Raj na východe menom Chwaka
Na druhý deň sme sa presunuli do lokality Chwaka. Mestečko i záliv niesli rovnaké názvy. Zjednali sme si taxi a o nejaké 2 hodinky sme boli na východnej strane ostrova. Čakal nás priam rozprávkový rezort.
Ešte krajší ako na obrázkoch. A takmer prázdny. V podstate sme tu mali všetko len pre seba. Tak poďme si tento raj naplno užiť!
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť dobrodružstiev zo Zanzibaru.
Cestu na voze ťahanom somárikmi a chlapmi prezlečenými za Masajov. (Ok, túto časť by sme radšej vynechali a netrápili tie úbohé zvieratá, ale nechceme miestnych uraziť).
Cestičky k murovaným domčekom so slamenou strechou lemované zeleňou. Veľkú izbu s balkónom, funkčnou klimatizáciou i vodou grátis. Mäkučký piesok pod nohami.
Plávanie v teplučkom Indickom oceáne a potom ešte večer vo vysvietenom bazéne. Výpravu za lokálnymi dobrotami v dedinke. Zjednať si za kilo rajčín a zo dve kilá ťažký melón.
Zistiť, kde pečú chlieb a potom to všetko valiť dobrých pár kilometrov na ubytko. Saunový beh a cvičenie pri západe slnka, pri ktorých vypotíme aj to, čo sme ešte nezjedli. Lebo teplota taká akurát na vikram jogu. 😅🔥
Sledujúc domácich, ktorí cvičia s tým, čo im poskytla príroda – kamene či drevo, preskakujeme pavúkov a malých krabov, ktorí pred nami stíhajú vliezať do malých dier v zemi. Vnímajúc deti, veselo nás povzbudzujúce, sa snažíme neprizabiť sa o povrazy od člnov. Začína byť slabšie vidno…
Potom objavíme posilku v podobe prístreška vonku, tesne pri mori, škoda nevyužiť. I keď sauna pretrváva aj po západe slnka. Vyzerá to tu však, že s náčiním dlho nik necvičil, tak sa bojím zmeniť váhu na benči a radšej vytlačím tých 20 kilogramov v niekoľkých sériách než im to úplne zničiť. 😅😬
A potom hor sa zrobiť si na večeru chlebíky s pomazánkou, dať si ku nim to kilo rajčín a polovicu melóna ako dezert. Skromnú večeru zjeme na pláži za zvukov cikád a okrem jedla si vychutnávame aj ten nekonečný pokoj. Svetlá v diaľke v nás umocňujú pocit fascinácie z toho, že sme niekde na konci sveta samé samučké a pritom nám nič nechýba. Hoci toho veľa nemáme, ani len istotu, kde budeme o pár hodín. Ale práve v tom je čaro. Život netreba mať presne nalinkovaný. Niekedy stačí nechať sa prosto unášať. Aj o tom je cestovanie. Naučí vás načrieť do hĺbky slobody.
Do Jozani pralesa
Na druhý deň ráno sme sa rozhodli pre výlet. Najprv sme plánovali zopár desiatok kilometrov na bicykli, ale stačil pohľad na tých pár, čo tu ponúkali. Ich jedinou výhodou bolo azda to, že by nám ich nik neukradol. Inak vyzerali na rozpadnutie sa za najbližším rohom. Tak sme si radšej zjednali vodiča a hor sa za krásnou divokou prírodou i zlatými opičkami, ktoré ochotne zapózovali a vraj majú radi aj čokoládku.
Na hodinku a pol sme sa stratili v bujnej zeleni, prešli sa lesnými cestičkami aj po drevených lávkach nad čiernymi močiarmi.
Stretli nejaký ten hmyz i malých plazov či obojživelníkov. Na záver nás vyprevadila tradičná hudba domácich.
A cestou domov nás ešte čakala úloha zohnať chlieb alebo niečo podobné pod zub. Zeleniny a ovocia bolo všade klasicky mrte. Zohnali sme aj nejaké sladkosti a dokonca balóniky pre deti. No nejaké to pečivo tu malo cenu zlata. Už sme to skoro vzdali, že veď to večer istí nejaká ryba v reštaurácii a na obed teda ovocná a zeleninová diéta…, keď tu zrazu zboku jednej chatrče objavíme pekárničku. Akurát tam piekli malé voňavé bochníčky a placky. Začalo pršať, no nám to už nevadilo. Schovali sme sa tam, kde sa pripravovalo jedlo. Užívali si najprv vôňu a vzápätí aj chuť. Snažili sme sa všetko nezožrať naraz, aby sme si s druhou polovicou dali aj to kilo zeleniny, čo sme nakúpili deň predtým. Plus melón ako dezert :)
More nám poobede trošku ušlo. Počuli sme o tom, že v niektorých obdobiach a vo vybraných lokalitách sa takto môže v priebehu dňa vzdialiť aj o stovky metrov. Tak sme sa aspoň vyvalili na pláži a po oddychu šli podvečer behať. Potom nasledovalo schladenie v bazéne a večera v reštaurácii, keďže po plackách, rajčinách a melóne sa len tak zaprášilo :)
Kuknúť miestnu stajňu... teda školu
Popravde, predstavovali sme si to trošku inak. Dosť inak. Ako si nájdeme najprv učiteľov a niečo sa ich popýtame. Vojdeme do triedy plnej zorganizovaných disciplinovaných detí. Povieme im zopár teplých slov a potom im venujeme vrecúško s darčekmi, ktorého obsah sme tvorili niekoľko dní. No realita bola úplne iná. Škola vyzerala ako súbor stajní. Nevedeli sme vôbec rozlíšiť, čo slúži na čo a kde koho nájdeme.
Keď sme nakoniec objavili niečo ako triedu, deti nás tam išli roztrhať. A učiteľov nikde. Aj sme sa niečo snažili povedať, ale cez ten hluk nás nebolo vôbec počuť. Vrecko sme dali jednej dôveryhodne vyzerajúcej dievčine a dúfali, že sa o obsah podelí aspoň s dobrou kamarátkou. Potom sme odtiaľ radšej vypadli do p…reč. Vonku na opačnej strane sme zbadali sedieť na schodoch dve zúfalo vyzerajúce ženy. Zistili sme, že toto sú tie učiteľky. Majú na starosti až tisícku detí. Do školy však chodia len dva razy týždenne… Učia sa čítať, písať, počítať, ale pomôcok je málo. Mnohé chodia do školy bosé a obed je pre nich tiež motiváciou, prečo do školy.
