Z Horombo huts na Kibo huts
Ešte nikdy sme nespali na vyššie položenej chate. Toto bude o dobrých 1 200 výškových metrov viac. Máme takého „tušáka“, že telu sa to bude páčiť málo. A dnes sme sa normálne vyspali naposledy…. Naším najbližším cieľom je nocľah v nadmorskej výške 4 700 m. n. m.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť dobrodružstiev z Tanzánie.
Začína dochádzať dych
No do riti, zadýchala som sa už na prvom kopci. A potom aj na druhom a na treťom. A vlastne furt. Tak sme po zhruba 3 kilometroch zvolili radšej dlhšiu pauzu s niečím na „nakopnutie“. Kontrolujem si tepy. Žiadna sláva. Ako keby som bežala v zóne Z2 až Z3 (pre nezainteresovaných, to sú približne tepy niekde medzi 140 až 160). Tuším, že do cieľa budem mať riadne „nakúpené.“
Kamoš Mawenzi
Cestou na Kibo huts nás sprevádza majestátny vrchol Mawenzi. Tento velikán, ktorému patrí druhá priečka v Tanzánii a tretia v celej Afrike, sa nám najprv ukazuje spredu. Vidno, že snehu sa ešte ani on nezbavil, hoci je o nejakých 750 metrov nižší... Pohľadom naň sa budeme kochať po zvyšok dnešnej trasy. Postupne sa nám presunie poboku a bude to verný parťák.
Polepšilo sa
V druhej polovici sa tieto stavy zásluhou rôznych cukrov, výživových doplnkov a ionťáku zarobeného v čaji (hold vodu sme stále nedostali) výrazne zlepšia. Znova sa mi vráti moja kondička z nadmorských výšok do 2 000 metrov :) Na chvíľu. Predposledný kilometer pred chatou chytíme aj so Soňou taký zázračný flow. Dýcha sa lepšie, nohy sú ľahšie, ruksaky nám už zrástli s telom, dokonca trasa nejako zrovinatela. Čím sme si tento ideálny stav zaslúžili?
Hra na naháňačku s dažďom a na skrývačku s chatou
Pozrieme na oblohu. Iba že… Stihneme to do dažďa? Odpoveďou sú onedlho drobné kvapky. Hodnú chvíľu iba také symbolické. Šviháme ešte viac. Potom príde taký kopec, že sa náhle upraceme. Dážď bije do očí a začínam byť celkom dosť nasratá. Že nevidím a keby aj vidím, usmieva sa na mňa sviňa kopec. A ešte väčšia sviňa je tá chata, ktorá sa každú ďalšiu zákrutu vzdiali alebo úplne schová.
Dobre teda, keď to musí byť. Dávam si pršiplášť. Aspoň na chvíľu predýcham tú guču v hrdle, ktorá mi do tela rozsieva pocit bezmocnosti. Soňa sa predo mnou ešte dosť dobre drží. Má tak dvesto metrov náskok. Musím sa jej potom opýtať, čo ju tak motivovalo. Či len bola tak prínosnejšie naštvaná než ja, že jej to pomohlo…
Posledných 500 metrov sa hrám sama so sebou takú prostú hru, ktorá mi už mnohokrát pomohla aj na náročných trailoch. Keďže väčšina problémov skoro vždy tkvie v hlave, treba ju nejako zabaviť. Tak počítam 5-krát do 10 krokov na niekoľko sérii, medzi každou si vždy dovolím pohľad hore, ako som sa (ne)posunula. No posledných 100 metrov sa už na to vykašlem. Div, že ten kopec, za ktorým je už konečne naozaj chata, nevybehnem.
Vodcovia nám nevládzu, či len majú rozum?
Hore potom pľúca, srdce i duša na dlani. Zahodím ruksak a palice do kúta pri prvej chatke, objímem sa so Soňou a asi desaťkrát si povieme, aký bol tento kopec v kombinácii s počasím masaker. Počkáme našich vodcov, ktorých sme už tretí deň nechali tak desať minút pozadu (o nosičoch ani nehovoriac, tým nakladáme toľko, že potom nestihnú načas navariť zo zásob), a tešíme sa, ako sa opustíme v spacákoch.
Na potrebu ďaleko, voda len hnedá, spacáky studené
No super, záchody sú tentokrát ešte ďalej. Cez pol kempu. Bude sranda. Voda síce tečie, ale len totálne hnedá. Nevadí, aj tak si v nej večer pôjdem umyť zuby. Tvár si ešte rozmyslím :)
Ležíme v chatke a je nám celkom zima. Trvá dobrú polhodku, kým si zase vyhrejeme spacáky. A dobrú hodinu, dokiaľ príde jedlo. No nejako to s nami už vôbec nehne. Také sme boli hladné, no teraz nejako nemáme vôľu vyliezať z postelí. Leda tak ísť jesť v spacákoch.
Pravidelné lekcia swahilčiny, socializácia i gurmánske zázraky
Všetky večery, rána i obedy sa nás nosič Joffrey snaží naučiť po swahilsky. Aj teraz ide zase s lekciou. Usmiaty ako lečo. Ako keby nosil jedlo niekde v klasickej reštaurácii. Opäť na nás spustí. A my unavené, uzimračené, vymleté z nadmorskej výšky. No základné slovíčka sme si už zaužívali a točili ich furt dookola (habari / jambo – ahoj, asanté sana – vďaka, chakula kitam – výborné, karibu – nech sa páči...), no na zvyšok sme väčšinou nemali dostatok kyslíka v mozgu. Bolo nám všetko treba tak zo 5 ráz opakovať. Zistili sme, že je ťažké sa učiť nové veci vo vysokých nadmorských výškach, kde telo ide len na pol plynu. Tak sme si ich aspoň zapisovali do budúcna. Lebo koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.
Povečerať s nami prišli aj obaja horskí vodcovia. Ďalšia príležitosť na prekrvenie mozgu konverzáciou. A že to boli vždy príjemné rozhovory, občas aj humorné. Naučili sme sa niečo o sebe, navzájom, pospomínali si, poplánovali s nadhľadom.
Po výdatnej papanici zloženej z polievky, cestovín a zeleninovej omáčky, plus prekvapenia večera – melónovej torty (lebo sme celou cestou spomínali, najmä Soňa, ako máme radi toto ovocie), bol čas už len na spánok.
Zbohom kvalitný spánok
No ono to akosi nie a nie ísť. Mali sme taký blbý pocit, že v tejto nadmorskej výške už asi na zajtrajší final výstup príliš nezregenerujeme… Keď sa mi konečne niekedy hlboko v noci podarilo zaspať, mala som nočnú moru o tom, ako ma sem niekto prišiel uniesť. A jasné, že keď som sa zobudila, chcelo sa mi na záchod. Viete si predstaviť, aká dolepená som tam potom cez pol kempu s čelovkou šla…
Prečítajte si aj ďalšie pokračovanie dobrodružstiev z Tanzánie.
