Nádych, výdych, turecké výstupne pečiatky, prvý iracký čaj v čakárni, niekoľko otázok, kam, prečo, na ako dlho, veľká modrá pečiatka v pase a odrazu sme za hranicami. Krásny pocit. Krásny a zároveň zvláštny, pretože človek má očakávania aké to všetko bude, čo všetko zažije. Prvú noc ostávame spať pár kilometrov za hraničným prechodom v prvom meste Zakho. Krajinu pokryla noc a nemá zmysel sa ponáhľať. Našli sme lacné ubytovanie v centre mesta a ideme sa prvý krát poprechádzať večerným mestom. Ľudia sa už vytratili z ulíc a prvého koho stretávame je chlapík vystupujúci z auta s preveseným kalašnikovom na pleci. To bol len prvý z tých mnohých, ktorých sme napokon po ceste stretli. Večer zažívame náš prvý výpadok elektriny a celé mesto sa na pár minút ponorilo do tmy. Ráno nám na recepcii nechcú nechať batohy. Ktovie čo im preblesklo hlavou, keď sme si ich tam chceli odložiť a tak v plnej poľnej vybiehame do ulíc. Jedinou pamiatkou Zakha je staroveký most Delal, ktorý pretína rieku Chabúr. Chvíľku sme si po ňom polozili, prešli na druhú stranu, pozdravili sa s miestnymi a prvý krát sme si všimli, že majú končeky prstov zafarbené atramentom. Včera sa konali v Iraku voľby.
Vlajka Kurdistanu, ktorá veje v každom meste na každom kroku
Staroveký kamenný Delal Bridge ponad rieku Chabúr
Dohuk nás privítal svojim chaosom. Tým krásnym orientálnym chaosom, ktorý sa rozlieva všetkými uličkami. Starí Kurdi v typickom oblečení, v dlhých širokých nohaviciach, so šatkou uviazanou okolo pása a sem tam aj okolo hlavy si nás premeriavajú a padajú prvé pozdravy. Dievčatá nie sú všetky zahalené, ale naopak zdá sa mi, že väčšia väčšina môže cítiť vietor vo vlasoch. Celým centrom sa rozlieva pravý bazár. Ako to už býva zvykom, majú tu určite všetko na čo si človek spomenie. Túlame sa medzi ľudí, obchodíky a užívame si pohľady a pozdravy miestnych. Turistov sem veľa nezavíta, tak nás nikto nikam neťahá ako v Egypte, ale všetko je akési bezprostrednejšie. Malé čajovne sú zaplnené ľuďmi, tak sa pridávame aj my. Tu v Iraku sa pije tak sladký čaj, že musí byť na spodku pohárika aspoň 3 centimetrová vrstva cukru. Na prvý krát nám prišiel neskutočné sladký, na druhý krát sa naše pocity nezmenili, no pri ďalšom poháriku sme si zvykli a vychutnávali jeho chuť priamo na ulici. Piť čaj na ulici má svoje čaro, pretože človek môže pozorovať čo všetko sa okolo neho deje. V Dohuku sme dokonca zažili najnebezpečnejší zážitok našej cesty. V Dream City, mieste plnom kolotočov sme si boli zajazdiť na motokárach a v plnej rýchlosti sme do seba s Mišom vrazili. Skúsili sme si voľný pád a v parku plnom ľudí a zábavy človeku ani len na um nezíde, kde sa to vlastne nachádza. Aj keď Dohuk nemá žiadne očarujúce pamiatky, má v sebe niečo, prečo si ho návštevník musí zamilovať. Aj my sme sa do neho ešte vrátili na jednu noc pri spiatočnej ceste.
Odvolené
Naša "káblová" ulica v Dohuku
Starý muž na prechádzke bazárom
Káble, káble, všade káble
Pestré farby v bazáre
Usmievavý kamarát z bazáru
Neodmysliteľné kurdské vlajky na ulici
Tu si prišli na svoje všetky miestny ženy a dievčatá
Túlame sa bazárom
Momentka z bazáru
Barzání pri povolebných oslavách
Večer sa ulica zaplnila oslavujúcimi ľuďmi
Jeden z mnohých vypitých čajov
Neďaleko od Dohuku leží posvätné mestečko Lalish. Pre Jazídov je najposvätnejším miestom na celom svete. Už pár kilometrov pred Lalishom vidím v krajine prvé pyramídové svätyne, tak tuším, že budeme blízko. Vstup do dediny stráži ozbrojený vojak a miestni tu žijú v údolí medzi horami. Lalish je pre nich tak svätý, že väčšina domácich Jazídov kráča po celom mestečku bosí. Milí ľudia za nami hneď prichádzajú a sprevádzajú nás svojimi uličkami. Najprv si pozrieme nádherný výhľad na celý Lalish a potom zídeme až do svätyne, kde je pochovaný Šejk Adi ibn Musafir, stelesnenie Anjela Páva, ktorý zohráva v ich náboženstve vedúcu úlohu. Pri vstupovaní nesmieme stúpiť na prach dverí. Ten Jazídi vždy pobozkajú a prekročia. Vo vnútri je niekoľko sarkofágov a pestré látky. Na nich sa viažu a rozväzujú uzle pre šťastie.
Svätyne Jazídov v Lalishi majú pyramídový tvar
Jeden z miestnych obyvateľov posedáva na 1000-ročnom strome
Posvätné miesto. Hrobka Šejka Adi ibn Musafira
Vo vnútri posvätnej hrobky
Najväčším mestom irackého Kurdistanu je Arbil. Nad mestom tróni staroveké Citadela a pod ním sa rozlieva mikrokozmos s názvom bazár. Tisíce tvári, obchodíkov a nespočetné množstvo tovaru. Kam sa pohneme sme stredobodom pozornosti a ľudia chcú vedieť odkiaľ sme, odfotiť sa, alebo sa aspoň na chvíľku pozdraviť s cudzincom. Citadela pôsobí z diaľky majestátne, no akonáhle naše kroky prekročia vstup nadšenie opadne. Za jej múrmi je len niekoľko polorozpadnutých domov a celkom pekne zdobený minaret. Zato výhľad na celé mesto, ktoré máme stojí za to, aby sa sem človek pozrel. Parkom sa túlame popod zničený minaret Sheikh Choli a odbočky ukazujú smer na Mosul, Bagdhad či Kirkuk. Ako rád by som sa poprechádzal Bagdadom, keby to bolo len trochu možné. Pri vyslovení Mosulu majú strach aj samotní Kurdi a slovo „Mosul“ najčastejšie ukončia gestom kedy si prstom prejdú cez krk. Ani oni tam nechodia. Veď ani nieje dôvod. Parky v Arbile sú neskutočné. Samé jazierka, športoviská, lavičky, zelená tráva ako stvorená na piknik, desiatky ľudí, ktorí si sem prišli oddýchnuť. Prečo také niečo majú v Iraku a u nás nie? V kresťanskej štvrti Ain Kawa sme navštívili niekoľko kostolov. Každý z nich má ochranku ozdobenú samopalmi a pri vstupe na nádvorie kostola dostávame otázku, ktorej sa tu nikto nezačuduje „ Máte u seba nejaké zbrane?“ Najzaujímavejším je nepochybne kostol sv.Jozefa. Patrí chaldejskej cirkvi a s troškou fantázie pripomína staré babylonské stavby. Stali sme sa aspoň na chvíľku súčasťou mesta, poznáme niektoré jeho ulice, bazár, sem tam stretávame ľudí, ktorých sme už stretli a našli sme si čajovňu kam chodíme ako domáci tráviť večery. Kecáme pri pohárikoch sladkého čaju a hráme karty, ktoré sa podobajú na domino. Večer vybehnú Kurdi do ulíc a oslavujú volebné výsledky (myslel som, že už sú oficiálne, keď takto oslavujú). Stojíme na ulici a všetko pekne sledujeme. Davy ľudí mávajú kurdskými vlajkami, žlto-červenými vlajkami Barzániho strany PDK, kričia oslavné heslá, v diaľke niekto vypálil salvu zo samopalu a všetci spoločne sa tešia, že zvíťazil Barzání a život v Kurdistane bude zase o čosi lepší.
Vstup do starovekej Citadely
Tradičné kurdské uviazanie šatky okolo pása
Domčeky obkolesujúce Citadelu
Staroveká Citadela nad Arbilom
Baghdad či Kirkuk? Najistejšie to bude ale v Minaret Parku :)
Minaret Sheikh Chooli
Obrovský park okolo minaretu
Farby Arbilského bazára
Kto by si tu vedel vybrať?
Citadela ponorená do slabého osvetlenia
Krása nočného Arbilu
Aj v Arbile sa v noci oslavuje
A oslavuje a oslavuje
Jalil Khayat, najväčšia mešita Arbilu
V obľúbenej čajovni
Ozbrojená ochranka počas piatkovej omše
Chaldejský kostol sv.Jozefa
Výlet ku kurdskej pevnosti Khanzad asi 15km od Arbilu
Do Suleymanieyh som sa vybral sám. Z Arbilu to je 180km, takže cesta trvá okolo troch hodín. Cesta vedie cez mestečko Koya, kde treba prestúpiť a pokračovať priamo do Suleymaniyeh. Je tu aj priama cesta, tá však vedie cez Kirkúk a tam to môže aj nemusí byť drsné. Ak ide človek cez Koyu užije si nádhernú kurdskú krajinu. Hory stúpajú, klesajú, niektoré sú pokryté snehom, iné zase vyzerajú ako tufové vežičky Kapadokie. Prechádzame okolo Dukanu, kde je obrovská priehrada, najväčšia svojho druhu v celom Iraku. Nechám sa vyhodiť pri známej Červenej pevnosti, kde Saddám zatváral Kurdov a postupne likvidoval. Prechádzam sa sálou plnou maličkých zrkadielok. Každé jedno symbolizuje jednu obeť pod jeho režimom. Keď si myslím, že už som na konci, zase ma čaká ďalšia zákruta plná malých zrkadiel. Je ich tu akosi priveľa. Vonku stoja odstavené tanky, odpaľovacie zariadenia a iné zbrane. Chvíľku si posedím na tráve s kurdskými pašmergami a idem sa túlať porozbíjaným domom. Aj dnes tu človek nájde veľké množstvo guliek v stenách. V suteréne je miestnosť zaplnená červeným svetlom. Po stenách visia fotky z mestečka Halabja, ktoré vstúpilo do dejín po tom, čo počas operácie Anfal použil Saddámov režim chemické zbrane. Vyše 5000 ľudí prišlo o život. Samotné fotky sú brutálne, ale ešte depresívnejšie je prostredie. Rozbitý dom, holé, chladné steny, ostré červené svetlo, ktoré miestami oslepuje až kráčam s prižmúrenými očami a zimomriavkami po celom tele. Vonku sa túlam uličkami až som sa dostal k bazáru. Suleymaniyeh je najmodernejším irackým mestom a v jeho centre to aj cítiť. Vysoké budovy, moderná zástavba, parky, široké cesty. Vyzerá inak ako zvyšok Iraku. Bazár je zase miestom, kde sa zastavil čas. Je tu najkrajší iracký bazár aký som videl a dokonca aj ľudia mi prídu ešte príjemnejší ako v neďalekom Arbile. Kupujem si čaj, ale predavač moje peniaze odmieta a podáva mi veľké vrecko plné čaju so slovami „Ja som Kurd a ty si môj hosť“. Kde všade na svete sa to ešte deje? Je radosť sa tu prechádzať, fotiť, pozerať sa ako ich život obteká okolo mňa kým stojím na mieste. Miestami mi to pripomína baghdadské trhovisko, ktoré poznám z obrázkov. Zjem lacný faláfel a ešte raz sa prejdem tým všetkým aby som to prežil znovu, aj keď viem, že už to rovnaké nebude.
Zrkadlová miestnosť v Suleymaniyeh. Jedno zrkadlo. Jeden ľudský život.
Zoči voči
Zjazvené steny Červenej pevnosti
Na nádvorí je vystavený ťažká technika
Typický ruch v centre starého mesta
Kurdi v typickom oblečení
Predáva sa všetko a všade
Mladé dievčatá zo Suleymaniyeh
Atmosféra starého bazáru
V srdci starého bazáru
Chaos, neporiadok, krása, to je bazár
Kto si dá hlavu?
Veľká mešita v Suleymaniyeh
foto: Tomáš Kubuš, Zakho, Dohuk, Lalish, Arbil, Khanzad, Suleymaniyeh, 8.-12.3.2010
