Plným mikrobusom uháňame kurdskou krajinou k mestu Midyat. Má byť len krátkou zastávkou na našej ceste do Mardinu. Len miestom, ktorým sa chceme prejsť a pokračovať ďalej. To sme však ešte netušili, že naša zastávka bude kratšia než sme si mysleli. Necháme sa vyhodiť v centre mesta na kruhovom objazde a námestí s Hodinovou vežou. Vonku je zamračené, že neustále myslím na to kedy začne pršať a kam sa v tom prípade ukryjeme. V starých uličkách Midyatu vytŕča niekoľko kostolných veží a tak sme si povedali, že sa nimi prejdeme. Kráčame ulicou a od miesta, kde sme vystúpili sme prešli 200, možno 300 metrov, keď sa pri nás objavuje policajt. Priamo na námestí je turistická kancelária, ktorá zdieľa priestor s policajtmi a hneď nasleduje výsluch prečo sme sa ocitli v Midyate. Nepríjemné pohľady, nepríjemné otázky a ja stále nerozumiem o čo ide. „Chceme sa tu len prejsť a ísť do Mardinu“ hovoríme. Policajt dvíha slúchadlo a volá nám dolmuş priamo k stanici. Nepáči sa mi, že tu nemôžeme byť a už vonkoncom sa mi nepáči, že musíme odísť, ale čo narobíme?
Malé námestie s Hodinovou vežou
Ani v Midyate nesmie chýbať Atatürk
Minaret mešity bol našou poslednou zastávkou
Nasadneme do dolmuşu a vezieme sa zvyšných 60 kilometrov do príjemného mesta Mardin. Prichádzame podvečer a keďže mikrobus nezachádzal priamo do mesta, domáci nás navigujú na mestský bus, ktorý ide priamo do horného, starého mesta. „Üçretsiz“ hovoria po tom ako sa spýtame na cenu a my sa potešíme, že im tu kyvadlová doprava funguje zadarmo. Spomínané slovíčko vždy poteší tuláka v Turecku, ktorý nemá peniaze nazvyš a má pred sebou ešte dve týždne cesty. Hľadáme lacný hotel v meste a konečne sa nám to podarilo. Majiteľovi sa zjednávať príliš nechce, ale keď to skúšam v turečtine, prelomilo to ľady a niekoľko lír sa zázračne stratilo. Mesto podvečer ešte stále žije, ale obchodíky lemujúce hlavnú ulicu sa začínajú pomaly zatvárať. Pamiatky sú zatvorené, ale to nevadí, pretože si ich prezrieme ráno a dnes sa necháme len unášať atmosférou miesta. Celé mesto je vystavané na kopci tak, že domy stoja tesne vedľa seba. Určite by sa dalo behať po ich strechách a skákať z domu na dom ako v nejakej počítačovej hre. Sadneme si do čajovne priamo pod minaretom Şehidie a pri pohárikoch horúceho čaju si vychutnávame pohľad na mezopotámsku rovinu, ktorá sa pozvoľna stráca v tme. Mestá v diaľke sa začínajú svetlo po svetle rozsvecovať a napokon sa rozžiari aj minaret nad našimi hlavami. Padne noc a Mardin utíchne. Obchody sú zatvorené a svetlo do ulice sa dostáva len cez zaplnenú čajovňu na hlavnej ulici. Navečeriame sa a napokon skončíme v druhej čajovni. Sem sa všetci utiahli pred nočným mestom. Sedíme spoločne s dvomi tuctami chlapov a sledujeme futbal. Dnes hrá Fenerbahçe s Antalyou a väčšina čajovne fandí istanbulskému tímu. Pri každej strele, každej akcii čajovňa ožije, vstáva zo sedačiek a po jednom jedinom istanbulskom góle vypukne malá, no intenzívna oslava. Po nej opäť každý priložil pohár s horúcim nápojom k perám a sledoval ako sa bude zápas vyvíjať. Hotelová sprcha predstavuje malú vykachličkovanú miestnosť so starým kýblom naplneným studenou vodou. Človek ho na seba pomaličky vylieva a pritom sa snaží nemyslieť na tú zimu, ktorá mu cez telo klope až na kosti. Život v Kurdistane nikdy nebol ľahký. Možno však tá studená sprcha bola zámerom, pretože ak z nej príde človek do chladnej izby, už mu taká zima nie je. Zaspávame v spacákoch, mikinách a prikrytí ťažkými dekami. O zážitok naviac.
Podvečer v Mardine
Medresa Zinceriye
Svetlá v niekdajšom karavanseraji sa začínajú rozsvecovať
Minaret mešity Şehidie v noci
Ráno sa budím na zvuk pípajúcej smsky z domu, že východ Turecka zasiahlo zemetrasenie, ale nás na juhu sa to nijak nedotklo. Až neskôr sme zistili, že epicentrum bolo v dedinke Başyurt v provincii Elazig nejakých 200 kilometrov severnejšie. Na hlavnej ulici si dávame raňajky aj a prvý krát ochutnávam gözleme, palacinky plnené syrom a sucukom. Je to pochúťka. Zrána je Mardin akýsi spomalený, bez života. Kovové rolety sa len pomaly začínajú otvárať, no kým sa mesto preberie trvá to pridlho. Potraviny roznášajú zásobovacie autá a mäsiarstvo dostalo práve čerstvý tovar. Vonku je taká zima, že akonáhle sa otvoria dvere dodávky, vonku sa tvorí oblak pary, ktorý sa po chvíli rozplynie. Túlame sa mestom a niektoré miesta sú nám známe už z večera, hoci teraz za denného svetla vyznievajú úplne inak. Nad mestom stojí vysoký kopec s pevnosťou, typické minarety stúpajú zo zástavby a dotvárajú kolorit Mardinu. Hoci stojí Mardin v Turecku, blízkosť k Sýrii ho poznačila a v uliciach mesta sa mieša zaujímavá paleta tureckého, kurdského a arabského života. Budova starej pošty dnes slúži aj ako múzeum, tak nahliadneme dnu. Starý karavanseraj kam dnes prichádzajú obálky a balíky z celého sveta smerujúce do Mardinu je asi najkrajšou poštou na svete. Z malej terasy je priamy pohľad na minaret mešity Şehidie a čajovňu pod ňou, kde sme včera sedeli. Konečne sa v nej začínajú stretávať ľudia na ranné poháriky čaju. Medzičasom sa na ulici otvárajú zlatníctva a výlohy zapĺňajú masívne ozdoby pripomínajúce muzeálne exponáty.
Minaret mešity Şehidie nad čajovňou
V budove starej pošty
Čerstvé pečivo v uliciach mesta
Parkovisko
Pohľad na Mardin
Starý Mardin
Kurdská žena
Schodmi stúpame k mederse Zinceriye. Hlavný vstup je nádherne zdobený, ale jej poloha na vysokej platforme, ktorá stúpa z úzkej ulice jej bráni vyniknúť. V tmavej chodbe je odbočka do mešity vyloženej kobercami. V strede nádvoria stojí jazierko v ktorom sa utopilo zopár mincí pre šťastie, no ešte krajší je odraz na hladine vody, kde sa zrkadlí kupola. Pod ňou je do steny vysekaný mihráb a celý priestor korunuje vynikajúca akustika. Ďalšou miestnosťou je malá izba, takmer bez výzdoby, len s hrobkou na ktorej spočíva turban. Z hlavnej ulice sa otvára vstup do miestneho bazára popretkávaného spleťou uličiek. Na začiatku sa predávajú domáce syry, zelenina, ovocie, oriešky, no čím hlbšie sa ponárame, tým väčšmi sa sortiment mení na hrnce, nádoby, kuchynské potreby, domáce potreby, ale aj čajové kanvice, oblečenie či topánky. Aj tu v spleti uličiek sa ukrýva malá mešita Ulu Cami z 12.storočia s pekným minaretom. Pred odchodom z Mardinu sa zastavíme ešte na čaj v našej čajovni, kde sme včera pozerali futbal a ideme si pre batohy.
Hlavná ulica mesta
Miestny bazár
Chutný syr otlu peynir
Minaret nad bazárovými uličkami
Stretnutie v uliciach
Stará časť mesta
Dole pod Mardinom sa rozprestiera rovina Mezopotámie
Na nádvorí medresy
Pevnosť na kopci nad Mardinom
Medresa Zinceriye
Zvolávanie na modlitbu?
Vstupný portál do miestnej školy
Mardin ponúka niekoľko krásnych stavieb
Mešita pred začiatkom starého mesta
Kopec nad Mardinom
Farebné domy nových štvrtí
Pýtame sa na cestu do Cizre a tak šliapeme mestom až k bodu odkiaľ by mali odchádzať autobusy či mikrobusy. Ľahko sme našli kanceláriu spoločnosti Cizre Nuh a za 15 TL kupujeme lístky. Až keď sme zhodili batohy som si všimol nápisu „Silopi“, kam sme sa chceli z Cizre dostať. Vraciam sa s lístkami, pýtam sa či idú až do Silopi a po kladnej odpovedi im podávam naspäť lístky a dostávam nové, už s upraveným cieľom. Dokonca sme za predĺženie cesty nemuseli doplácať ani líru. Čakanie na autobus trávime v okolí, zdravíme sa s desiatkami školákov, ktorým skončilo vyučovanie a napokon nás majiteľ obchodíku, kde si kupujeme vodu pozýva na kávu. Autobus do Silopi má hodinové meškanie, ale čo znamená hodina tu na východe?
foto: Tomáš Kubuš, Mardin, 7-8.3.2010
