Do Shirazu prichádzame okolo tretej ráno. Veľa možností niet, ale pohľad na trávnik plný mäkkej trávy rozhodne za nás. Balíme sa do spacákov, cez hlavu mikinu ako ochrana proti komárom a ideme spať. Ani sme netušili ako dobre sa tu bude spať. Budím sa až na to ako mi niekto potriasol nohou. Otváram oči a nadomnou stojí silueta policajta. Neviem čo mám čakať, tak len žmúrim rozospaté oči a pozerám na neho. „Hey mister, please can you wake up? It is morning.“ No, takýto milý budíček som nečakal. Vysvitlo, že nás prišiel zobudiť, lebo už je sedem hodín, tak aby sme nezmeškali prípadný autobus. Chvíľu balíme veci a hneď sa našiel ochotný taxikár a vezie nás do mesta. Mám vytipované lacné hotely, ale vraví, že pre nás nie sú dobré a že nás zavezie na lepšie miesto. Mne sa to vôbec nepáči, ale chytil sa toho Mišo a vezieme sa pri hotel Hafez. Tu vybavuje ubytovanie za 15 dolárov na osobu, ale kašlať na to. Taxikár si dokonca neváha zapýtať 50 000 riálov (cca 5 dolárov) za to, že nás sem doviezol a našiel hotel. Pozerám na neho a pýtam sa či to myslí vážne, alebo len zo srandy. Dávam mu 20 000 R, aj to len preto, že nič menšie v peňaženke nemám. Ešte chvíľku hrá svoju hru a dokonca dvadsať tisícku odmieta, no keď mu vravím nech mi ju vráti a odchádzam, schováva si ju do vrecka takou rýchlosťou, že sa po nej len zaprášilo.
Chvíľu sa vyvaľujeme na mäkkých posteliach, čo je treba poperieme a ideme pomaličky odkrývať krásy Shirazu. Na úplný začiatok ideme azda k najznámejšej pamiatke, k hrobke kde je pochovaný perzský básnik Hafez. Cesta z centra mesta s pevnosťou Karima Khana vedie k Hafezovi takmer stále rovno. Prechádzame mostom ponad vyschnuté koryto rieky. Na druhej strane stojí malá, no krásne zdobená mešita. Už z rána dáva slnko o sebe vedieť a tak sa celkom potešíme veľkému parku vedľa našej cesty. Z lavičky sledujeme starších Iráncov hrajúcich futbal, ale akosi sa im nedarí, pretože za štvrť hodinku padol len jeden jediný gól. Na konci parku Melli stačí už len odbočiť doprava a začne sa objavovať hrobka. Iránci milujú hrobky svojich básnikov. Prichádzajú k nim sami, celé rodiny s malými deťmi alebo mladé páry letmo sa držiace za ruky. Za vstupnou bránou je pekná záhrada a na vyvýšenej platforme stojí 8 bielych stĺpov podopierajúcich ozdobenú strechu. Ľudia sa prechádzajú prstami po chladnom kameni mramorového sarkofágu. Viacero ľudí len posedáva, oddychuje v tieni príjemnej záhrady, pod upravenými stromami a nechávajú sa unášať básnikovou prítomnosťou. Z hrobky sa ideme prejsť až k záhradám Eram. Najprv si pobeháme pamiatky mimo centra a potom sa už budeme túlať len v ňom. Šliapeme cez 2 kilometre. V obchodíku som si kúpil nanuk na ktorý som dostal poriadnu chuť. Akosi som pozabudol na ramadán, tak ho dojedám ešte priamo v obchode. Zastavuje pri nás mladý chalan s autom a otázkou či si nemôže pokecať. O pár mesiacov odchádza do Nórska a nás dvoch si vyhliadol aby to s nami prekonzultoval. Má veľa otázok na Európu, Nórsko, ceny, ľudí a kopu ďalších vecí. Je profesionálny pilot lietadiel, tak sa nám chváli preukazmi. Stále sa spolu smejeme a nakoniec nás ešte hodí autom priamo pred záhrady. Vstupné pre Iráncov je 5000 riálov a pre turistov rovných 40 000. To sa nám vôbec nepáči, tak zo srandy presviedčame predavača, že sme Iránci. Pozabudli sme na to, že bez farsi nám to nepôjde. Pobavili sme jeho, my sme sa pobavili, všetci sme sa spolu zasmiali a takto dobre naladení sme sa dohodli, že pôjdeme len na jeden lístok.
Šikmá veža pevnosti Karima Khana
Malá mešita s typickou cibuľovitou kopulou neďaleko vyschnutej rieky
Aramgah-e Hafez, hrobka perzského básnika Hafeza
Ľudia sa prichádzajú poprechádzať prstami po jeho hrobke
Hrobka básnika Hafeza
Návštevníčka hrobky
Krásne zdobený strop na ktorý sa pozerá básnik
Sympatický strážca hrobky
Za vstupom sa otvára oáza pokoja. Záhrady Eram vybudovali ešte za vlády Qajarskej dynastie (18-19.storočie) a dnes slúžia na oddych a prechádzky pomedzi voňavé kvety. Pred nádherne zdobeným palácom je fontána naplnená tyrkysovou vodou. Zo všetkých strán ju lemujú palmy a farebné kvety. Vzduchom sa šíria zvuky tradičnej perzskej hudby a zrazu mám pocit akoby som sa prechádzal stránkami rozprávky Tisíc a jednej noci. V posledných mesiacoch som mal tento pocit už nespočetne veľa krát. Eram je botanickou záhradou v pravom slova zmysle. Starostlivo upravené skalky sú popretkávané rastlinkami od výmyslu sveta. Nechýbajú k ním ani popisky, aby sa pozorný návštevník čo to aj dozvedel. Košaté stromy sa prehýbajú pod ťarchou granátových jabĺk. Sú tak neskutočne dobré, že mi budú doma chýbať. Tu v Perzii sú na každom kroku.
Záhrady Eram
Starý palác obklopený kvetmi v záhrade Eram
V botanickej záhrade
V meste sa s Mišom delíme. Ja ostávam na internete a on sa vracia domov na izbu. Do centra mi to trvá po širokom bulvári rýchlou chôdzou až pol hodinu. Kupujem si hrozno a zisťujem, že Mišo na izbe nieje. Samozrejme má so sebou kľúč a tak posedávam na zemi pred izbou, zahryzujem si hrozno, popíjam colu a čítam si o Iráne. V momente keď píšem odkaz, že prídem až večer lebo sa mi nechce čakať sa zrazu ozývajú kroky a spoza rohu sa vynorí Mišo. Odchytili ho predavači stanov, tak sa s nimi vozil po meste a na rozlúčku dostal aj melón. O obed máme postarané a ordinujeme si oddych pred najostrejším slnkom. Po sieste sa Mišovi von nechce a ja by som sa na izbe unudil k smrti.
Idem sa túlať sám a večer sa stretneme. Ako to už býva v Iráne dobrým zvykom človek tu nieje nikdy sám. Aj keby chcel byť, dlho mu to nevydrží. Som vonku asi len 10 minút a už mám pri sebe spoločnosť. Pridali sa ku mne dvaja chalani a začali sme kecať. Keď mi prezradili, že sú z Afghanistanu, veľmi som sa potešil novej spoločnosti a spoločne sme vyrazili do ulíc. Dlho trávime v rozhovore o Afghanistane, o tom aké to tam je a akoby sme si želali aby tam bolo. Ich otec žil pri Mazar-e Sharif, ale počas ruskej vojny utiekol za lepším životom do Iránu. Aj tu jeho rodinu čakal ťažký život, pretože sa nikdy nezbavia toho, že nie sú Iránci. Obaja chalani vyrástli tu v Shiraze a keby sa chceli pozrieť do Afghanistanu, mohli by mať veľké problémy vrátiť sa naspäť, pretože nemajú doklady. Dokonca aj keď sa chcú pohnúť mimo Shirazu, potrebujú k tomu kopec nezmyselných papierov. Mladší z nich sa chce hneď po škole vrátiť do Afghanistanu. Starší nie, ten si zvykol v Iráne a myslí, že tu ho čaká lepší život. Obaja sa však zhodli na tom, že by radi odišli do Európy. Tento sen majú spoločný takmer s 90% mladých Iráncov s ktorými sme sa počas celej cesty bavili.
Strácame sa v záhradách Naranjestanu. Ani tu mi nechceli dať študentské vstupné, ale zapôsobilo na nich, že mi ho dali v Erame a tak som ho dostal aj tu. Uprostred záhrady stojí prepychový palác obklopený vodou, stromami a kvetmi. Jeho fasádu zdobia maľované kachličky plné perzských vzorov. Vchádzam dnu a neviem sa rozhodnúť či je krajšie zdobený interiér alebo exteriér. Na druhom poschodí je dokonca strop vyrezávaný z dreva. K palácu patrí aj malé múzeum, kde je niekoľko vecí predovšetkým z neskoršieho islamského obdobia.
Palác v záhradách Naranjestan
Detail paláca
Vchod do samotného paláca
Záhrady Naranjestan
Zo záhrad sa vraciame bližšie k centru, pretože môj ďalší cieľ je svätyňa Shah-e Ceragh. Cestou sme natrafili na mešitu Nasir-o-Molk, tak ma chalani berú dovnútra. Je tu ľudoprázdno a spoločnosť nám robia iba tisíce kachličiek zdobiacich mešitu. Polovica stavby je dnes stále funkčnou mešitou a druhá sa premenila na múzeum. Na konci ulice sa už začínajú rysovať obrysy svätyne Shah-e Ceragh (Pán svetla). Samotná prezdobená brána je tak nádherná, že by si sama zaslúžila byť pamiatkou a nie len súčasťou komplexu. Za jej mohutnými dverami sa rozprestiera veľké námestie obkolesené krásnymi stavbami. Veriaci pri vstupe pobozkajú bránu a následne si k nej priložia čelo. Až po tomto rituály vstúpia dnu. Vo svätyni je pochovaný brat 8.šítskeho imáma Rezu, ktorý sa teší v Iráne mimoriadnej obľube. On sám je pochovaný v úžasnom komplexe v posvätnom meste Mashad. Za rodinou imáma Rezu neváhajú Iránci cestovať aj stovky kilometrov a tak je nádvorie plné ľudí. Menšia svätyňa je zdobená tisíckami maličkých zrkadielok od ktorých sa odráža svetlo. Odtiaľto to je len na skok k starej mešitu Jameh-ye Atigh. Pozriem sa do nej a vrátim sa zase sem na nádvorie. Stará mešita pochádza z 9.storočia a dnes už stojí len ako pamiatka. Na koniec som si nechal hlavnú svätyňu. Ako tak pozerám okolo seba, nieje tu žiadny turista len samí domáci. Keď som si pred pár minútami pri menšej svätyni myslel, že nič prezdobenejšie už jednoducho nemôžem uvidieť od toľkej krásy mi padá sánka. Ach, ako som sa mýlil. Azda milión malých zrkadielok vytvára rozprávkovú ilúziu. Odvšadiaľ sa odrážajú lúče zeleného svetla, ktoré sa dotýka niekoľkých zrkadiel, no rafinovaným prepojením mám pocit ako by tu boli stovky svetiel. Ľudia sedia alebo ležia na koberci a niektorí majú pripravený malý hlinený kamienok mohr, aby sa ho pri modlitbe mohli dotknúť čelom. Ďalší pevne stískajú strieborné mreže hrobky a zrkadlí sa v nich smútok akoby Sayyed Mir Ahmad, brat imáma Rezu zomrel pred pár hodinami. Ší´a je o smútku, bolesti a Iránci dokážu precítiť smrť svojich obľúbencov aj keď medzitým prešli stovky rokov. Spoločne s nimi prichádzam k hrobke a cúvam tak, aby som sa jej neotočil chrbtom. Opakuje sa bozk na dvere, dotyk čelom a naplnení duchovným zážitkom odchádzajú.
Nádherne zdobená mešita Nasir-o-Molk
Mešita Nasir-o-Molk
Na nádvorí starej mešity Jameh-ye Atigh
Ľudoprázdna mešita Jameh-ye Atigh neďaleko svätyne Shah-e Ceragh
Shah-e Ceragh, menšia zo svätýň v komplexe
Zlatom ozdobený vstup do svätyne
Vnútro plné tisícok zrkadielok s hrobkou
Shah-e Ceragh
Jeden z mnohých minaretov celého komplexu
Monumentálny vstup do svätyne
Čas neúprosne beží a za chvíľu sa mám pri pevnosti stretnúť s Mišom. Ešte stihnem malé Pars Museum s osemuholníkovým pôdorysom a idem k pevnosti Karima Khana. Jej mohutné múry sú viac než obdivuhodné a zaujímavo pôsobí aj jej šikmá veža. Pri pevnosti sa lúčim s afghánskymi kamarátmi a stretávam Nemca Michaela. Chvíľu kecáme o Iráne, navštívených miestach, vymieňame si kontakty a obaja mizneme. Mišo ma vedie ku svojim kamarátom v predajni stanov. Vraj mu nahovorili, že dokážu vybaviť výlet do Persepolisu za nejakých 7 dolárov. Keď však prišla na to reč, už o ničom takom nevedeli. Posedávame tu na čaji a kecáme s učiteľom angličtiny. Stále sa vypytuje na Slovensko a chce odo mňa, aby som mu našiel ženu a on sa mohol presťahovať. Mám taký pocit, že keby odišiel každý kto chce, Irán by ostal krajinou bez ľudí. Túlame sa večerným Shirazom. Hlavný bulvár pohltili svetlá nočného osvetlenia a autá postávajú v nekonečných zápchach. Stretávame dvoch chalanov a pýtame sa ich čo tradičné by sme mohli ochutnať. Najprv nás vedú k pizzérii, ktorých je v Shiraze viac než dosť. Iránsku pizzu sme už ochutnali včera a majú ešte čo doháňať. Vzali nás do malého nenápadného podniku, ktorý by sme sami azda ani nenašli. Dnes skúsime jedlo s názvom dizi (alebo abghust). Po chvíli nám na veľkú drevenú lavicu prinášajú niečo ako polievku s fazuľou, cícerom, kúskami mäsa a ďalšej inej zeleniny. Do pripraveného taniera sa lyžicou vyberie všetko husté z polievky a kovovým tĺčikom si to roztláčame na kašu. Trochu ju podlejeme vývarom, premiešame a môžeme sa do toho pustiť. Odtrhneme si z chlebovej placky, naplníme zmesou a jeme. Chutí to naozaj skvelo.
Dizi (známe aj pod menom Abghust)
Pevnosť Karima Khana pri nočnom osvetlení
Dnes sú konečne bazáry plné života a my v nich nemôžeme chýbať. Starý a nový bazár dnes od seba oddeľuje len jedna cesta. Najprv sa prejdeme novou časťou a staršiu si necháme na samotný koniec. Už od prvých momentov bazár nesklamal. Miesto plné vôní, farieb, kriku a nakupujúcich ľudí. Obchodníci posedávajú alebo vylihujú vo svojich obchodíkoch a čakajú kým sa niekto pri nich pristaví. Obchody s farebnými šatkami vystriedali ešte farebnejšie látky a po nich prišla záplava čiernej farby v podobe čádorov. O pár metrov ďalej je vzduch presýtený vôňou orientálneho korenia. Akoby rozprávalo príbehy starých kupcov, ktorí sem merali niekoľkomesačnú cestu. Milujem bazár plný korenia, voňavých čajov, orieškov a úsmevov starých predavačov. Oba bazáry majú takmer rovnaký sortiment, ale viac sa mi páči atmosféra staršieho z nich. Blúdime jeho uličkami a bezcieľne sa nechávame unášať.
Zaujímavý svet bazárov
Len sa tak prechádzať bazárom je skvelý relax
Otec so synom vo svojom obchodíku
Miestami bazár hýri farbami of výmyslu sveta
Niekedy si človek naozaj nevie čo vybrať
Najvoňavejšie obchodíky predávajú koreniny
Mladá Peržanka na bazáre
Niektoré uličky dýchajú orientálnou atmosférou
Suveníry starovekej Perzie
V obchodíku
Posledný deň v Shiraze využívame na obyčajné túlanie a flákanie sa. Autobusom do Yazdu chceme ísť až večer, tak sme sa rozhodli, že si dnes poriadne oddýchneme. Nebudeme sa vyvaľovať niekde na izbe, ale padáme do mesta. Teda Mišo ešte spí a ja zatiaľ idem na internet. Prvý krát sa mi dá foťák pripojiť k počítaču, tak posielam pár fotiek. Ide mi to strašne pomaly, ale radosť z toho že mi to funguje všetko ostatné zatieni. Stretávame sa s Mišom na ulici, kupujeme niekoľko samosov, džúsy a padáme do parku. Dlho tu vysedávame a sledujeme život okolo nás. Je síce ramadán, ale ľudia si z toho tu v parku veľkú hlavu nerobia. Posedávajú na ostrovoch z tieňov, ktoré vrhajú vysoké stromy, každý niečo zahryzuje a zapíja to nekonečnými pohárikmi čaju. Ani cez ramadán im nikto nezakáže vychutnať si svoje milované parky. Malý chlapec prichádza k nám a predáva malé Korány. Kupujeme si na pamiatku a vidíme, že má radosť. To sme ešte ani netušili koľko uznania sme za ne utŕžili nasledujúce dni, keď sme ho niekde vytiahli :) V blízkom obchodíku si kupujem ešte dve granátové jablká a ideme na hlavnú ulicu. V centre sme našli podnik, ktorý sa tvári byť zatvorený, ale zdanie klame. Stačí odrhnúť záves a neveríme vlastným očiam. Iránci tu veselo obedujú a nám sa ušli len posledné miesta. Vyzerá to, že za zatiahnutým závesom či zatvorenými dverami sa žije bez ramadánu. Ideme si ešte oddýchnuť dovnútra pevnosti Karima Khana. Privítala nás záhrada plná citrónovníkov a fontán. Toto je to pravé miesto, kde si môžem vychutnať granátové jablká.
Z ničoho nič sa objavili dve vysoké palmy
Šikmá veža v Shiraze (Pevnosť Karima Khana)
Detail výzdoby veže
Nad vstupnou bránou je výjav z perzskej knihy Shahname
Vo vnútri pevnosti...
...sa rozlieva ticho a pokoj
Figuríny oblečené v dobovom odeve vo vnútri pevnosti
Pomaly sa napĺňa náš čas. Do hotela sa vraciame pre batohy a vezieme sa na autobusový terminál. Kupujeme lístky a náš bus vyštartuje až o deviatej. Sadáme si na trávnik, kde sme pred pár dňami spali a kecáme. Vyberáme dyňu a rozhodli sme sa, že si ju dáme práve tu a teraz. Netrvalo dlho a zrazu sa k nám blíži niekoľko vojakov v hnedých uniformách. Čakáme čo sa bude diať, no vojaci si prisadli a chcú si len pokecať a odfotiť sa s nami. Priznávajú sa nám, že tak radi by si s nami dali z tej dyne, ale nemôžu. Lúčime sa, presúvame sa bližšie k autobusom a hneď nás mladý pár pohostil hruškami. Odchádzajú a objavia sa dvaja chalani z Ahvazu. Tiež si chcú len pokecať. V Shiraze a okolí sme strávili tri krásne dni plné zážitkov a takýchto milých stretnutí...v Iráne o ne nieje núdza. Zajtra ráno sa zobudíme v púštnom Yazde...
foto: Tomáš Kubuš, Shiraz, 12-14.9.2008
