🪶Modriny na duši🪶
🌸Kapitola 4: Keď sa zatvoria jedny dvere...
Odvtedy sme spolu bývali už len ako spolubývajúci. Nieže dovtedy by to bolo iné... Pre mňa to už dávno nebolo partnerstvo.
Pravdupovediac – ono to partnerstvo v skutočnosti nikdy nebolo.
Pretože tam nebola vzájomná láska. Ani rešpekt.
Pre mňa však mal sľub, ktorý som dala pri sobáši, obrovskú váhu.
Naozaj som milovala a zdalo sa mi, že je mojou povinnosťou konať tak, ako sa na manželku patrí – stáť pri sebe v dobrom aj v zlom.
A to bol jeden z dôvodov, prečo som tak dlho odkladala rozhodnutie odísť a rozviesť sa.
To, že sme spolu fungovali ako spolubývajúci, však neznamenalo, že prestal s nenápadnými urážkami.
Pokračovali – ale vo mne už nastal zlom.
Ako keby som ich prestávala brať tak osobne.
Moje vnútorné odhodlanie mi dalo silu sa postupne oddeľovať.
Jeho slová ma síce ešte vedeli zraniť, stále ma dostávali dole…
ale už som necítila, že som v tom vzťahu úplne prítomná.
Bolo to zvláštne obdobie.
Cítila som, že sa oddeľujem – a predsa som si ešte nebola istá, kto vlastne som.
Už počas manželstva som sama chodila k terapeutovi.
Potrebovala som to, lebo som nevládala uniesť tú ťažobu, v ktorej som žila.
Mala som pocit, že ja som tá chybná, že ja sa musím zmeniť, aby to doma fungovalo.
Niekoľkokrát som aj manžela prosila, aby sme šli spolu.
Ponúkala som mu, že navštívime poradňu, že možno práve tam nájdeme cestu.
Ale on sa vždy len zasmial, že jemu nikto nebude radiť, ako má žiť.
Že on veľmi dobre vie, čo má robiť, a nepotrebuje, aby mu nejaký „debilko“ hovoril do života.
Napokon sme sa na spoločnej manželskej poradne ocitli až vtedy, keď som mu oznámila, že sa chcem rozviesť.
Nikdy predtým by s tým nesúhlasil.
Mal nás na starosti zvláštny terapeut.
Na začiatku vysvetľoval systém práce a vo mne sa dokonca na chvíľu objavila malá nádej, že možno sa niečo rozbehne.
Dohodli sme si aj termíny ďalších stretnutí.
Ale doma, keď som si to celé rozležala v hlave, pochopila som, že už nechcem nič opravovať.
Že už nie je za čo bojovať.
Pretože v tomto vzťahu chýbala láska.
Nie v tom zmysle, že by ma manžel nemiloval tak, ako by som potrebovala.
Ale v tom, že tam jednoducho žiadna láska nikdy nebola.
A ja som cítila, že keby som toto mala žiť až do konca života,
môj život by stratil zmysel.
Preto som terapeutovi aj manželovi oznámila, že pokračovať nebudem.
Že na rozvode trvám.
A vtedy prišla paradoxná situácia.
Ten istý terapeut mi začal vyvolávať a písať – dokonca až výhražne.
Doslova mi hovoril, že takto odísť predsa nemôžem.
Že musím zabojovať.
Že takto sa to nerobí.
A že sa potom vlastne ani nemôžem čudovať, kde som, keď to takto rýchlo vzdávam.
Bolo to zvláštne. Necítila som z jeho slov podporu ani záujem o mňa ako človeka.
Skôr som mala pocit, že mu ide o to, aby nestratil klientku a pravidelný príjem.
A práve to ma naučilo ďalšiu lekciu – že nestačí ísť len „k niekomu“.
Je nesmierne dôležité vybrať si, komu otvorím svoju dušu, komu dovolím sprevádzať ma v tak citlivom období.
V tej chvíli som pochopila, že som už bojovala príliš dlho.
A že práve preto musím odísť.
