Okolo piatej nad ránom vystupujeme v Hamadane. Lacným taxíkom sa nechávame odviezť do prebúdzajúceho sa srdca mesta, ktoré predstavuje námestie Emáma Chomejního. Ulice sú ešte tmavé a len sem tam sa mihne postava miznúca za najbližším rohom. Radi by sme v túto rannú hodinu našli lacný hotel alebo aspoň miestnu mosaferchúne, ale všade majú pozatvárané. Ešte je asi príliš skoro, tak si sadáme na múrik námestia pri fontánu a kecáme. Dostal som nápad ísť do jednej z mosaferchúne sa spýtať či by sme si tu nemohli nechať batohy a poobede sa prídeme ubytovať. Podarilo sa. V Hamadane sme len niekoľko chvíľ a už sme vymysleli, že môžeme ísť na výlet k známej Behistúnskej skale. Na našej ulici nasadáme do taxíka a spoločne s ďalšími ľuďmi sa vezieme na malú stanicu odkiaľ vyrážajú mikrobusy. Mikrobus smerujúci do mesta Kermanshah akoby čakal na nás a môžeme sa vydať na cestu. Nad mestom sa dvíhajú ostré štíty pohoria Zagros a ceste sa vlní cez suchú krajinu. Míňame značku, ktorá oznamuje že iracká Karbala je ďaleko 650 kilometrov. Práve touto cestou smerujú tisíce iránskych pútnikov k tomuto posvätnému mestu. Vystupujeme v mestečku Bistoun, asi 30 kilometrov pred Kermanshahom. Ľudia od nás nevedia odtrhnúť oči. Pár krokov za mestom stojí skala nesúca preslávený Behistúnsky nápis. Milým prekvapením je, že sa do areálu neplatí ani vstupné. Dvíham hlavu smerom k oblohe a v hnedých skalách sa objavuje vytesaný nápis. Kedysi sa dalo po železných plošinách vystúpiť až k nemu, no dnes ho môžeme obdivovať len zdola. Zdá sa mi omnoho menší ako som si ho predstavoval, ale to môže byť aj tým, že sme od neho ešte stále pár metrov. Postupom času sa pomaličky precízne vytesané znaky strácajú a miznú v ostrej skale.
Rímsky reliéf Herakla vytesaný do skál Bisotunu
Tu v skalách sa skrýva slávny Behistúnsky nápis
A to je on, v celej svojej kráse
Aj napriek tomu, že sa nachádza vo výške niekoľkých metrov je majestátny
Kúsok od vysokých skál letá starý opustený karavanseray
Len tak si sadnúť na skalu a hľadieť do diaľky
Prechádzame riedkym borovicovým lesíkom a s naším novým kamarátom, taxikárom Yusufom sa dohadujeme na cene naspäť do Hamadanu. Vraví, že ak mu pridáme jedného chomejního (10 000 riálov) ukáže nám malé vodopády Sahneh. Takáto ponuka sa neodmieta. Ležia asi 10-15 kilometrov od Bisotunu. Prišli sme k malému parku plnému stromov cez ktorý sa kľukatí riečka. Kráčame za zvukom trieštiacej sa vody a čakáme čo objavíme. Spoza stromov sa odkryl malý vodopád dopadajúci do osviežujúceho jazierka. Vyhrnul som si nohavice až po kolená, ale aj tak sa mi pri prvom kroku zošmykli a mám ich na polovicu mokré. Ešteže je vonku poriadne teplo a za pár minút som suchý. Až teraz je ten správny čas vrátiť sa späť do Hamadanu. V malom mestečku sedíme v taxíku a čakáme kým sa naplní, aby sme mohli vyraziť. Po pol hodine sme zohnali dvoch cestujúcich a ideme. S nami sedí vzadu Kurd, ktorý sa s nami dal do reči. Pýta sa nás čo hovoríme na Irán. Je to otázka, ktorú dostávame od každého kto sa nám prihovorí. „Irán je veľmi pekný“ znie väčšinou naša odpoveď. Zalomí rukami, pokrúti hlavou a chvíľu sa díva von oknom. „Iran is bad“ otáča hlavu smerom k nám a niekoľko krát zopakuje svoje tri slová. Prstom si prechádza pod bradou a imaginárne si viaže okolo krku slučku. Hlava mu neprestajné kmitá zo strany na stranu na znak nesúhlasu a jeho smutné oči sa do nás zarývajú hlbšie a hlbšie každou sekundou. Nechápeme čo sa deje tak vytiahol svoj mobil. Púšťa nám video ako spieva v kurdskej kapele a ukazuje na svojho priateľa speváka. O chvíľku stláča par gombíkov a na druhom videu sa tiež objavuje jeho dobrý kamarát. Čierna páska na očiach a o pár sekúnd visí jeho telo na šibenici. „Natočil som to dnes ráno v Kermanshahu, práve sa odtiaľ vraciam“ a jeho smutné lesklé oči sa znovu na pár sekúnd odmlčali. Sekundy trvajú hodiny a ja zo seba nedokážem vydať ani hlásku. Ešte dlho na seba mlčky hľadíme. Vystupuje v mestečku Kangavar a na jeho miesto si sadol muž s vytetovanou šibenicou na ľavej ruke. Ticho prehlušujú len omamné tóny tradičnej perzskej hudby vychádzajúce zo starého rádia. Chlapík s tetovaním nás po chvíli opúšťa a hneď na to nám Yusufi lámanou angličtinou hovorí že to je „very bad bad person.“ Konečne sme v Hamadane. Ani neviem ako dlho sme išli, pretože to trvalo celú večnosť.
Maličký, ale osviežujúci vodopád v Sahneh
O niečo väčší vodopád leží pár stoviek metrov ďalej
Vraciame sa k našej mosaferchúne. Ráno nám hovorili, že noc stojí 5 dolárov, teraz pýtajú 7, no ešte sa nám to podarilo sklepnúť na 6 dolárov. Dostávame jednoduché izbu s tromi posteľami. Čo viac nám treba? Priamo cez ulicu sa na nás dívajú dva minarety Jameh Masjed (Piatkovej mešity). Konečne môžeme ísť objavovať mesto. Ľudia posedávajú v prachu ulice a snažia sa predávať svoje výrobky. V banke si idem meniť peniaze, ale vraj dnes nemenia a mám to prísť skúsiť zajtra. Ponárame sa do nekončiacich uličiek bazára. Každý nás zdraví akoby sme sa boli vrátili do nášho rodného mesta po niekoľkých rokoch. Už ani nevieme spočítať koľko krát nás ľudia oslovili a chceli sa s nami baviť. Kecáme s chalanom a kupujem si u neho za jedného chomejního trs čerstvých datlí. Kupujeme aj niekoľko malých koláčikov. Tie sa dajú počas ramadánu zohnať takmer všade. Na ulici by sme ich jesť nemali, tak sa na chvíľu zastavujeme na izbe. Orientácia v Hamadane je veľmi jednoduchá. Námestie Emáma Chomejního je ako slnko, z ktorého lúčovito vybiehajú hlavné ulice. Na konci jednej z nich stojí známa stavba Aramgah Bu Ali Sina. Tento nič nehovoriaci názov predstavuje hrobku slávneho Avicennu. Jej podlhovasté telo je ukončené malou pyramídkou a je zasadená do príjemného parku. Hneď oproti sme narazili na net caffe, tak sa vytešujem, že môžem konečne napísať email. Vonku sa zamračilo a dvihol sa silný vietor. Rozhodli sme sa, že si ideme pozrieť vykopávky starovekej Ekbatany, ktorá svojho času patrila k najvýznamnejším starovekým miestam. Prišli sme neskoro, pretože jej železné mreže zdobia veľký zámok. Vrátime sa sem neskôr. Mauzóleum Baba Taher je stále otvorené, tak ideme pozrieť dnu. Na prvý pohľad sa nápadne podobá na Avicenovo mauzóleum. Jeho strohú hrobku zdobia úryvky perzských básní.
Uličkami Hamadanského bazára
Chalan predáva na trhu čerstvé datle
Avicenove mauzóleum
Avicenove mauzóleum
Avicenove mauzóleum
A tu je pochovaný Avicena
Mauzóleum Baba Taher
A jeho nádherná vnútorná výzdoba
Okolo rozostavanej mešity so zlatou kupolou sa vraciame k nášmu námestiu. Nad mestom sa už pomaličky rozprestrela noc a ulice sa zaplnili ľuďmi. V malom podniku si kupujeme kebab so zeleninou a dusenými šampiónmi. Sadáme si do stredu námestia a z obrovského reliéfu na nás hľadí samotný Chomejní. Po celodennom behaní si užívame pohodu pri výbornej večeri. Pre dnešok sme na námestí atrakcia číslo 1 práve my. Každú chvíľu sa pri nás niekto zastaví, prehodí pár slov, zavtipkujeme a príde niekto druhý. Trojica chalanov sa nám predstavila ako „ monkey “, „ donkey “ a keďže tretieho už nenapadlo nič čo by sa rýmovalo, ostal jednoducho „ cat “. Starý dedko nám zase ukazuje Korán a listuje v ňom aby sme videli ako vyzerá. Keď som mu povedal, že sme ho už dávno videli a odcitoval šahádu, ostal s pootvorenými ústami stáť a ešte dlho sa na mňa s obdivom pozerá. Medzičasom sa okolo nás vytvorila skupinka asi 15 ľudí, ktorí síce vedia po anglicky povedať len „ hello“, ale chcú si s nami aspoň potriasť ruku. V skupinke sa vynoril chalan s typickým iránskym menom Ali a berie nás za svojou partiou. Sedíme a kecáme. Zoznamujeme sa aj s Alím číslo 2, prichádza Hamid, Reza a Yossef. Ali má kamaráta v Čechách tak nám o ňom neustále rozpráva. Zajtra sa s nimi opäť stretneme, lebo dnes už je naozaj neskoro. Obyčajné prechádzanie námestia z jednej strany na druhú sa v Iráne premenilo na vyše hodinový pochod cez hradbu tiel. Tu v Iráne si človek môže vyskúšať aké to je byť slávnym. Ako sa ďalšie dni ukázalo, miestami to začne byť až unavujúce.
Rozostavaná mešita s pozlátenou kupolou
Jeden z tých, čo sa nevrátili z iránsko-irackej vojny
Prechádzka ulicami
Na ulici sa predáva všade
Námestie Emáma Chomejního
Ráno si konečne môžem ísť zameniť peniaze do susednej banky. Je deväť hodín, s Alím sa máme stretnúť o hodinu, tak myslím, že by som to mohol stihnúť. V banke sa staviam do rady a čakám kým príde na mňa rad. Akonáhle ma však jeden zo zamestnancov spozoroval, prichádza ku mne a vedie ma preč. Najprv sa čudujem, kam to ideme, ale ani som sa nespamätal a už sedím v kresle za prepážkou a spoza rohu pozerám na rad, kde som len pred chvíľkou stál. Dostávam troch vlastných bankárov, ktorí sa so mnou na striedačku bavia a vypisujú kopce papierov. Prišla reč na to čo študujem a keď som prezradil, že archeológiu jednému z úradníkov sa len rozžiarili oči. Prisúva si ku mne kreslo na kolieskach a rozpráva mi ako ešte pred pár rokmi vykrádali menšie náleziská v okolí Hamadánu. Vraj tu nemajú žiadny zákon a každý si môže kopať kde sa mu zachce. Celá zámena peňazí trvá okolo 20 minút. Z banky si však vykračuje nový iránsky milionár. Na to aby sa ním človek stal stačí 110 dolárov. Najhoršie, že keď človek dostane milión riálov, pričom najväčšia bankovka v mojom balíku je 20 000 R, má taký veľký balík peňazí, že nevie kam ich dať. Vraciam sa domov, kde Mišo samozrejme spí, tak ho musím budiť, pretože za chvíľu tu je Ali. Chce nás povodiť po meste a ukázať miesta, ktoré sme ešte nevideli. Naše prvé kroky smerujú k vykopávkam starovekej Ekbatany. S mladým študentom, predavačom lístkov kecáme a veľmi ho zaujíma či sa ľudia v Európe dívajú na Irán skrz západnú propagandu. Zašlú slávu Ekbatany dnes pripomínajú len hlinené ruiny roztrúsené pod plechovou strechou.
Takto dnes vyzerá slávna staroveká Ekbatana
Staré múry Ekbatany
Ali nás ďalej berie k Alavitskej hrobke a odtiaľ končíme na trhu. Jeho uličkami sa prepletá bez zaváhania. Ocitli sme sa na nádvorí Piatkovej mešity, ale je zatvorená. Dokonca skúša u správcu vybaviť či by ju pre nás neotvorili, ale márne. Usadili sme sa v Aliho obchodíku s topánkami, kde stretávame aj ostatných chalanov zo včera. Pre topánky chodí do Pakistanu, lebo ich tam lacnejšie nakúpi. Ostatní si z neho robia srandu, že ho tam raz zastrelia pretože je v ich očiach Pakistan veľmi nebezpečný. Toto sme si všimli už v Turecku. Keď sme spomenuli, že ideme do Iránu, ľudia ukazovali gestá, že sa tam strieľa. Tu zase tými istými gestami opisujú Pakistan. Ali nám kúpil čerstvé bagety, salámu a rajčiny aby sme sa mohli ísť naobedovať. Večer sa opäť stretneme. Máme asi naozaj šťastie, pretože doteraz stretávame len milých Iráncov, ktorí sa o nás starajú ako o dlhoročných priateľov. Ešte sme v Hamadane nevideli jednu z najvýznamnejších pamiatok. V meste sa skrýva malá hrobka, kde je pochovaná Ester a Mordechaj. Patrí k najvýznamnejším židovským pamiatkam vôbec a málokto tuší, že leží práve v Iráne. Správca odsúva 400 kilogramov ťažký kamenný blok a ocitli sme sa v malej miestnosti s dvoma hrobkami. Stretávame Alího a ten nás chce predstaviť svojmu bratovi. Montuje alarmy do áut, domov a po celom obchodíku má rozťahanej kopec elektroniky. Popíjame horúci čaj a kecaním čakáme do zotmenia. Iránci sa už nevedia dočkať, pretože akonáhle príde ten pravý čas, pustia sa do jedla. Asi poslednou pamiatkou, ktorá nám doteraz utekala je socha kamenného leva Sang-e Šir. Jeho torzo stojí v strede malého námestia. Ali sa už nevie dočkať kedy sa naje a ťahá nás cez polovicu mesta do predajne jeho obľúbených sandwichov. Berie nám každému po jednom a on si dáva hneď dva. Síce sme sa tešili na nejaké iránsku stravu, ale ani sandwich so šunkou, syrom a rajčinami nieje zlý.
Nádherná výzdoba Piatkovej mešity
Dedko na nádvorí mešity
Piatková mešita
Mäsová časť bazáru
Nakupovať môžete prísť aj na motorke
Pohľad do starého karavanserayu s vôňou korenia
Skupinka kamarátov z Hamadanu
Kopce nad Hamadanom
Hrobka Ester a Mordechaja
Hrobka kráľovny Ester
Vo vnútri hrobky
Avicenov pomník v noci
Pôvodne sme mysleli, že prídeme do Hamadanu na jeden deň a posunieme sa ďalej. Dnes sa už prebúdzame do tretieho rána v tomto príjemnom mestečku. Necelých 60-70 kilometrov od mesta leží jedna z najnavštevovanejších iránskych atrakcií – jaskyňa Qar Ali Sadr. Pred odchodom ešte vybavujeme pár vecí. V malej kancelárii na našej ulici si kupujeme lístky na večerný spoj do Andimeshku. Miša beriem za svojimi bankármi aby sa aj z neho stal milionár a nakoniec si musím ísť kúpiť na bazár malý batoh, ktorý nosievam po meste, pretože ten môj sa dnešným dňom rozpadol. Taxík nás za necelé 2 koruny vezie na stanicu mikrobusov, kde už nieje problém nájsť ten správny spoj. Čakáme kým sa zaplní a zatiaľ sa nám snaží predať chlapík noviny celé v perzštine, v ktorých si nevieme prečítať ani len názov. Vonku začína jemne popŕchať. Počasie nám v Hamadane nepraje, ale som si istý, že si v najbližších dňoch užijeme slnka až až. Vstupné je na Irán pomerne vysoké, pretože platíme 50 000 R (5 dolárov). Majú tu zavedenú cudzineckú prirážku. Ponárame sa hlbšie do jaskyne a z kamenných stien cítiť chlad. Po pár minútach sa objavuje jazierko, na ktorom čakajú na pasažierov malé plastové loďky pripomínajúce orechové škrupiny. Práve oni tu zohrávajú dôležitú úlohu, pretože väčšina jaskyne sa dá obdivovať len z nich. Nápis hrdo hlása, že sa nachádzame v najväčšej vodnej jaskyni sveta. Pri nastupovaní do loďky sa tak rozhúpa, že som sa už videl vo vode. Ani neviem na ktorú stranu sa skôr pozrieť, pretože človek nieje zvyknutý byť obklopený toľkou krásou. Pomedzi skaly sa objavujú prvé stalagmity ostré ako ihla. Iránci sa naozaj dali záležať a niektoré časti pekne nasvietili pestrými farbami. Niekde uprostred jaskyne vystupujeme a chvíľu beháme po tvrdej zemi. Príroda dokáže vytvoriť neraz fascinujúce výtvory. Na druhej strane sa znovu usadíme do orechovej škrupiny a pozrieme si zvyšok jaskyne. Dvojhodinová plavba sa blíži ku koncu a trochu vymrznutí sa tešíme ako vonku zohrejeme. Túto naivnú predstavu nám prekazil dážď spojený s vetrom. Radšej ho prečkáme v blízkom podniku. Na otázku čo varia nám podávajú s úsmevom jedálny lístok v peržštine. Hráme, že všetkému rozumieme až na malú chvíľku zneisteli. Radšej nás berie priamo do kuchyne, kde si len ukážeme čo chceme. Zvolili sme už osvedčenú iránsku klasiku v podobe chello kebabu.
Jaskyňa Qar Ali Sadr
Jaskyňa Qar Ali Sadr
Jaskyňa Qar Ali Sadr
Jaskyňa Qar Ali Sadr
Jaskyňa Qar Ali Sadr
Chutný, typický chello kebab
Už je čas aby sme sa vrátili do Hamadanu, ale nikde žiadny mikrobus. Zjednávame odvoz taxíkom za 4 doláre a nechávame sa vyhodiť priamo pri Avicenovom pomníku. Autobus do Andimeshku nám odchádza za necelú hodinu. Sedíme úplne vpredu a môžeme tak sledovať iránskych bláznov na cestách. Každý si predbieha ako chce, kde chce, kedy chce a potom to tak aj vyzerá. Len počas krátkeho úseku vidíme traktor zrazený s mikrobusom a prevrátený kamión. Zajtra sa zobudíme zase o pár stoviek kilometrov južnejšie...
foto: Tomáš Kubuš, Bisotun, Sahneh, Hamadan, Qar Ali Sadr 8-10.9.2008
