu a radosť z práce. Že by to bolo tým čarovným prostredím?
Kostol San Domenico
Kaviarnička priamo na ulici
Vnútro kostola San Domenico sa premenilo na dočasné trhovisko
Azda najkrajšou budovou celého Urbina je obrovský komplex Palazzo Ducale. Nejedná sa len o palác akoby mohol jeho názov napovedať, ale za jeho múrmi dnes stojí galéria a dve múzea. Už len pohľad na stavbu samotnú vyráža dych. Rozprávkové vežičky rastú do výšky niekoľkých poschodí. Štvorcové okná sa striedajú s poloblúkovými okenicami a steny paláca sa v spodnej časti jemne vychyľujú, aby pôsobil ako nedobytná pevnosť. Pod jeho strechou sa tvorili dejiny mesta a stretávali sa najvýznamnejšie postavy z celého okolia. Keď v polovici 16.storočía vymrela rodina Mentelfeltro do čela Urbina sa postavila rodina Della Rovere. Celú oblasť strednej Itálie ovládal pápež, ale len miestne vojvodstvo malo vlastnú autonómiu. Aj rodina Della Rovere prispela pápežskému stolcu dvomi svojimi pápežmi a tak by sme dnes mohli medzi všetkými menami nájsť aj mená Sextus IV a Július II. Niekedy sa človeku nechce veriť koľko histórie sa odohrá na tak malom mieste. Priamo pod palácom sa každú sobotu ráno koná veľký trh, kam sa zbiehajú obchodníci zo všetkých malých mestečiek roztrúsených medzi blízkymi pahorkami. Borgo Mercatale tak praská vo švíkoch a aj miestni obyvatelia sa chodia zásobiť čerstvou zeleninou a ovocím odtrhnutým z neďalekých sadov či záhrad. Žiadne prísady, chemikálie, ale len poctivá príroda, úrodná krajina a slnečné lúče kraja Le Marche.
Palazzo Ducale
Veža vyrastajúca z paláca
Palmy dotvárajú exotický obrázok
Talianskymi uličkami
Starobylosť mesta nadchne každého milovníka histórie, ale aj toho, koho dejiny zaujímajú len okrajovo. Jednoducho sa nechá uniesť pohľadom na staré, ošarpané domy rozbiehajúce sa vydláždenými uličkami alebo na vysoké zvonice niekoľkých kostolov stojacimi nad strechami. Takýto pohľad sa návštevníkovi naskytne ak sa zatúla k bráne Porta Valbona a stratí sa do niektorej z malých, bočných uličiek. Talianske klišé s rozvoniavajúcim, práve rozvešaným prádlom a zaparkovanou červenou vespou sa odrazu objaví priamo pred očami a na sekundu prebleskne myšlienka či som sa neocitol v starom filme. Na križovatke tzv. „barokovej ulice“ a uličke San Giovanni leží dvojica zaujímavých kostolov. Obe sú známe vďaka nádherným maľbám, ktoré po sebe zanechali miestni umelci, bratia Salimbeni a Federico Brandani. Ulice k svätostánkom stúpajú nahor až sa na horizonte vynorí nezameniteľná panoráma Urbina. Zašpicatené vežičky paláca, jeho mohutné telo ozdobené oknami, zvonica Dómu s kupolou a nekonečné rady obyčajných domov. Stráviť na tomto mieste západ slnka a sledovať posledné denné lúče strácajúce sa medzi stredovekými budovami musí byť zážitok na celý život. Najlepšie na talianskych mestách je to, že sa tu nemusí človek hnať za pamiatkami, ale nechať sa unášať volaním krivolakých uličiek. Tie ho o tom, aké Taliansko je naučia viac ako hrubé knihy. Čo by to bolo Urbino za mesto, keby nemalo nejaké miestne špeciality? V obchodíkoch sa dá zohnať tradičný, tvrdý syr Casciotta d´Urbino z kravského a ovčieho mlieka, ktorý si svojho času zamiloval aj Michelangelo Buonarotti. Miestni nedajú dopustiť ani na cestoviny stronzzapreti o ktorých kolujú v meste legendy. Podľa jednej majú cestoviny svoj špecifický tvar preto, aby sa ním mohli zadrhnúť kňazi, ktorí mali v miestnych podnikoch zadarmo jedlo. Cestoviny z tohto sveta vyprevadili niekoľkých kňazov, avšak podľa niektorých to bolo najmä kvôli množstvu jedla, ktoré muži s krížmi na krku zjedli, keďže za neho nemuseli platiť.
Stúpame uličkou nad mesto
Malý kostol ukrytý v uličkách
Na konci ulice sa vyrysoval palác Palazzo Ducale
Palazzo Ducale
Palazzo Ducale nad mestom
Prádlo
V uličkách
Mestská brána
Prejdeme sa ešte kamennými uličkami až k hradbám a je čas pohnúť sa zase ďalej. Opúšťame Urbino, no ono sa s nami ešte dlho lúči svojim nemým pohľadom z vysokého kopca. Netuším či má nejaká iná krajina toľko pokladov ako práve Taliansko. Kdekoľvek človek zastaví, podľahne jeho čaru.
foto: Tomáš Kubuš, Urbino, 26.8.2011
