Dnešné ráno sa akosi vlečie. Nie preto, že by sa človek nudil a počítal minúty či hodiny, ale preto, že onedlho opustíme brány Dubaja a vydáme sa na spoznávanie okolia tohto fascinujúceho miesta. Vždy keď sa človek na niečo veľmi teší, tak sa čas rozhodne zahrávať a zdá sa akoby každá minúta bežala dva krát za sebou. Okolo desiatej opúšťam štvrť Safa, ktorá sa na tri noci stala mojim útočiskom a vyrážame! Z auta sledujem odlesky veľkomesta, v ktorom si každý človek príde akosi malý pri pohľade na vysoké stavby. Ešte zaujímavejšie však na mňa pôsobí moment, kedy necháme Dubaj za nami. Odrazu sa všetko zmení. Nielen fakt, že sa mesto začína zmenšovať, ale ono sa celkom stratilo a vôkol sa rozprestrela len rovinatá krajina na prvý pohľad bez života. Prach vozovky zvíri len uháňajúce auto a prízemný vetrík sa pohráva so zelenými krovinami. Neviem prečo, ale pustatina ma vždy svojou tajomnou silou priťahovala a tak si užívam pohľady na nekonečnú krajinu.
Niekoľko kilometrov pred mestom Lahbab stojí zaujímavá rezervácia, kde žijú nádherné antilopy oryx. Okrem sokolov či iných dravých vtákov, ktoré chovajú bohatí šejkovia na lov patria antilopy oryx k symbolom Emirátov. Pomaličky prechádzame okolo rezervácie a ja tajne dúfam, že sa nám aspoň jednu podarí zbadať. Túžobne hľadím do diaľky, kde sa dvíha piesková duna a snažím sa zachytiť akýkoľvek pohyb. Odrazu pred nami stojí nádherná antilopa s bielym telom, tmavými nohami a dlhokánskymi, špicatými rohmi. Chvíľku sleduje bez pohnutia a potom aristokraticky vykročí do púšte. Vráti sa a vydá sa pár desiatok metrov ďalej k vysokému kríku. Tu sa v jeho tieni krčia ďalšie tri antilopy. Neuveriteľné a fantastické zároveň. Pozorovať tak krásne zvieratá akými sú oryx priamo na okraji púšte. Existujú štyri druhy oryxov, ale len jeden jediný z nich žije tu na Arabskom poloostrove. Za ostatnými by sme museli ísť do Afriky. Nechýbalo veľa a o týchto antilopách by sme sa učili len z knižiek. V 70.rokoch arabský oryx takmer vyhynul a zachránili ho len programy viacerých prírodných rezervácii. Keď od nich človek stojí len pár metrov, takého veci si vôbec neuvedomuje. O to viac však teší fakt, že dnes už nie sú na okraji vyhynutia. Trávime spolu ešte niekoľko dlhých minút a potom sa rodinka antilop vyberie hlbšie do púšte. Vidím len malé čierno-biele bodky, ktoré nakoniec splývajú s horizontom. Nezabudnuteľný zážitok!
Nádherné antilopy oryx na prahu púšte
Antilopa oryx, ktorá žije na Arabskom poloostrove
Starý a moderný spôsob prepravy Smerujeme k mestu zaujímavému mestu Hatta na juhu dubajského Emirátu. Piesok na chvíľku ustúpi a z krajiny začnú vyrastať ostré kamenné štíty. Veľmi mi to pripomína Omán a v tomto prípade ani nie som ďaleko od pravdy. Cesta z Dubaja do Hatty totiž prechádza na chvíľku ománskym územím. Žiadna hranica, žiadne kontroly, len zrazu sa namiesto emirátskych zástav na stožiari objavia ománske vlajky. Aj portrét dubajského šejka na chvíľku vystriedal sultán Qaboos na ktorého pohľady som si za 2 predošlé týždne v Ománe zvykol. Pred Hattou sa dostávame na miesto zvané Wadi Khamees, kde sa medzi vysokými skaliskami nachádzajú malé, priezračné jazierka plné vody. V tejto vyprahnutej krajine sú malým zázrakom a preto niet divu, že ich domáci milujú. Veľmi často zbalia svoje piknikové náčinie do auta, odvezú sa sem medzi skaly a strávia tu celý deň kúpaním, posedávaním vo vode, pitím kávy, čaju a dlhými rozhovormi. Príroda je tu skutočne nádherná, len škoda že si na niektorých miestach po sebe nedokážu upratať a svoju vodnú pýchu si takto sami pomaličky ničia. Dažde, ktoré každoročne postihnú túto suchú oblasť so sebou prinesú vodu, ktorá naplní vyschnuté korytá, ale teraz začiatkom októbra sú vodné plochy limitované. S vyhrnutými nohavicami kráčam jazierkom za kamene. Voda v nich je vďaka celodennému tieňu veľmi príjemne chladná. Aj ja by som si vedel predstaviť stráviť tu celý deň a vždy keby začalo byť teplo, stačilo by sa len natiahnuť a osviežiť vo vode.
Mesto Hatta pri pohľade z kopcov
Skalnaté bralá v okolí Hatty
Skalnatá krajina južných Emirátov
Osviežujúce jazierka schované medzi skalami
Jazierka neďaleko Hatty
Príjemné miesto vo vyprahnutej krajine
Hatta môže vyzerať ako miesto na ktoré kedysi dávno zabudli. Iné veľké centrá v Emirátoch, ktoré sa tiahnú pobrežím sú bohaté, neustále sa menia a prúdia do nich ľudia s vidinou lepšieho života a práce. Tu v Hatte obklopenej vysokými kopcami pohoria Hadžar ležiacej na hranici Emirátov s Ománom sa zastavil čas. Od doby kedy sa v Emirátoch začalo ťažiť čierne zlato sa tu akoby nič nezmenilo. Vyrástlo tu niekoľko hotelov či komplexov, ale človek má aj tak pocit, že sa ocitol v Emirátoch zo začiatku storočia. Vtedy ešte ľudia ani nesnívali, že za pár desiatok rokov sa krajina ich otcov tak radikálne zmení. Oplatí sa tu zastaviť v zrekonštruovanom centre tradičnej kultúry. Stojí na svojom pôvodnom mieste a kedysi komplex slúžil ako luxusnejší príbytok s miestom, kde sa stretávali chlapi z mesta a riešili problémy svojich ľudí. Ako celá Hatta aj z dnešného múzea dýcha atmosféra zabudnutých Emirátov. Palmové chatrče barasti vo vnútri ukrývajú tradičné vybavenie. Obrovské kovové tácky na ktoré sa servírovalo jedlo, kanvičky na kávu s miniatúrnymi pohárikmi, kanvice na čaj, palmové rohožky, beduínske koberce na zimu či košíky na datle. Iné miestnosti sú tiež skromne, ale pomerne vkusne zariadené. Obvod miestnosti obiehajú vankúše a v strede je kávová súprava. Rituál pitia kávy je v miestnych ľuďoch tak hlboko zakorenený, že sa žiadne stretnutie či obrad nezaobišiel bez voňavého nápoja z rozdrvených kávových zŕn. Vystúpim až hore do bývalej vojenskej veže odkiaľ strelci strážili okolie. Dokonca sa jeden z nich premenil na figurínu a dodnes hlaveň jeho pušky mieri cez úzke okienko na krajinu. Pár kilometrov nad Hattou leží veľká vodná nádrž. Je takmer vyschnutá ale zasadená medzi krásne kopce. Všimnem si, že cez ne prechádza hrubá biela čiara. „Až tam siahala kedysi voda z priehrady“ vysvetľuje mi šofér džípu. Dnes je vodná hladina dobrých 10-15 metrov pod bielou čiarou. Pred odchodom na púšť zbehneme do mestečka na obed. Luxusná reštaurácia v hotelovom komplexe nie je nič pre mňa, tak ma šofér prehovára, že ak chcem nech idem s ním do mesta a najeme sa v nejakom lacnom podniku. Výborne! Objednávame si kura, trháme si ho na polovicu a jeme rukami zo šalátovej misy ako dlhoroční priatelia. Táto atmosféra sa mi páči o mnoho viac ako podlhovasté stoly s prestretým obrusom a lesknúcim sa príborom. Najedení môžeme vypadnúť na púšť.
Ukážka tradičnej emirátskej architektúry v mestečku Hatta
Jednoducho, no vkusne zariadené obydlie
Palmové chatrče barasti
Luxusnejšie zariadený tradičný príbytok
Posedenie pri káve
Domček pod palmou
Strážna veža a príklad domčekov z palmových listov
V prípad nebezpečenstva, vždy pripravený!
Priehrad neďaleko Hatty
Skalnaté štíty dotvárajú nádhernú kulisu
Pred príchodom na púšť zastavíme na malom parkovisku, kde sa dá doplniť zásoba vody a šofér vypustí vzduch z pneumatík, aby sa nám lepšie lietalo po piesku. Pozorovať západ slnka do púšte patrí medzi obľúbené turistické aktivity, tak počítam džípy, ktoré sa začínajú zgrupovať. Vyráža sa do púšte a slnko sa pomaly, ale isto ukladá na spánok. Nejdeme cestami, ale berieme to po vysokých pieskových dunách. Prechádzame po ich hrebeňoch, padáme dolu, kĺžeme sa zo strany na stranu a telom sa rozlieva príjemný adrenalín. Niekoľko krát myslím, že sa prevrátime, ale za každým šofér profesionálne zvrtne volant tak, aby sme sa vyrovnali a pokračovali ďalej. Nájdeme si vysoký kopec odkiaľ sledujeme západ slnka. Tešil som sa na to ako jeho rozžeravený kotúč nádherne sfarbí pieskové duny, ale akosi sa mu nedarí. Zvírený prach prerástol do jemnej hmly a slnko rázom stráca svoju silu a čo je horšie, aj svoje farby. Šofér si za autom vytiahol koberček, rozprestrel si ho na piesku a pomodlí sa. Ja zatiaľ prechádzam bosý po piesku, presýpam ho z ruky do ruky a nakoniec sedím na skale a hľadím do púštneho horizontu. Aj keď som čakal krajšie predstavenie, sklamaný nie som. Púšť predsa milujem a aj toto je jedna z jej tvárí.
Jemne zvlnené piesočné duny
Farba púšte má nádych zlatej
Modlitba na púšti
Piesočné duny
Skaly vyrastajúce z púšte pomaličky piesok pohlcuje
Piesočné duny sú kam oko dovidí
Západ slnka si do púšte prišlo pozrieť viacero ľudí
Slnko sa stratí, krajina začína chladnúť, tak sa presunieme do jedného z púštnych kempov. Sediac pri vodnej fajky, horúcom čaji čakám kým nebo rozsvietia hviezdy. V pozadí sa prišla vlniť brušná tanečnica, hlas arabských spevákov dolieha až ku mne, ale hviezdy nad krajinou sú o mnoho fascinujúcejšie. Ani som sa nenazdal ako ten čas utiekol a je čas odísť. Nielen z Dubaja, ale aj z Emirátov...
foto: Tomáš Kubuš, Lahbab, Hatta, 6.10.2009
