O´Learyho aerolinka s cieľovou stanicou Frankfurt-Hahn má prílet na letisko v noci. Už vo februári som tu strávil noc a preto hneď ako sme sa ocitli v odletovej hale, automaticky ideme k malej pekárničke, kde si na zem rozhodíme deku a aspoň pár hodín si zdriemneme. Človek si ani nemusí nadstaviť budík, pretože predajňu otvárajú niekedy pred šiestou a ruch naokolo ho prebudí. Let do litovského Kaunasu je naplánovaný až na poobedie, no čas nezabijeme posedávaním na letisku, ale spravíme si výlet do neďalekého mesta Trier. Lístky sme kúpili už doma v akcii a tak uvidíme zaujímavé nemecké mesto za pomerne slušný peniaz.
Trier, v slovenčine známy tiež ako Trevír, patrí k najstarším nemeckým mestám. Určite to o sebe vyhlasuje niekoľko tuctov ďalších miest, ale Trieru by človek uveril. Z letiska trvá cesta na okraj mesta približne hodinu a autobus, ktorý pokračuje do Luxemburska nás vyhodí pri parku Nells. Každé mesto má v sebe ukrytú stavbu, ktorú nielen domáci, ale aj zahraniční návštevníci považujú za symbol. Tým symbolom je v Trieri bez akýchkoľvek pochýb tzv. Čierna brána alebo Porta Nigra. Jej nádherná architektúra vznikala pod rukami rímskych architektov, pretože Trier v čase rímskeho impéria patril k najvýznamnejším mestám severne do Álp. Vtedy mu nik nepovedal inak ako Augusta Treverorum a punc mena sa stal natoľko výstižný až sa mesto dostalo v 3.storočí do kolónky „hlavné mesto západorímskej ríše“. A to už niečo znamená. Z kamennej brány stúpajú dve veže, jedna vyššia ako druhá a tak ako kedysi aj dnes sa za ňou začína centrum starobylého mestečka. Telo brány je posiate oknami a dokonca sa miestnym pánom podarilo pamiatku sprístupniť pre turistov, ktorí sa tak môžu ponoriť do tmavých chodieb a užiť si výhľad na hlavnú ulicu. Maličké námestie priliehajúce k bráne spravili preto, aby si tu človek mohol sadnúť a vychutnať ničím nerušený pohľad na symbol mesta. Najzaujímavejšie na tomto pohľade je fakt, že z každej strany vyzerá brána ako odlišná stavba. Kým zo strany od mesta vidíme vežičky zaoblené, tu na mestskej strane majú telo celkom hranaté. V 11.storočí premenil bránu arcibiskup Poppo na kostol sv.Šimona, ktorý žil v jednej útlej miestnosti hore vo veži.
Čierna brána Porta Nigra
Čierna brána Porta Nigra zo smeru od mesta
Široká tepna mesta Simeonstrasse vybiehajúca z brány vedie pomaličky, ale isto na hlavné námestie v srdci Trieru. Ráno sa obchodíky ešte preberajú zo spánku, ale netrvá dlho a ulicou sa preháňa vôňa z otvorenej pekárne. Nemecké pečivo, slané či sladké koláče alebo jemne nasolené praclíky zatúži mať každý komu do nosa udrie ich ranná vôňa. Funguje to, pretože niekoľko domácich pri káve raňajkuje hneď vedľa. Niektoré domčeky vyrastajúce z hlavnej ulice majú nádherné hrázdené fasády, ktoré prenášajú do minulosti. Kedysi boli také domy v celom meste, no s postupom času zmizli. Našťastie nie všetky a dnes dotvárajú kolorit centra. Dolu sú obchodíky, kaviarne, reštaurácie, ale aj banky či iné dôležité budovy. Odrazu sa ocitneme na stredovekom námestí Haupmarkt. Farebné domčeky jeden vedľa druhého, kostolné veže a fontána plná kamenných postavičiek pôsobí na prvý pohľad okúzľujúco. Námestie je dodnes verné svojmu názvu a takmer každý deň sa na jeho kamennej dlažbe koná trh, kde sa dá zohnať čerstvé ovocie, zelenina, ale aj voňavé kvety. Tu sa zbiehajú všetky hlavné ulice mesta, najmä keď reštaurácie vyberú von svoje stoly a stoličky. Veľmi rýchlo sa zaplnia, pretože tráviť čas na takomto krásnom kúsku mesta, kde sa mieša stredovek s renesančnou architektúrou má čosi do seba.
Hlavnú ulicu skrášľuje viacero detailov
Prichádzame na hlavné námestie
Námestie Hauptmarkt
Srdce nemeckého Trieru
Námestie Hauptmarkt
Kým hlavné námestie obklopené domami hrá všetkými farbami, pár metrov ďalej stojí monumentálny kamenný Dóm ponorený do šedých odtieňov. So všetkými svojimi vežičkami, oblúkmi a zaoblenými bastiónmi sa môže zdať akoby ju poskladali z niekoľkých stavieb, ale výsledok je len prirodzeným spojením stredovekej architektúry ovplyvnenej románskym slohom a gotikou. Ani sa nechce veriť, že sa pozeráme na najstaršiu nemeckú Katedrálu. V 4.storočí na tomto mieste stál dom svätej Heleny, matky Konštantína Veľkého. Nápad vybudovať obrovský svätostánok skrsol v hlave biskupa Maximina krátko po tom čo milánskym ediktom zrovnoprávnili kresťanstvo s pohanským náboženstvom. Mal plány, no možno ani on netušil, že započal jednu z najväčších stavieb svojho druhu za hranicami Ríma.
Monumentálny Dóm
Z ničoho nič vyrastá z ulice mohutná kamenná stavba pripomínajúca obrovskú škatuľu. Pri porovnaní s tým čo už doteraz človek v Trieri videl mu príde ako by tá strohosť ani nebola na mieste. Keď si však premietneme, že stavba pochádza z roku 310 a predstavuje Konštantínovú baziliku, tak sa na ňu človek pozerá úplne inak. Je až neobyčajne zachovalá, keď si vezmeme, že tu stojí bez pohnutia dlhých 1700 rokov. Aula Palatina ako baziliku svojho času volali sa dostala až na zoznam UNESCO, pretože fascinuje svojimi obrovskými rozmermi. Po dĺžke meria cez 67 metrov a siaha do výšky okolo 36 metrov. Ruiny niekdajších kúpeľov zabrali celý roh jedného z veľkých mestských parkov. Pripomínajú Rím, hoci sme stále v Germánii. Po stenách kúpeľov sa prechádzajú biele a červené pásy a miestnosti so studenou, vlažnou a horúcou vodou ležia niekoľko metrov pod úrovňou dnešnej ulice. Ako mnoho iných rímskych pamiatok v meste aj kúpele sa pripisujú cisárovi Konštantínovi, ktorého meno má v Trieri punc nesmrteľnosti. Malé múzeum poteší vystavenými nálezmi a dodá určitú predstavu o živote Rimanov. Necelý kilometer za mestom sa na nízkych pahorkoch tiahnú vinohrady plné hrozna. Tiché štvrte vôbec nenapovedajú, že niekoľko stoviek metrov od nich stojí miesto odkiaľ sa pravidelne ozýval dupot tisícok ľudí, rev, rinčanie zbraní a frenetický potlesk. Rímsky amfiteáter z 1.storočia z ulice takmer nie je ani vidno. Dvíha sa tu netypický kopec a až pri bližšom pohľade odrazu začnú vyčnievať kusy kamennej architektúry. Úzkym kamenným prechodom vchádzame do stredu arény a rozhliadame sa okolo seba. Teraz je tu bezpečne, no kto sa tu ocitol uprostred pred dvomi tisíckami rokov netušil či sa z nej ešte niekedy dostane von živý. Presne odtiaľto vidno aký je amfiteáter obrovský, pretože sa do neho na jeden gladiátorský zápas mohlo pomestiť až 20 000 ľudí. Schádzame do podzemia, kde je všetko vyhĺbené až mám pocit akoby sme sa dostali do maličkého podzemného mesta. Oplatí sa vyštverať sa na vrchol stavby, pretože sa celý amfiteáter krásne vykreslí priamo pod nohami.
Konštantínová bazilika
Rokokový palác prilepený ku Konštantínovej bazilike
Rímske kúpele
Rímsky amfiteáter
Pohľad na amfiteáter z vrchného radu sedadiel
Uličky ozdobené hrázdenými domami
Dlho sa túlame mestom, no ešte pred tým ako ho nadobro opustíme ideme sa prejsť k rieke Mosel. Výhľady na oba brehu sú pekné, ale rozhodne by to chcelo lepšie počasie. Necháme sa zlákať orechovým koláčom a bus nás hodí naspäť na letisko. Litva je už na dosah.
Prvým litovským bodom na našej ceste je Kaunas, jedno z najväčších centier v krajine. Už v autobuse pri ceste z letiska sledujeme padajúcu tmu a netrvá dlho kým sa Kaunas zahalí do večernej róby. Snažíme sa zaostriť na názvy ulíc a porovnávame ich s vopred pripravenou mapou. To je ona! Vystupujeme na ulici Savanriolu a po chvíli stojíme pred dverami hostela. Hoci je už vonku šero a februárová zima sa naplno predvádza svojou teplotou, aj tak sme si povedali, že sa prejdeme do centra. Hlavná ulica sa zvažuje nadol a všade naokolo sú odhádzané kopy snehu a ľad. Večer mi príde Kaunas akýsi vyľudnený, ale to môže byť tou zimou. Podniky svietia do ulíc a určite je za ich oknami plno. Panuje tu pokoj a to sa mi páči. Lampy osvetľujú napadaný sneh a príjemná atmosféra sa nesie aj úzkymi uličkami starého mesta. Okolo prezidentského paláca sa presunieme až na hlavné námestie, ktorému dominuje radnica s vysokou snehobielou vežou. Na námestie postavili klzisko, ale v tejto večernej hodine je už po záverečnej. Za zatiahnutými dverami spokojne spí niekoľko drevených stánkov, možno pozostatok vianočných trhov. Nemôžeme si pozrieť všetko teraz, tak sa vrátime do hostela a ráno sa do centra vrátime.
Katedrála v centre mesta
Snehobiela veža Radnice je symbolom mesta
Centrum Kaunasu ponorené do tmy
Radnica na hlavnom námestí
Po ľahkých raňajkách šliapeme rovnakou cestou ako včera večer, aby sme prišli opäť k hlavnému námestiu. Mesto pozvoľna ožíva, ale stále je ešte zrejmé, že nie je celkom prebudené. Hoci je sobota, niekoľko postáv zabalených do teplého, zimného oblečenia sa ponáhľa do roboty. Cesty križujú autobusy a trolejbusy, ale aspoň áut je pomenej. Ako na potvoru začne popŕchať a tak sa na zemi mieša voda s udupaným snehom. Pešiu zónu dokresľuje niekoľko farebných fasád, ktoré boli včera po tme viac menej nevýrazné. Práve vďaka ním centrum príjemne hrá farbami a človek sa nenazdá a ocitne pri prezidentskom paláci. Roky svojej slávy zažil v roku 1918, kedy Litva vyhlásila samostatnosť. Vilnius mali však stále v rukách Poliaci a tak bol za dočasné hlavné mesto zvolený práve Kaunas. Svoju funkciu plnil až do 1940, kedy svoju krátku nezávislosť Litovci stratili a stali sa súčasťou ozrutného sovietskeho impéria. Rozľahlé námestie v centre mesta zdobí niekoľko stavieb. Radnica s bielou vežou patrí k symbolom Kaunasu, no okrem nej narazíme na ďalšie dve veže kostola zapracovaného priamo do bloku budov. Zídeme k rieke Neman, no ani nie kvôli nej samotnej ako kvôli kostolu Panny Márie postavenom na začiatku 15.storočia. Nechal ho postaviť Vytautas Veľký, azda najvýznamnejší panovník stredovekej Litvy. Dodnes patrí k najospevovanejším postavám histórie tohto malého národa. Jeho meno je živé aj dodnes, pretože viacero ľudí k nemu siahne pri výbere mena pre svoje dieťa. Kostol je zaujímavý tým, že patrí k najstarším v celom meste a je tradičným príkladom miestnej gotiky. Rieka si pomaly tečie a svojim prúdom unáša niekoľko ľadových krýh a kŕdeľ kačíc. Nazad v meste sme natrafili na krásnu ortodoxnú katedrálu sv.Michala s tromi kupolami. Poľahky dominuje celému priestoru, tak ako to katedrály vedia.
Cestu k hlavnému námestiu dotvárajä farebné fasády budov
Budova radnice
Kostol svojimi dvomi vežami oživuje námestie
Hlavné námestie v centre Kaunasu pod snehom
Kostol Panny Márie neďaleko rieky Neman
Ortodoxná katedrála sv.Michala
Na železničnej stanici si kupujeme lístok na vlak do Vilniusu (15 Lt) a dostávame informáciu, že cesta potrvá menej ako dve hodiny. Veľké, prázdne vagóny už stoja odstavené na peróne, ale akosi sa stále nikomu nechce nastúpiť. Až neskôr zisťujeme prečo. Hoci vonku mrzne, vo vnútri vagóna je pocitová teplota ešte chladnejšia. Sedíme na tvrdých laviciach a sledujeme Litvu utekajúcu za oknom. Medzi prvými myšlienkami sa objavuje pocit monotónnosti. Litva je rovina a len raz za čas sa z krajiny lenivo vynorí neveľký kopec. Horizont vypĺňajú brezové háje, ihličnaté lesy, sem tam mestečko, dedina s drevenými chalupami a roviny zaliate snehom. Musím však priznať, že niečo sa mi na tej monotónnosti páči a ani raz som sa neprestal dívať z okna. Zaškrípu brzdy, ľudia si utiahnú šále, nasadia čapice, rukavice a na stanici nás víta nápis Vilnius. Sme v hlavnom meste, ale hoci tu dnes budeme spať, skôr než sa pustíme do jeho objavovanie, spravíme si výlet do neďalekého mesta Trakai.
Autobus nám ide za pol hodinku, takže máme veľa času na kúpu lístku a prvotné zorientovanie sa na stanici. Mám pocit, že za 40 minút, ktoré sme od Vilniusu po Trakai prešli sa vonku nič nezmenilo. Určite na tom má však podiel sneh, ktorý nedovolí krajine vyniknúť. Na jar či cez leto to musí byť iný svet. Z malej stanice vybieha šípka udávajúca smer k hradu. Vyberieme sa dlhou cestou cez moderné mestečko s panelákmi, rodinnými domami až prejdeme dva kilometre. Išlo by to rýchlejšie, ale chodník je posiaty snehom a ľadom. Stará pevnosť ležiaca neďaleko brehu jazera chátra a málokto jej venuje pozornosť. V 14.storočí ju postavil miestny panovník Kestutis, ale o tri storočia neskôr ju zničili rusko-poľské vojny a pevnosť sa už nedokázala pozviechať. Prístupovú ulicu k pýche celého Trakai, k nádhernému hradu ležiacemu na malom ostrovčeku uprostred jazera Galve, lemujú staré, farebné drevenice. Pohľad na ne dokáže vrátiť čas najmenej o sto rokov. Práve v nich kedysi žili ľudia z komunity Karaimov, ktorých sem v 14.storočí presídlili z Krymu. Sami o sebe hovoria, že sú potomkovia turkického obyvateľstva ríše Chazarov. Ani tu sa im však nežilo ľahko, pretože pri povstaní Bohdana Chmelnického prežilo na mieste len okolo 30 rodín. Začiatkom 18.storočia sa kvôli vojne, hladu a chorobám scvrkla ich komunita na tri rodiny, ale o pár desiatok rokov by sme tu našli cez 300 ľudí. Dnes tu stále žije komunita Karaimov a ich pýchou je miestna kenesa, čiže synagóga.
Farebné drevenice v Trakai
Kenesa (synagóga) miestnej komunity Karaimov
Pred nami sa objaví zamrznuté jazero a v diaľke z ostrova vyrastajú mohutné bastióny hradu. Na ostrov vedie drevený most, ale dvojica to skúša priamo po zamrznutom jazere. Celý výjav pripomína zimnú rozprávku. Všetko je biele, za ľadom stojí hrad s vysokými vežami, mohutnými kamennými hradbami a okrem toho tu panuje pokoj. Viem si predstaviť, že cez leto sem prúdia tucty turistov, ale teraz máme miesto takmer pre seba. Jeho tehlová farba ostro kontrastuje s bielym snehom a ešte viac mu dá vyniknúť. Hrad začali stavať v 14.storočí, no po smrti Kesutisa ho v roku 1409 dokončil Vytautas Veľký. Pre neho sa dokonca stal hrad v Trakai miestom, kde posledný krát zatvoril oči. Hoci mal hrad strategické postavenie, krátko po stredovekej bitke pri Grunwalde v roku 1410 stráca svoj význam. Nezanikol, ale čoraz menej ho spomínajú a dokonca pozvoľna upadá. Hoci sa dožil rozšírenia, ale viac menej ho využívali už len ako miesto kam vodili zahraničné návštevy. V 16.storočí sa z neho stalo väzenie a o storočie neskôr začína chátrať.
Zimná rozprávka
Jedna z veží hradu
Čím sme bližšie, tým sa hrad javí krajším
Vstupná brána do hradu
Za kamennou hradbou sa otvorí široké nádvorie. Zvnútra pôsobí ešte majestátnejšie než z vonku. Drevené schody vedú na rôzne poschodia a tvoria akúsi ochodzu vďaka ktorej sa dá hrad podrobnejšie preskúmať. Za ťažkými kovovými dvermi sa odkrývajú sály múzea. Vitríny zaplnili staré mince, medaile, porcelán, zaujímavé zbrane, rytiny, miniatúrne fľaštičky, ale aj maľby, dobové fotky, mapy, erby a celá história hradu. Pôsobivá expozícia je aj v prázdnej kaplnke kam umiestnili figuríny v starodávnych šatách.
Na hradnom nádvorí
Na nádvorí hradu
Drevenou ochozou sa dá dostať do miestností
Veža hradu pri pohľade z nádvoria
Pokoj na hrade Trakai
Posledný pohľad za seba a odchádzame...
Bez náhlenia prelezieme všetkými možnými miestnosťami a dreveným mostom opustíme hradný ostrov. Postojíme, vychutnáme si pohľad na jeho panorámu a šmýkaním sa pomaličky vrátime na stanicu. Až teraz je ten správny čas vydať sa do Vilniusu...
foto: Tomáš Kubuš, Trier, Kaunas, Trakai, 19-20.2.2010
