Východná Sýria. Eufrat, púšť, história a skvelí ľudia

Naprieč púšťou sa cez púštnu búrku vezieme do mesta Deir-ez Zor na brehoch Eufratu. Mesto si nás získalo svojimi skvelými ľuďmi a príjemnou orientálnou atmosférou. Keď sme už tu bol by hriech neísť sa pozrieť na ruiny mezopotámskeho mesta Mari a starovekých vykopávok Dura Europos...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (33)

DEIR-ez ZOR

Poobede opúšťame Palmýru. Cesta do mesta Deir-ez Zor vedie asi tri hodiny cez púšť. Okolo nás nieje nič len piesok z ktorého sem tam vykukne malá dedinka či dom. Odrazu sa krajina i nebo ponorí do tmy. Ocitli sme sa uprostred púštnej búrky a nieje vidno ani na krok. Autobus v ktorom sa vezieme len my dvaja a šofér s pomocníkom odstavujeme na krajnici a čakáme kým bude aspoň ako taká viditeľnosť. Tento čas si krátime popíjaním čaju, ktorým nás ako sa v Sýrii patrí hneď pohostili. Po pár minútach sa piesočný vír stráca a rozplynie sa nad krajinou. Tá sa po čase oblieka do príjemnej zelenej farby a to znamená, že sa blížime k civilizácii.

Ticho pred búrkou

Deir-ez Zor nás víta rozhorúčeným a dusným vzduchom. Na prvý pohľad tu panuje ten správny orientálny chaos aký mám rád. Kopec ľudí, áut, taxíkov, sem tam niekto vedie cez ulicu zviera, medzi domami sa mihne palma a z toho neuveriteľného tepla sa potím. Hľadáme hotel a prvý krát sa nám stalo, že nami vytipovaný je obsadený. Ani sa mi nechcelo veriť, tak sa pre istotou pýtam znovu, či som správne rozumel slovíčku „full“. Nikdy by sme neverili, že sa nám to môže stáť práve tu. V konečnom dôsledku to vôbec nevadí, pretože ďalší lacný hotel stojí na tej istej ulici o 50 metrov ďalej. Na izbe nechávame batohy a ideme si užívať tejto príťažlivej atmosféry. Hovorí sa, že ľudia v Sýrii sú priateľskí, ale tu akoby to platilo dvojnásobne. Zastavujú sa pri nás, zdravia nás, chcú sa porozprávať. Pozreli sme si archeologické múzeum a kráčame k rieke. Nieje to obyčajná rieka, ale mestom preteká slávny Eufrat. Ani si nespomeniem koľko krát som očami prechádzal na mapách túto rieku. Eufrat. Jedna z riek, medzi ktorými ležali slávne civilizácie a my teraz stojíme nad ňou a pozeráme ako rýchlo plynie. Známym mostom prechádzame na druhú stranu a sedíme v malom parku kde oddychujeme v tieni stromov. Most sa dnes akoby rozpadá a preto si treba dávať pozor kam človek šliapne. Niekde chýbajú drevené laty a tak sa pri chvíľke nepozornosti môže stať, že sa vám jedna z nôh prepadne nižšie ako by ste si želali. Neviem sa na Eufrat vynadívať. Miestni chalani skáču bezstarostne do tej zelenej vodnej masy. Jej prúd je tak silný, že po vynorení sa objavia pár desiatok metrov od miesta kde skákali. Dvojica chalanov ide s nami naspäť do mesta a celú cestu kecáme. Pýtajú nejaké peniaze za to, že nám ukázali skokanov do vody a my si robíme srandu, že to oni by nám mali dať peniaze lebo sme tam tak dlho ostali. Nakoniec sme sa spolu poriadne nasmiali.

Ulice Deir-ez Zor

Na tejto ulici sme bývali

Chalani z cigaretového obchodíku sa chceli fotiť

Minaret dotvára tú úžasnú atmosféru

Rozhovor na ulici

To je on! bájny Eufrat

Cesta na druhý breh

Niekto pedáluje, niekto tlačí, no každý príde kam chce

Eufrat je poriadne široká rieka

Známy most cez Eufrat

Miestna adrenalínová zábava

Ulice sa po skončení poludňajšej siesty zaplnili ľuďmi a všetkým čo má kolesá. Tí ľudia sú fantastickí. Akonáhle niekto zbadá, že držím foťák chce sa fotiť. Ja mám radosť že ich môžem fotiť a tak sa tešíme spolu. Malý chlapec, syn majiteľa cukrárne nás volá aby sme ochutnali malé guličky zo sladkého cesta. Veď sme tu predsa hostia. Chcem si kúpiť dva menšie strapce hrozna. Podávam ich predavačovi a on sa na mňa usmeje so slovami „to je všetko?“ „Áno, všetko ja by som ho len rád ochutnal“ vysvetľujem mu svoje pohnútky, pretože každý tu nakupuje ovocie na kilá. Zrazu mi ich ani neváži a podáva aby som si ho vychutnal a spravil si krajší deň. „Welcome to Syria“. Kde inde by sa mi toto mohlo stať? Pri nákupe datlí hovorím, že si prosím len za malé vrecko za nejakých 20 SYP (0,15 €). Chalan mi nabalil asi pol kila datlí a keď sa bránim, že ja toľko určite nezjem, nedá si povedať pretože má obrovskú radosť z toho, že ma mohol obdarovať. Zrazu cítim ako ma niekto klepe zozadu na plece. Otočím sa a za mnou stojí dedko s paličkou ma prosí či by som ho nemohol odfotiť. Usmeje sa a oči mu hrajú ako malému chlapcovi pri robení všemožných šibalstiev. Ukazujem mu ako vyzerá fotka na displeji a ďakuje mi akoby som mu práve zachránil život. Tomu sa povie úprimná radosť. Stráca sa v dave a my tiež. Deir ez-Zor nieje obyčajné mesto, je to skôr kapitola vytrhnutá z orientálnej rozprávky...

V centre mesta

Na malom ovocnom tržišti

Ulica sa o hodinku, dve zaplní ľuďmi

Títo dvaja sa pre zmenu chceli odfotiť ako sedia v mikrobuse

Miestni chalani

Dedko mal z fotenia veľkú radosť

Mladý cukrár nás pohostil malými koláčikmi

MARI

Ráno kráčame ulicami na malú mikrobusovú stanicu. Kým mesto sa ešte len prebúdza zo spánku, na stanici už pulzuje život akoby ani nespala. Hľadáme mikrobus, ktorý smeruje do mestečka Abu Kamal, čo je hraničný prechod medzi Sýriou a Irakom. Šofér nás posiela aby sme išli do búdky, kde si policajt opisuje naše údaje. Vraví, že „pre istotu“, pretože sa budeme túlať pri Iraku. Čísla našich pasov sú na papieri tak môžeme vyraziť. Kým sme v blízkosti Eufratu, vidno ako krajina žije, akonáhle sa od tejto životodárnej rieky odkloníme, pestrý život sa vytráca a navôkol nás je všetko ponorené do šedej pieskovej farby. Pred odbočkou do mestečka Tell Hariri, čo je moderný názov mezopotámskeho Mari, nás mikrobus vyhadzuje na krajnici. Sme tu úplne sami. Irak je tak blízko. Pozerám jeho smerom a dúfam, že sa sem čoskoro budem môcť pozrieť. Pár metrov od vykopávok býva miestna rodina, ktorá ich akoby spravuje a treba si ísť sem kúpiť lístok. Keď nám nemajú vydať zo 100 SYP bankovky, púšťajú nás zadarmo. Mari je neobyčajné miesto. Ruiny staré vyše 5000 rokov sú rozťahané po menších a väčších kopčekoch. Všade naokolo sa povaľujú desiatky, ba aj stovky črepov o ktoré sa nikto nezaujíma. Ešte aj dnes sa dá poprechádzať medzi vysokými múrmi paláca panovníka Zimirlima. Sú vysoké niekoľko metrov a na niektorých miestach krásne vidno z akých tehál boli postavané. Niekoľko nepálených tehál je nahádzaných na kope. Je to zaujímavé držať v ruke jednu z tehál paláca, ktorý dobil v roku 1759 pnl. babylonský panovník Chammurapi. Na krajnici stopujeme okoloidúce mikrobusy a trvá len pár minút kým nám jeden z nich zastavuje. Pred nami je Dura Europos.

Vitajte v Mari

Prechádzka históriou

Fascinujúce si predstaviť, že ide o 5000 rokov staré mesto

Neúprosné slnko dá niekedy zemi poriadne zabrať

Tehly v starovekých múroch

Mari nikdy nebude svojou krásou konkurovať svetovými vykopávkam, ale je úžasné

Mestečko Tell Hariri

V paláci kráľa Zimirlima

DURA EUROPOS

Mikrobus nás opäť vyhadzuje na križovatke. Za púštnym morom sa dvíha vstupná brána do starovekého sveta Dury Europos. Okolo nás je vyprahnutá krajina, ktorú pretína jediná hlavná cesta. Vpredu nič, vzadu nič, ani po stranách. Mám pocit ako by sme sa ocitli v strede ničoho. K bráne sú to asi 2 kilometre. Po celý čas sa na ňu pozeráme a pod nohami nám cinkajú vypálené nábojnice. Nakoniec si ich kopeme ako malé futbalové lopty. Neviem kde sa tu vzali, no aspoň nám cesta k bráne rýchlejšie ušla. Za Palmýrskou bránou vidíme zbytky starovekého mesta. Založil ho v 4.storočí pnl. Seleukos I.Nikátor, jeden z Alexandrových diadochov. Vďaka svojej výhodnej polohe sa stalo významným obchodným centrom. Dnes sa prechádzame zbytkami viacerých chrámov. Najkrajšie na celej Dure Europos je poloha, ktorou bola obdarené. Leží hore na kopci a priamo pod ňou sa rozlieva Eufrat v celej svojej kráse. Stačí si vybehnúť na malý kopček a pod nohami máme pevnosť Dux Ripae a hneď za ňou tok rieky prinášajúcej život do tejto oblasti. Jej okolie je prenikavo zelené, no pri pohľade ďalej vidíme opäť len púšť. Je to čarovné miesto a sedieť tu a pozerať sa na krajinu by sa dalo dlhé hodiny. Obchádzame aj miesto, kde stál veľmi starý kresťanský kostol a sybagóga, ktorá je dnes prenesená do Damašku. Slnko poriadne páli a čo je horšie minuli sa nám zásoby vody. Rozpálenou cestou do ktorej sa pomaličky zabárajú chodidlá kráčame až k hlavnej ceste. Stojíme tu na slnku asi polhodinu a za ten čas išlo okolo asi 5 áut. Slnko nám nič nedaruje. Zastavuje pri nás plný mikrobus, no dobrí ľudia v ňom sa potlačia aby sme sa zmestili aj my. Sedím na kolenách starej Beduínky s tetovaním na líci a celý čas sa na seba usmievame. Aj keď už bol preplnený, aj tak nás zobrali so sebou. Ľudia sú v tejto časti sveta proste fantastickí.