Príroda hriala pri srdci aj vtedy, keď mrzli svaly a vietor hádzal ako hračku. Lesné cestičky, aj také vyskladané z polienok, ktoré nepravidelnými medzerami trénovali koncentráciu. Čarovné skalné útvary. Voňavé borovice, neskôr kosodreviny. Lúčne pasáže odeté do farieb sklonku leta. Žltá, hnedá, z času na čas prestriedaná ročným obdobiam odolávajúcou zeleňou ihličnanov. Dlhočizné cikcakovité hrebene, ktoré studený vetrisko robil nekonečnými. Na vybraných pasážach som po pamäti hľadala čučoriedky…
Aj takýto bol tohtoročný Jesenický maratón. Plný extrémov a zároveň krás. Poďte si ho spolu so mnou ešte raz prežiť. Pekne do hĺbky.
Komfortná zóna verzus chlad či Vražedný potok verzus Obří skály
Na štart sa opäť raz zhruba hodinku vezieme od motorestu Skřítek pod lanovku na Ramzovej v pohodlnom teplúčku autobusu. Priestor na driemoty, raňajky číslo 1 aj 2, stresíky alebo radšej kochačky z okna. Číha tu však na nás i nebezpečie príliš komfortnej zóny. Možno sa nám ani nebude chcieť von… Navyše tento rok je tak o 15 – 20 stupňov chladnejšie ako vlani. V horách to má ešte väčšie grády. Rozcvička až tak nezahriala. Mega sa teším, keď konečne vybehneme. Obří skály a výstup na Šerák mám v pamäti ako dosť kvalitný zahrievací úvod.
Aj pre hlavu máme pripravenú bavenicu. V podobe zaujímavostí o miestach trate z minulého roka plus nejaké overené počtové hry. Prvé dva kilometre v poštartovnom lieviku trávim predstavami, či bol Vražedný potok ozaj kedysi plný krvi, keď tu Švédi počas Tridsaťročnej vojny pozabíjali domácich. Cestou na Obří skály si počítam 50 krokov a až potom vždy zdvihnem hlavu. Keď sa mi zrovna nechce počítať tak dlho, spravím si z toho tri série po 30. Toto miesto podľa legendy vzniklo zásluhou obra, ktorý rozsekol jednu skalu na viacero menších. Dobrá robota. Teraz majú turisti o zábavu postarané. A ja tiež. Čím viac výškových nazbieraných, tým sa viac teším na desiatu na Šeráku. No keď vypijem zo dva ionťáky, zisťujem, že zase až taká hladná nie som. Stačia zatiaľ cukry.
Zmrznuté zaďáky a kameňová nádielka
Nasleduje celkom dobre behateľná pasáž. Akurát zaďáky sú nejaké stuhnuté a nechce sa im do 4-kového tempa. Dúfam, že ich zvyšných 35 kilometrov ešte prehovorím. Iba že by nie… Ale z Keprníku do Červenohorského sedla to skúsim násilím. Roztočiť nohy na tempo 3:50 na celé 3 kilometre. Bola by škoda nevyužiť širokú cestu a minimálne technickú časť. Bolelo to, ale prvý cieľ splnený. Túto pasáž mám rýchlejšiu ako vlani. A máme tu ďalšiu občerstvovačku. No chytila som taký flow, že si ledva pamätám, čo tam mali. Ale tuším melón, 100 + 1 keksíkov a liečivú kofolku na upokojenie vytrasených vnútorností po zbehu. Plus dobrovoľnícke osadenstvo skladá kompliment, že baby vyzerajú po dobehnutí sem viac v pohode ako chlapi. Tak dík :)
Chvíľu bežíme kamenistou cestou popri lese a prisámbohu, že tam niekto za rok tých kameňov prisypal. Dobrý testing podrážky i členkov. Potom sa vnoríme do lesa a doprajeme si pocit vatičky na chodidlách. Takéto mäkké by to mohlo byť po celý pretek. A ešte aj bez koreňov stromov, že by človek neriskoval zamyslenie sa ukončené držkopádom. Ale to by bola nuda predsa. Treba, nech sa to strieda. A bežcom treba, aby občas z ríše fantázie vystúpili aj do krutej reality :)
Slanina a čučoriedky, kde ste?
Stúpanie na Praděd si pamätám ako zdĺhavé s pomyselnou čerešničkou na torte v podobe strmého asfaltového finišu, kde ti ego nedá prejsť do chôdze. Nič sa nezmenilo. Teda vlastne zmenilo. Vlani mi tu bolo horko. Teraz mám opačný problém. Studený severák na tomto mieste naberá najväčšiu silu. Zima berie rýchlosť aj energiu. Fest by som si dala takú dobrú slaninku s chlebíkom, ale na uhasenie útočiaceho energetického dna si musím vystačiť s proteínovou tyčinkou a hroznovým cukrom. Ešte väčšia sranda začne po otoči. Jeden by sa aj tešil na rýchly dlhý asfaltový zbeh až k hotelu Ovčárna. Akurát, že v týchto podmienkach je len dlhý. Vetrisko sa baví hrou na pretláčanú. Hoci mám celý čas pocit, že prehrávam, nie je tomu tak. Tempo na hodinkách počas ďalšieho z vybraných zbehov milo prekvapí. Len kúsok nad 4 :) Znova rýchlejšie ako minulý rok.
Za Ovčárnou už sa moja hlava zase baví očakávaním čučoriedkového speedhikingu. Akurát že tento rok to bol len speedhiking. Niekto ich vyzbieral ešte predo mnou. Vinou tejto skutočnosti zvládnem stúpanie na Petrovy kameny rýchlejšie. No neviem, či som tam chcela byť tak rýchlo. Hore je celkom mordor. Fúka spredu aj zboku, občas aj dažďové kvapky vylepšia efekt. Turisti oproti mne vyťahujú pršiplášte a obliekajú si na seba celú výbavu z ruksaku. Ja už akosi nemám silu ani na tú bundu, čo po celý čas nosím vo veste. Hovorím si, že tých cca 8 kilometrov do cieľa už nejako prežijem i bez takýchto zastávok. Vodu pri Jelení studánce tiež odmietnem. Jemný zbeh ma celkom nakopne a pred Ztracenými kamenmi sa ešte vyhecujem s dvoma súpermi. Tým už do reči príliš nie je. Nečudo.
Kaskadér, kaskadér…
Ešte tu máme posledný zbeh. No pozor na technický začiatok. Na ten som ja príliš dlhá a keď chytím zlý uhol, už ma nič nezachráni. Začiatok idem radšej opatrne. Pri tých veľkých skalách mi v hlave vždy vyskakuje predstava, ako sedím u zubára s vybitými tesákmi. Toto sa našťastie nestalo. Najtechnickejšiu časť som zvládla bez ujmy. Skaly sa postupne menia na menšie kamene a pomedzi ne pribúda hlinitej lesnej cestičky. Fajne, skúsim to roztočiť. Chvíľu to ide nad očakávania dobre, strach niekde zmizol. No čo čert nechcel, predsa len sa našiel jeden kameň, ktorý sa nezladil s mojím krokom. Zobrala som ho špičkou. Hlava v zlomku sekundy dokázala vyhodnotiť, že takýto uhol v takomto sklone kopca nemám šancu vyrovnať. Pridala aj vulgarizmus, aby mi to bolo jasné. P… Padneš.
Ako riešenie mi navrhla hodiť sa na pravý bok. Celkom gymnastický kúsok. Škody sa vďaka nemu eliminovali, ale aj tak to bola šupa. Ruka, bok, koleno, členok. Ďalšia rada znela: rýchlo sa zdvihni a val do cieľa. Využi silu adrenalínu, lebo inak už nevstaneš. Pravda. Ostáva približne 1,5 kilometra. V hrdle mám trochu hrču, lebo som sa chcela rozrevať a nebolo kedy. Chvíľu trvá, kým to predýcham. V tempe pod 4 je to celkom výzva. Modlím sa, aby som nespadla zase, lebo už by ma asi šľak trafil. Našťastie prichádza moja pasáž. Cesta sa mení z terénu na asfalt. Zapnem motory a idem si ešte užiť stíhaciu krvavú zombie jazdu. A úspešnú. Človek je tvor zázračný. Niekedy sa nestačím diviť, čo všetko sa dá zvládnuť. Pozriem na hodinky. Tempo 3:40. Fajne. Posledných pár stovák metrov a máme túto srdcovku opäť úspešne za sebou. Cieľ je pri motoreste Skřítek už ku mne vystiera svoju náruč. Celkom blízko sa črtá aj stánok s pivom. Ale najbližšie to bude tuším do sanitky. 😂
Čo vám poviem, severní vítr na Praděde bol krutý 🌬️🥶 a záverečný pád na Ztracených kamenech ešte viac. 🤣🙆 Do cieľa vbieham s fajným mixom radosti, bolesti, úsmevov, sĺz. Pár hodín na tejto trati prinieslo celú paletu pocitov, dojmov, zážitkov. A v tom tkvie jej najväčšie čaro :)
3 dôvody, prečo zavítať na Jesenický maratón
Príroda – vás jednoducho chytí do siete. A rovno za srdce. V Jeseníkoch je to unikát. Kombinácia skál a jedinečných skalných útvarov, nepoškvrneného lesa, tiahnúcich sa kosodrevín, dlhočizných drevených chodníkov vyskladaných z polien a otvorených výhľadových hrebeňoviek.
Pravé horské extrémy – ktoré zocelia telo i ducha. Zatiaľ čo jeden rok sa počas tohto preteku zapotíte pri 30 stupňoch, ďalší vás zase vyklepe ako rezeň. A počasie na dlhom hrebeni môže byť tým pravým klincom do rakvy, keďže pred vetrom, zimou či naopak teplom sa niet kam skryť.
Ľudia – za Jesenickým maratónom stojí nadšenie, srdečnosť a priateľskosť skvelej partie ľudí. Nechajte sa naladiť na ich vlnu a overte si v praxi, ako krásne šport spája ľudí nielen priamo na trati. P.S: Kto by po dobehu nevedel, čo so spracovaním prebytočných endorfínov, nechajte sa zlákať na parádnu afterku :)
