„Andimeshk, Andimeshk“ ozýva sa rozospatým autobusom a prichádza za nami šoférov pomocník. Práve tu, v mestečku kde sa vôbec nič nedeje máme konečnú. Sú asi tri hodiny ráno a celé mesto je ponorené do tmy. Vyzerá akoby všetci spali okrem taxikárov, ktorí sa nás vrhli a aj v túto skorú rannú hodinu nás chcú voziť. Kašleme na nich a prejdeme pár krokov na trávnik vedľa vypnutej fontány. Pospáva tu viacero ľudí a tak sme si povedali, že sa k nim môžeme pridať. Je tak teplo, že netreba ani spacák a ležíme na trávnatom koberci pod hviezdami. Zaspal som v priebehu pár minút a budím sa na to ako sa do ulíc vrátil opäť život. Teraz za svetla sme zistili, že sme spali v kruhovom objazde a okolo nás už začali krúžiť autá. Nechce sa nám vstávať, tak vylihujeme až kým sa odniekiaľ objavil biely mikrobus. Len rýchlo vezmeme batohy, utekáme k nemu a pýtame sa či nejde náhodou do 30km vzdialeného mesta Shush (staroveké Súsy). Pekne nám to vyšlo. V Súsach sa nám do cesty priplietol taxikár s ktorým zjednávame výlet taxíkom k neobyčajne zachovalému zikkuratu Conga Zanbil. Náš taxikár je veľký fanúšik hudby, ktorú púšťa tak nahlas, že vždy keď nám chce niečo povedať musí ju najprv stlmiť aby sme sa rozumeli. Hlasná hudba sa prežiť dá. Horšie je, ak však má v repertoári len dve podobné pesničky, ktoré sú na jedno kopyto s ostatnými ktoré hrajú všade inde. Zikkurat je vzdialený asi 40-50 kilometrov od mesta. Cez Súsy a okolie preteká rieka a preto tu je až netypicky veľa zelene a plantáže s cukrovou trstinou. Na prvý pohľad je krajina veľmi pekná a príťažlivý kolorit jej dotvárajú vysoké štíhle palmy roztrúsené kade tade. Sme necelých 50 kilometrov od Iraku a keby to bolo možné, už dávno sedím v nejakom autobuse s konečnou v Baghdade. Tak rád by som sa vydal po stopách starej Mezopotámie, no na nejaký čas si ešte budem musieť nechať zájsť chuť. Pred mesiacom a pol som takmer stál na irackej hranici zo sýrskej strany, teraz som tu a už by sa patrilo ísť pozrieť aj do stredu :) Ako sa blížime k zikkuratu, celé okolie je prekopané. Všade sú jamy a navrstvené kopy hliny, ktoré ostávajú po novodobých hľadačoch pokladov. Práve okolie Sús je známe ako raj pre vykrádačov. Už v Hamadane mi chlapík u ktorého som menil peniaze hovoril, že neexistujú zákony, ktoré by takéto niečo zakazovali a tak ľudia hľadajú s obľubou zlato v historicky bohatej krajine. On sám sa vraj tri roky hral na „archeológa“ a potom začal robiť v banke.
Zikkurat Conga Zanbil
V diaľke sa začne rysovať niekoľko tisícročná stupňovitá stavba. Dlho som ani len netušil, že aj v Iráne stojí takáto obdivuhodná stavba. Až prípravy pred cestou mi do cesty priviali obrázok aký som poznal zo starých knižiek len som si bol istý, že stojí v Iraku. Akonáhle som si prečítal, že je v Iráne bolo rozhodnuté a obrázok sa práve dnes zmenil na skutočnosť. Už niekedy v rokoch 1250 pr.Kr ho nechal postaviť kráľ Untaš Napiriša na počesť boha Inšušinaka. Patril k hlavným elamským bohom a pôsobila aj ako ochranca neďalekých Sús. Vyberačovi vstupného vravíme, že sme archeológovia a na oplátku nám podáva ruky a rázom sme jeho hostia. Pohľad mi skáče po stupňoch zaprášeného zikkuratu. Presne takto som si to celé predstavoval. To čo vidíme dnes nieje len odkaz staroveku, ale aj dobre odvedená práca moderných architektov podieľajúcich sa na rekonštrukciách. Conga Zanbil bolo v starovekom svete známe pod menom Dur Untaš (Untašove mesto). Slovíčko mesto nieje v tomto prípade zvolené najšťastnejšie, pretože sa predpokladá, že tu okrem kňazov slúžiacich obety bohovi a ich pomocníkov tu nežili ľudia. Podídeme bližšie a niektoré tehly stále majú na sebe značky klinového písma. Na zemi nám miestny sprievodca ukazuje malé odtlačky nôh, ktoré tu kráčali pred stovkami, tisíckami rokov. V noci býva zikkurat osvietený a musí to byť pohľad za milión. V tesnej blízkosti sú roztrúsené aj zbytky viacerých budov a pozostatok starovekej kanalizácie. Jedna jediná škoda je, že sa nedá vyštverať až na samotný vrchol. To by bol zážitok. Pomaly odchádzame naspäť do Sús. Ešte posledný pohľad na najlepšie zachovalý zikkurat na svete a strácame sa v zvírenom piesku.
Conga Zanbil
Conga Zanbil
Conga Zanbil
Stopy klinopisného písma
Conga Zanbil
Conga Zanbil
Zvyšky starovekej kanalizácie
Conga Zanbil
Conga Zanbil
Dnešné neveľké mestečko Shush je okrem pozostatkov starovekých Sús aj významným pútnickým miestom. Kúsok od rieky prinášajúcej do mesta život stojí nádherná stavba. Spredu vyzerá ako prezdobená šiítska svätyňa s dvoma minaretmi. Jej nezameniteľnú krásu dotvára veža medzi minaretmi, pripomínajúcu stočenú ulitu. Pripomína mi to irackú Samaru a jej známu točitú stavbu. Pod touto zaujímavou strechou sa skrýva hrobka proroka Daniela. Steny naokolo sú posiate tisíckami maličkých zrkadiel. Niečo také som doteraz videl len na fotkách. Nedokážem sa prestať na tie maličké kúsky skla dívať. Nádherne sa trblietajú a celé miesto pôsobí viac než rozprávkovo. Odtiaľto to nieje ďaleko na miesto, kde sú zbytky slávnych starovekých Sús. Hovorí sa, že ho založili už pred vyše 6000 rokmi. Vystriedali sa tu Elamiti, Peržania, ale aj Parti. Asýrsky kráľ Ašurbanipal Súsy nenávidel a so svojou armádou ich prišiel vyplieniť. O sto rokov neskôr sa zase dostali na mapu sveta, pretože syn Kýra Veľkého Kambyses II. z neho spravil hlavné mesto Perzskej ríše. S príchodom Alexandra odišla povesť Sús a začalo zapadať prachom histórie. Stojíme na mieste, kde sa kedysi nachádzal kráľovský palác. Dnes ostali zo Sús len holé, nič nehovoriace kamene a viac ako pohľad na ne upúta návštevníka francúzska pevnosť Chateau d´Morgan stojaca na vŕšku nad vykopávkami. Ruiny, to je to pravé slovo, čo tu človek nájde. Nízke, niekoľko centimetrové múriky nedávajú žiadnu predstavu a tom, že stojíme na tak významnom mieste. Nečakal som, že mi budú pred očami rásť vysoké stĺpy ozdobené perzskými hlavicami alebo maľované steny palácov, ale čakal som od toho trošku viac. Viacero sôch si odniesli Francúzi a dnes zapĺňajú sály niektorých svetových múzeii.
Hrobka proroka Daniela
Vstup do hrobky plnej zrkadiel
Dievča pri hrobke
Vo vnútri hrobky
Nieje to rozprávkové?
Hrobka proroka Daniela v Súsach
Hrobka proroka Daniela
Malá tržnica sa môže spraviť hocikde na ulici
Chateau d´Morgan
Krásna vežička hrobky
Pohľad na dnešné mesto Shush
Toto zostalo z niekdajšieho centra Perzskej ríše
Ruiny s pevnosťou však vytvárajú harmonický celok
Jedna z mála pripomienok minulosti
Ich priemer je veľký takmer ako človek
Poničení svedkovia minulosti
Typická perzská dekorácia
V malom miestnom múzeu
Ostalo v ňom málo po tom čo si veľa nálezov odviezli Francúzi
Pri východe stretávame chalana menom Sadiq. Pozýva nás k sebe domov na obed s tým, že nám pripraví tradičnú rybu z Perzského zálivu. Dá sa vôbec takéto niečo odmietnuť? Jeho pozvanie nás potešilo a ešte spolu chvíľu beháme po meste. Berie nás do archeologického múzea vedľa vykopávok. Pýtal sa kde sme všade boli a keď prišla reč na Haft Teppe zistil, že sme ho nevideli. Táto malá archeologická lokalita leží pár kilometrov za mestom, tak hovorí, že nás sem vezme. Kecáme o všeličom možnom a keďže je dnes symbolický dátum 11.september nevyhli sme sa ani jemu. Nepovie mu inak ako „ accident which changed the world “. (nehoda, ktorá zmenila svet) a popritom si zanadáva na Američanov v Iraku. Dnes je neuveriteľné teplo a ortuť teplomera sa prevaľuje okolo čiarky na 50.stupňoch. Provincia Chuzestan patrí k najteplejším v celom Iráne. Sadiq nás dorazí ešte tým, keď medzi rečou povie: „ dobre, že ste prišli teraz, lebo pred pár týždňami tu bolo neznesiteľné teplo “. Má zmysel pre humor :) V Haft Teppe (z perzského "sedem kopcov") je príjemné múzeum, no mám pocit, že najlepším „exponátom“ je nepochybne veľká klimatizácia. Vonku sú hlinené ruiny. Aj oni boli vraj kedysi menšie zikkuraty. Je to super, kráčať pomedzi ne, ale to strašné teplo nám nedovolí si to viac vychutnať.
Pozostatky Haft Teppe
Pozostatky Haft Teppe
Haft Teppe
Vraciame sa domov k Sadiqovi. Usadili sme sa na koberec v skromne zariadenej izbe a kecáme. Sadiq nieje Peržan, ale Arab. Tu v Chuzestane na tom nieje nič zvláštne, pretože práve arabské obyvateľstvo tú hrá prvé husle. Práve táto provincia na hraniciach s Irakom sa stala jednou z príčin iránsko-irackého konfliktu, ktorého stopy badať aj dnes. Jeho mama zatvorená v kuchyni nám medzičasom pripravuje chutný obed. Ani raz sme ju nevideli, ale keď bol obed hotový, zaklope na dvere a Sadiq nám to prinesie. Pred nás sa dostáva obrovská ryba, niekoľko chlebov, kopec zeleniny a džbán plný vody a džúsu. Tie posledné dve musíme žiaľ odmietnuť, pretože voda v okolí Ahvazu, patrí k najhorším z celého Iránu. Posedávame na zemi a ryba je tak chutná, že sa rozplýva na jazyku. Chutné arabské korenie robí v jedle divy. Sadiq s nami neobeduje, pretože je ramadán. Je nám to blbé napchávať sa pred ním a on sa na nás len pozerá. Uisťuje nás, že to je v najlepšom poriadku „Alláh mi cez ramadán pomáha aby som necítil hlad a smäd“ vysvetľuje nám. No neviem ako by bolo mne, keby mi dvaja cudzinci jedli v obývačke skvelú rybu a ja by som stále opakoval, že nie som hladný. Po chutnom obede ešte hodinu kecáme a musíme bežať na autobus. Radi by sme sa dostali do Shirazu, ale odtiaľto nejde nič priame. Mali by sme sa vrátiť buď do Andimeshku, alebo južnejšie do Ahvazu a skúsiť šťastie tam. Už už sme sa skoro dohodli s taxikárom na odvoze do Ahvazu, keď dostal Sadiq nápad. Volá do autobusovej spoločnosti v Andimeshku, a dokázal vybaviť, že sem pre nás dvoch autobus príde. Príde nám to neuveriteľné, že len kvôli nám dvom sem bude zachádzať autobus, ale tu sme v Iráne. Tu je možné všetko. Prichádza bus, ďakujeme mu, že nám opäť ukázal aký Irán naozaj je, lúčime sa a vyrážame naprieč ďalším dobrodružstvám do Shirazu...
Menšia svätyňa v meste
Pohľad do zatočenej vežičky
Hrobku zdobí mnoho nádherných detailov
Príjemné posedenie u Sadiqa
Ropné veže neďaleko mesta Ahvaz
foto: Tomáš Kubuš, Conga Zanbil, Shush, Haft Teppe 11.9.2008
