Z Mandara huts na Horombo huts
Už nie sme za princezné
Na druhý deň sme sa zobudili pomerne dobre vyspaté. Akurát už bolo na nás badať prvé nedostatky starostlivosti o seba a svoje veci. Dokrčené, strapaté, požuvané, s mokrým smrdiacim oblečením, ktoré si o chvíľu ideme dať do ruksaku. Fajne. Máme takého tušáka, že uschne až po návrate do civilizácie. A to ani Boh nevie, kedy presne bude… Milo nás prekvapí nosič, ktorý odniekiaľ vykúzli lavóriky s teplou vodou. Toto sme teda fakt nečakali. Tento komfort sme ale radšej dopriali nohám než tvári. Srať teraz na krásu. Reprezentatívne byť v horách nemusíme. Len aby dolné končatiny fungovali.
Vieš, čo ješ, nevieš, kam to vlastne ideš...
Po pestrých a sýtych raňajkách obohatených o swahilské výrazy jedál, ktoré sa snažíme si osvojiť (chakula – jedlo, mayai - vajíčka, mikate - chlieb, chai – čaj…), sme pripravené vystúpať aj s mokrou smradľavou náložou zase o kúsok vyššie – do nadmorskej výšky 3 700 m. n. m.
Do krajiny medzi pralesom a púšťou. Do krajiny zvláštnych rastlín, ktoré neuvidíte nikde inde na svete. Do krajiny, kde vám je horko, aj keď podľa nadmorskej výšky by už malo byť zima. Do krajiny, kde sa cítite tak trochu ako na inej planéte… Čaká nás 11 kilometrov a 1 000 výškových metrov.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu
Raz si hore, raz si dole
Výstup už bol o niečo ťažší než včera, aj som sa viac zapotila s tým mojím kamarátom 12-kilovým. Ale prišli premotivované vlnky, kedy nám so Soňou nevadili ani strmé kopce. Najmä vtedy, keď horskí vodcovia prezradili, že za najbližšou zákrutou nás čaká altánok, kde sa občerstvíme.
A potom sa len bavili, že to si dali, vybrať sa s atlétkami na Kilimandžáro: „We´re going to die with you.“ Tak my ich možno uštveme po záverečný výstup a potom sa úlohy vymenia :)
Jedlo nad vodu
Spotrebu vody a jedla sme mali veľkú. I keď s tým prvým bol celkom problém. Dostali sme na každé ráno tak liter / liter a pol čaju. Viac vody síce vždy sľúbili zabezpečiť, ale vždy na to nejako zabudli, keďže oni sami priveľkú potrebu piť nepociťovali. Všímali sme si, ako sa málo potia a ich príjem tekutín je zanedbateľný. Vraj je to tým, že majú celkovo hrubšiu kožu a iné póry. Takže ťažko vedia pochopiť, že niekto denne spotrebuje aj 3-4 litre vody… O jedlo však núdza nebola. Skôr naopak. Na vlastné zásoby zatiaľ ani nebol priestor, keďže nás hojne zásobovali všakovakými výživnými dobrotami. Často sme to však neboli schopné všetko stráviť, tak sme dúfali, že sa vodcom a nosičom zavďačíme, ak sa s nimi budeme pravidelne s niečím deliť.
Africké rastlinné čudá
Krajina sa začínala meniť. Lesy zmizli. Premenili sa na lúky so zvláštnou vegetáciou, ktorá sa nevyskytuje nikde inde na svete. Obrovské kaktusy dorastajúce až do výšky 3 metrov či stromy, ktoré vyzerajú ako zhluk ananásov alebo mrkiev. S týmito čudami sa stretnete pod názvami Lobelia a Giant Groundsel.
Výšková choroba, kde si?
Čakáme, kedy začne výraznejšie „šľapať“ nadmorská výška. Najvyššie sme sa zatiaľ vyštverali na Grossglockner. Pamätám sa, že tam mi už na poslednej chate v nadmorskej výške zhruba 3 500 metrov prestávalo normálne fungovať telo. Netrávilo, nedalo sa spať, rýchlejšie som sa zadýchala… Čakala som preto, kedy príde ten zlomový moment aj tu.
Možno posledný kilometer cítime, že sa nám už chce menej. Akési je to strmé a ako tak pozerám na hodinky, aj dlhšie. Už nadsluhujeme zopár stoviek metrov. Navyše ešte aj začína zase pršať. Super, ani mi nestihli uschnúť tie veci, ktorými som si obvešala ruksak ako vianočný stromček, a zase to ide byť na pršiplášť. Takýmto spôsobom nám tie veci fakt splesnivejú.
Pípne dvanásty kilometer, posledné kroky skoro pobehnem a potom pri prvej budove kempu Horombo huts zahodím ruksak i palice do kúta. Zaregistrujeme sa pri okienku turistickej kancelárie a ideme pohľadať našu chatku.
Opäť tu nie sme sami. Chvíľu po príchode do základne číslo 2 stretávame nášho milého Číňanca, ktorý sa však už neusmieva. V priamom prenose vidíme, ako ho kosí výšková choroba. Vybehnem mu hore do našej chatky po nejakú tabletku. 20 alebo 30 schodov mi celkom vezme dych a premýšľam nad tým, že ak ich dnes ešte zopár razy takto rýchlo vyjdem, budem potrebovať Paralen aj ja…
Záchody máme tentokrát už ďalej. V kombinácii s výšľapom schodov bude tých 200 metrov výzva. Možno ma v noci aj šľak trafí, keď sa budem vracať z toaliet. Si ešte dvakrát premyslím možnosti svojho močového mechúra…
Čo (ne)budeme piť?
Voda tu ešte tečie, len je akási hnedá. Potom je tu v malých nádržkách dažďová. Už som v leveli, že počítam aj s touto ako pitnou alebo aspoň na umývanie zubov. Čaju je málo na toto všetko. Rúbnem do toho nejaké jódové alebo multivitamínové tabletky a budem sa tváriť, že to tak má byť :) Alebo začneme používať filter. Škoda, že môj špeciálny medík s čiernym uhlím mi vyhodili už na letisku. A alkohol si šetrím, aby sme sa pri ňom mohli schuti opustiť na vrchole alebo po zostupe. Takto to bude väčší risk.
Večerná nalaďovačka
Počasie nám praje viac ako na prvej základni, tak po chvíľkovom oddychu vylezieme ešte von. Na prvý kopec. Za slnkom a výhľadmi. Veru, tá nadmorská výška už začína byť celkom cítiť, zhodneme sa. Zadýchame sa aj bez ruksakov. Bude to zajtra veruže zábava. Poďme si na to oddýchnuť, pospať a aj sa hojne navečerať.
Sledujte naše dobrodružstvá aj v ďalšej časti blogových zápiskov.
