Prvý nádych Vilniusu prišiel v momente ako sme vyskočili z vlaku z Kaunasu, ale tak rýchlo ako prišiel aj odišiel, pretože pred spoznávaním samotného hlavného mesta sme si spravili výlet k hradu Trakai. Až keď sme si pochodili jeho miestnosti a nádvoria, sme pripravení sa do Vilniusu vrátiť. Vyhliadnutý hotel leží asi 15 minút chôdze od stanice, tak si ideme zhodiť tých pár vecí čo máme so sebou. Vonku sa začína stmievať, ale nejako nám to neprekáža. Dnes sa už len pomotáme starým mestom a aspoň si ho vychutnáme za osvetlenia lámp. Mesto je prázdne a len skupinky ľudí sa sem tam presúvajú ulicami, aby si sadli do niektorého z mnohých barov či podnikov. Páči sa mi ako z ulíc vytŕčajú veže kostolov a dokonca aj to ako majú niektoré budovy ošarpané fasády. Najmä v nočnom svetle sa veľmi pekne vynímajú.
Večerné uličky starého mesta
Staromestské námestie s radnicou
Kostol sv.Kataríny
Ráno otvoríme na izbe okno a z úst pri rozhovore vychádza para. Zo strechy trčí niekoľko takmer pol metrových cencúľov a niektoré časti mesta sú úplne biele. Myslím, že cez noc nenasnežilo, pretože chodníky a cesty nepokrýva sústavná vrstva snehu, ale len ľadu. V hoteli nás dokonca prekvapili skvelými raňajkami, kde sme si mohli sami vybrať aké raňajkové menu nám pripravia. Cestu do centra vieme zo včera naspamäť a uličkami sa prepletieme až ku kostolu Všetkých svätých. Ľudia sa pomaly, ale isto zbiehajú na nedeľnú omšu. Niektorí zostali vonku a prechádzajú sa rozľahlým parkom, ktorý kde tu zdobí bronzová socha. Kostol sv.Kataríny tvorí vysoký, barokový portál, ale jeho ťažké, kovové dvere sú pre návštevníkov zamknuté. Rannými uličkami sa preháňa kľud a pokoj pretne len hlúčik študentov postávajúcich pred nonstop otvorenou krčmou. Nevyzerajú, že len teraz prišli, ale skôr na to, že ich sobotný večer trval až do teraz. Za rohom stojí Univerzita, ktorú charakterizuje obrovská budova ozdobená malými vežičkami. Cez ulicu k nej postavili prezidentský palác. Žltá fasáda je nablýskaná ako sa na výstavnú budovu patrí a v jemnom vetre sa trepoce niekoľko zeleno-žlto-červených vlajok. Konečne sa blížime ku Katedrále, kvôli ktorej sme sa zatúlali do tejto časti mesta. Neleží priamo v starom Vilniuse, ale kúsoček bokom. Prvý pohľad na ňu je zaujímavý, pretože nevyniká monumentalitou akú by človek pri stavbe s označením katedrála očakával. Snehobiela stavba stojí na rovine a miestami takmer splýva s napadaným snehom. Viac ako kresťanský svätostánok pripomína antický chrám. Ten dojem ešte viac umocní neoklasicistické priečelie so stĺpmi a tympanón so sochami. Vedľa nej stojí veža, ktorá celú katedrálu takmer dvojnásobne prevyšuje. Ešte dávno pred tým, než do oblasti Baltu prišlo kresťanstvo na tomto mieste uctievali pohanské božstvá. Až v 13.storočí dal litovský kráľ Mindaugas povel na jej stavbu. Dnes by jej kontúry už nespoznal, pretože ako Litva, tak aj katedrála prešla vývojom, ktorý ju priniesol do dnešnej podoby. Vo vnútri je omša, takže sú takmer všetky sedadlá zaplnená a z farárovho hrdla vychádza zvučná litovčina. Na nič čo poznám sa mi nepodobá.
Barokový kostol Všetkých svätých
Kostol sv.Kataríny
Katedrála s vysokou zvonicou
Zvonica pri Katedrála má 57 metrov
Neoklasicistické priečelie Katedrály pripomína staroveký chrám
Katedrála so svojou zvonicou
Mohutná zvonica kostola sv.Jána
Vrátime sa naspäť až k veži dominikánskeho kostola sv.Jána. Jeho vysoká zvonica je veľmi dobrým orientačným bodom. Tam niekde pod ňou sa rozkladá centrum. Sledujeme výklady malých obchodíkov lemujúcich hlavnú triedu a vo väčšine predávajú jantárové šperky. Ak nie šperky, tak aspoň výrobky z neho. Oblasť Baltu bola kedysi významným vývozcom jantáru a od staroveku ju križovala známa Jantárová cesta nesúca sa až do severného Talianska. Sem tam sa objaví aj provizórny stánok so suvenírami, kde ponúkajú matriošky, staré odznaky, baranice, svetre či teplé rukavice. Uličky nás priviedli až k riečke Vilnia. Za ňou sa rozkladá svojrázna republika Užupis. Kedysi ju vďaka svojej bohémskej atmosfére prirovnávali k umeleckej parížskej štvrti Montmartre, ale pozvoľna z nej umelecký duch uniká. Teda minimálne vo februári počas našej návštevy. Námestie zdobí socha anjela a za ňou a rozutekali prázdne ulice. Natrafíme na niekoľko malých kaviarničiek, umeleckých galérii, ale ľuďom sa do ulíc ešte nechce. V parku sú naskladané ľadové sochy a malé tibetské modlitebné vlajočky trepotajúce sa vo vetre. Republika Užupis vyhlásila nezávislosť 1.apríla 1997 a hoci zaberá len 0,60m2 , hneď si našla svojich priaznivcov. Kedysi tu stála stará židovská štvrť, ale po druhej svetovej vojne ju obsadili vydedenci spoločnosti. Majú dokonca aj vlastnú ústavu, ktorá hovorí o tom, že „každý má právo byť šťastný“, „každý má právo byť nešťastný“, „ľudia majú právo nemať práva“, „pes ma právo byť psom“ a mnoho ďalších perličiek. Pri rieke sme natrafili na zaujímavý, na prvý pohľad opustený dom. Je celý pomaľovaný, tak ideme bližšie a túlame sa naokolo ako squatteri hľadajúci si vlastné miesto. Stačí prejsť most cez rieku a Užupis nechávame za sebou.
Jantárové šperky
Vitajte v republike Užupis
Anjel sa stal symbolom republiky
Malý kúsok zamzrnutého Tibetu v parku v Užupis
Pomaľovaný dom na brehu rieky
Ocitli sme sa pri kostole sv.Kazimíra. Vďaka svojej slaboružovej farbe je neprehliadnuteľný a jednu z jeho vežičiek zdobí kráľovská koruna. Vilnius sa u mňa zapísalo ako mesto kostolov. Sú takmer všade kam sa človek pohne a keď si myslí, že zmizol z ich dohľadu, za rohom sa objaví ďalší. Staré mesto je ukončené kaplnkou, ktorá plní aj funkciu brány. Za ňou sa Vilnius mení na nové, moderné mesto. Otočíme sa, pretože staršie sa nám páči viac a pred tým, než Vilnius nadobro opustíme ideme čosi zjesť. Do oka nám padol menší podnik, kde robia tradičné bliny. Obidvaja si dáme celé menu s polievkou, čiernym čajom a blinom naplneným mletým mäsom, fazuľou a syrom. Tomu sa povie skvelá bodka za návštevou hlavného mesta. Už len prejsť niekoľko štvrtí a prísť na stanicu odkiaľ nám odchádza autobus na sever krajiny do mesta Šiauliai.
Kostol sv.Anny je majstrovským dielom litovskej gotiky
Priečelie kostolu sv.Anny
V centre starého mesta
Kostol sv.Kazimíra v starom meste
Uličkami starého Vilniusu
Úprimne povedané, Šiauliai nejdeme navštíviť preto, že je štvrtým najväčším litovským mestom a ani preto, že sa o ňom hovorí ako o neoficiálnom hlavnom meste severnej Litvy. Tým hlavným dôvodom je, že sa v jeho blízkosti nachádza kopec posiaty krížmi známy ako Kryžiu Kalnas. Pozeráme autobusy smerujúce do Domantai, ktorý by nás vyhodil na hlavnej ceste, ale najbližší ide až o hodinu a to by sme dobre nestíhali. Skúsime teda koľko si zapýta taxikár za 12 kilometrovú cestu tam, čakanie a cestu naspäť. Začal na 20 euro, ale netrvá ani dve minútky, keď sme sa dohodli na polovičnej cene. Obloha je šedá, zamračená a z okna auta sa snažím zahliadnuť kopec, ktorý preslávil Litvu. Celá krajina naokolo je jedna veľká rovina, no odrazu sa začne dvíhať neveľký kopec ozdobený bodkami. Tie každou chvíľkou rastú až sa menia na kríže. Na prvý pohľad vyzerá malá, ale to miesto je nabité energiou.
Kopec posiaty krížmi - Kryžiu Kalnas Zo snehu vyrastajú kríže a tie sa k hore kľukatia už od prístupovej cesty. Stojí tu aj niekoľko stromov, ale tie už stihli kríže dokonale pohltiť. Malé, veľké, väčšie, najväčšie, drevené, kovové, jednoduché z vetiev, ale aj precízne a dômyselne zhotovené kríže stoja pred nami. Jeden vedľa druhého, nasadené tak tesne pri sebe, že sa už žiaden medzi ne nepomestí. Niektoré vystúpili až hore na kopec, iné sa nekontrolovateľne rozleteli po okolí. Väčšie kríže sa stali miestom, kam niektorí začali vešať svoje malé krížiky až sa na nich vytvorila „krížová guča“. Tradícia osádzania krížov padá do 19.storočia, kedy Poľsko spoločne s Litvou povstali proti cárovmu Rusku. Ľudia zomierali a keď pozostalí nemohli pochovávať ich telá, začali stavať kríže na vyvýšených miestach. Keď sa krajina stala nezávislou, stalo sa miesto s krížmi pútnickým miestom a Litovci sa k nemu chodili modliť. Samozrejme nezabudli vziať a nechať tu svoj krížik. Litva ako aj mnoho ďalších krajín spadlo do Sovietskeho zväzu v druhej polovici 20.storočia a Sovieti v kopci videli symbol ich národnej hrdosti. Neváhali a niekoľko krát kríže zrovnali so zemou. Vždy však vyrástli ďalšie a ďalšie. Dnes sa odhaduje, že ich tu môže stáť či visieť okolo 100 000. Oplatilo sa sem prísť.
Taxikár nás vyhodí naspäť v meste pri ubytovni, ktorú sme z auta narýchlo rozpoznali. Ubytujeme sa na internáte a dostaneme takú peknú izbu, že ak sú všetky v budove podobné tejto, tak to majú slovenské internáty čo doháňať. Ideme sa prejsť aj mestom, ale akosi nás neoslovilo. Je príliš šedivé, no veľkú úlohu tu zohráva aj počasie. V centre stojí hodinová veža, pri ktorej sa ľudia stretávajú, ale teraz tu postáva len skupinka mladých. Inak nás všade čakajú len prázdne ulice pokryté snehom a ľadom. Vrátime sa na stanicu, aby sme si kúpili na ráno lístky do lotyšskej Rigy a tak sa pomaly poflakujeme cestou na internát. Skočíme ešte pozrieť miestnu Katedrálu a pri nej končíme dnešný deň.
Kostol v Šiauliai neďaleko v centre mesta
foto: Tomáš Kubuš, Vilnius, Kryžiu Kalnas, Šiauliai, 20-21.2.2010
