Dobré ránko ešte pred polnocou
Aj by som vám povedala, že sme sa zobudili niekedy okolo pol 12 v noci na zvuk klopania, ale ono sa ani nebolo z čoho zobudiť. Neviem, či sme dokopy nazbierali zopár minút spánku. Takže sme len obe odovzdane zamrmlali „come in“ a chystali sme sa na raňajky alebo večeru číslo dva či ako to nazvať. Nosič zase raz vyzeral fresh a v dobrej nálade. Horskí vodcovia tiež. Vraj dobre spali. Odpovieme im, že mohli aj za nás. Lebo my sme rozbité ako žiarovky. Naše telá sa v tejto nadmorskej výške hold nedokázali prepnúť do spánkového režimu. Sme teda zvedavé, do akého režimu sa prepnú v ďalších hodinách. Máme taký blbý pocit, že to bude zombie.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť zápiskov z Tanzánie.
Drobné radosti pred tortúrou
Pred nami je finálny výstup, síce len v dĺžke približne 6 kilometrov, no zato 1 100 výškových metrov. Fajnou skúškou pevnej vôle bolo len vstať uprostred noci z teplučkého spacáku do desaťstupňovej izby. No potom nám na prepadnutých tvárach znova raz vykúzlili úsmev lavóry s teplou vodou. Tešíme sa z týchto mini náznakov komfortu uprostred zóny nekomfortu ako malé deti. Opäť uprednostňujeme nohy. Po zostupe z Kilimandžára budú tuším v lepšom stave ako tvár. Natlačíme do seba tisíc a jednu sušienku za asistencie čaju, zvyšok nám akosi neberie…
Nastal čas obliecť na seba celý ruksak
Zbalíme si len nejakých 6 slivák do našich ruksakov, zvyšok vraj môžeme nechať tu. Fajn, ale polku obsahu aj tak oblečieme na seba. Práve nastal ten čas. Beriem pre istotu aj izotermickú fóliu, pršiplášť, náhradnú buffku (občas mi totižto spoločne s bundou ľúbi zmrznúť na plech, viď dobrodružný trail Pražská stovka), všetky možné povzbudzovače…
Na sebe mám dvoje ponožiek a jedny podkolienky, nožičky ďalej obalené v termolegínach a softshellových nohaviciach (tu treba podotknúť že letných, lebo už sa osvedčili aj v Alpách, tak som optimista), na tom všetkom ešte návleky. Vrch mám navrstvený asi na 5-krát – športová podprda, termotričko s dlhým rukávom, na tom tričko s krátkym rukávom, hrubšia mikina a na záver ľahšia bunda. Trochu mám strach, či som to s tou bundou príliš nepodcenila. Ale upokojujem sa vedomím, že ešte mám predsa tú izotermickú fóliu a aj pršiplášť. Potom prídu na rad ruky a tých sa bojím najviac. Rukavice síce teplučké, ale poznám sa a viem, že ak mne otužilcovi, ktorý sa kúpe aj v januári v jazere, býva zima, tak na túto časť tela. Škoda, že som doma zabudla tie vyhrievacie vanúšiky… Nevadí, izotermickú fóliu vieme použiť aj na toto :) O hlavu sa bojím najmenej, zvolím len hrubšiu čelenku a v prípade potreby prihodím kapucňu. Ešte čelovka, paličky a topánky… Áno topánky, trošku viac som prispatá, tak by som sa ani nečudovala, keby vyjdem pred chatu bosá.
Čo asi robia iní ľudia o takomto čase?
Je kúsok pred jednou hodinou po polnoci. Neviem, prečo si toto robím. Čo tu vôbec robím o takomto čase a v takýchto podmienkach? Prečo nie som ako iní normálni ľudia? Tí sa pekne v teple postelí prevracajú na druhý bok. Neklepú sa niekde 5 000 metrov nad morom v spacáku a následne nevstávajú ešte pred polnocou. Hneď si aj odpoviem: Lebo ty si nikdy nebola normálna. Extrémy cielene vyhľadávaš, tak nepindaj, bude to sranda. No dobre, hodíme ešte jedno prudko premotivované predštartovné video aj s vodcami a vybiehame s čelovkami do tmy v ústrety strmému kopčisku. Z nadmorskej výšky 4 720 m. n. m. sa ideme skúsiť vytrepať až pánu Bohu do okien. Hádam nás privíta s otvorenou náručou a slnkom zaliatymi výhľadmi. Cieľom je kóta s údajom Uhuru Peak (5 895 m. n. m.). Dáme to?
Bude horšie
Výstup v noci mal svoju výhodu. Videli sme len na pár krokov pred seba. A nie celý ten strmý kopčisko s rozložením aj viac ako 200 výškových na jeden kilometer. Prvé dva sme si ešte hovorili, že sa nám ide celkom fajn. Tempo sme mali celkom svižné a uvažovali sme preto, že nám bude stačiť zastaviť sa zhruba každých 500 metrov. Pri prvej pauze sa kocháme hviezdnatým nebom a sme dojaté. Umocňuje to v nás pocit sily vesmíru, ktorý je s nami aj v tých najväčších extrémoch. Hviezdy budú vždy svietiť na ceste aj tých najväčších dobrodruhov. A im sa bude zdať, že sú nejaké krajšie…
Dobre, dosť bolo emócií, šetrime si ich na vrchol, ideme ďalej. Obiehame jednu malú skupinku, povzbudíme sa navzájom a stále svižne pokračujeme. Vydrží nám to ešte tak polhodinu. Po prekročení nadmorskej výšky 5000 metrov to začne ísť dole vodou...
Pestrá paleta nepríjemných pocitov
Závraty, strata koncentrácie, zdvihne sa žalúdok, tepy sú od buka do buka. Mozog je v akomsi delíriu… Akurát hlava a nohy nebolia, za čo azda možno vďačiť každodennému dopovaniu magnézka. Ale bolo to prd platné, že nohy slúžili, keď sa nedostávalo kyslíka a telo vypínalo. No dobre, môžeme teraz stáť už aj každých 200 metrov. Naše egá to prežiju. I keď je to veľmi čudný pocit mať po rokoch kondičku zrazu mihnutím čarovného prútika na bode nula…
Pred výstupom sme sa so Soňou bavili o tom, ako sa ľudské telo dokáže aklimatizovať maximálne na nadmorskú výšku 5 200 metrov. Ďalej už to nejde. Tak to tu máme v priamom prenose. Ideme už len bojovať o prežitie až na vrchol.
Čas na izotermickú fóliu a pršiplášť
Sprievodcovia, ktorým sme dovtedy utekali, nám začínajú pomáhať so základnými vecami na prežitie. Napiť sa, dať si kapucne, napraviť čelovky, rozmýšľať... Nedovolia nám len tak si niekde sadnúť a zamrznúť. Vďaka moc!
Zrazu mi ťažko skúšané srdiečko ešte o niečo viac poskočí. Zisťujem, že mám na palci jednej rukavice dieru ako svet. Ako to, že som si to doteraz nevšimla? Viac ako samotný pocit zimy účinkuje strach, že tu schytám omrzliny pre takúto blbosť, plus keď som nevyspatá, som na takéto veci viac náchylná. Skúsim teda ešte zapnúť mozog. Jaj, izotermická fólia! Omotám si ju okolo ruky. To je nápad! Ten ma istotne zachráni. A naozaj, zopár minút po tejto zázračnej aplikácii, pri ktorej mi asistujú horskí vodcovia, cítim príjemný prílev tepla. Lenže tak po polhodine si poviem, že ani v tej druhej rukavici, ktorá nie je deravá, mi už nie je teplo. Začína ma oziabať. Tak čo s tým? Ešte mám ten pršiplášť. No jasné! Omotám si ho okolo druhej ruky. Sama som zvedavá, ako to idem spraviť a ako to bude vyzerať. Horskí vodcovia majú zo mňa radosť. Teraz vyzerám a aj v realite (ne)fungujem ako keby som mala obe ruky zlomené. Ani tie palice už nemám poriadne ako uchopiť. Nevadí, hlavne, že je teplo a s pocitom istoty môžem vykročiť ďalej. Už len dúfať, že mi nezačne byť zima na inú časť tela, možnosti som vyčerpala...
Hurá, ľadovcová pasáž
Marí sa mi, že prechádzame pointom v nadmorskej výške cez 5 600 metrov. Na tej drevenej tabuli je dokonca údaj blížiaci sa až k 5 700 metrom (Gilman´s Point). Za iných okolností by som si povedala super, už len necelých 300 výškových. Teraz ale v duchu hromžím: Boha, ešte len? Soňa je ticho. Obe sme štádiu predsmrtnej odovzdanosti. Vôľu nasávame už len od vodcov. Vlastné mozgy nefungujú. Čo má ale výhodu, lebo už nás ani nenapadne iná možnosť ako pokračovať ďalej hore.
Po zhruba štyroch kilometroch prudkého stúpania (aj 300 metrov na kilometer) príde pestrá ľadovcová pasáž, ktorá nás baví. Troška ožijeme, dokonca mi príde na um aj niečo motivačné. Zakričím na Soňu, že na Kilimandžáro sa predsa štveráme aj pre zvieratká z útulkov. Každý náš krok sú nejaké peniažky pre ne. V zovretí ľadu a snehu nás na chvíľu zaleje pocit tepla. Z dobrej veci. Potom zase príde realita v podobe zdolávania klzkých kameňov, čo nám ale pomôže zobudiť koncentráciu. Mačky máme v ruksakoch a aj tam ostanú. Nazúvať si ich už nie sme schopné. Veríme svojim turistickým topánkam a tie nezradia. Cestička je celkom schodná a sneho-ľad sa neprebára, drží, ani sa nešmýka.
Na vlne eufórie
Hodinky hlásia, že nás čaká posledný kilometer. To ako fakt? A my stále žijeme? Jou, tuším to fakt dáme! Akože ľudské telo v symbióze s mysľou je neskutočné. Zázračné. Vždy ma vždy a znova vie prekvapiť. V jednu chvíľu ideš zomrieť a keď to prekonáš, nájdeš ešte za vedro síl. Presne tak to bolo aj teraz.
Ten posledný kilometer na vrchol za východu slnka sme priam preleteli na premotivovanej vlne endorfínov. Sprievodcovia sa zase len úškrňali, že ich predbiehame. Kilimandžáro nás k sebe ťahalo magickou silou. Jeho skalnatý chrbát sa vynáral v žiari vychádzajúceho slnka. Obloha hádzala farby oranžovej či ružovej.
Sneh sa jemne belel pod nohami. A všade ticho, pokoj. Ani jeden turista. Najvyšší vrchol Afriky budeme mať len pre seba. Čo viac si možno priať? Posledných pár krokov… A je to… Sme tu… Hore sme si padli do náručia, slzy sa nám rinú z očí a zároveň sa usmievame. Schizofrenická to zmeska emócií. Ale my si to všetko dovolíme. Necháme tomu voľný priebeh. Aj tomu nás učia hory.
Bol to silný zážitok. Kto by povedal, že 6 kilometrov môže trvať aj 5 hodín a počas nich sa viete naozaj pestro zabaviť? Kochať sa pohľadom na hviezdne nebo a hľadať Malý či Veľký voz. Zo dvadsaťkrát zomierať – od únavy, výškovej choroby či zimy. Hrať sa hru na počítanie krokov alebo odpočítavanie metrov. Predierať sa ľadovcovým kráľovstvom tesne pod Kilimandžárom. A posledný kilometer vyloviť v sebe neskutočnú zásobu energie na to, aby ste na vrchol dobreže nevybehli. Hory v nás prebúdzajú silnejšie, lepšie JA a dodávajú silu do všetkého ďalšieho, čo si zaumienime.
