13. apríla 2005, 9.30 nášho času

Presnejšie, nemám pod kontrolou absolútne nič.
V robote sa neviem sústrediť, po niekoľkých hodinách ma šéfka chce poslať domov, mohutne sa bránim, viem, že doma by to bolo ešte horšie, takto som aspoň medzi ľuďmi. Hypnotizujem telefón a rodím cez oceán.
Po niekoľkých hodinách sa mobil konečne ozve.
"Maminka?" ubolený hlások.
Stiahne mi hrdlo.
"Áno, moja?"
"Ty kokso, to čo sú za bolesti?" vyhŕkne nahnevane a obviňujúco, "to má akože kto vydržať?"
Nemôžem si pomôcť, rozosmejem sa. Potom zabrbocem niečo o americkom zdravotníctve a bezbolestných pôrodoch a medzi výbuchmi smiechu ju povzbudzujem, aby to len vydržala, že za pár hodín to bude mať za sebou.
"Ty žartuješ? Pár hodín? Nech to dieťa vylezie, lebo za seba neručím!"
Smejem sa ako bláznivá. Na chvíľu rozosmejem aj ju, hoci jej do smiechu asi vôbec nie je.
"Tak dobre, tak ja idem rodiť ďalej," rozlúči sa komicky.
Rodíme zase niekoľko hodín, ona tam a ja v robote. Neskôr sa pridá ku mne aj syn. Obaja sedíme v obývačke a pozeráme sa na maličký display môjho mobilu, ako keby tam išiel minimálne 11-oscarový film.
Konečne zabliká.
Na druhom konci je šťastný otec. Nepotrebujem žiadne skúšky z angličtiny, slovíčka EVERITHING OK, a LOVELY GIRL rozumiem.
No a potom ju konečne vidím. Pripoja sa na internet a snímajú mi ju kamerou. Hodinu po pôrode!
Bulím do monitora.
Syn (teda novopečený ujo) sa smeje.
Mladá mamička sa smeje.
Šťastný ocko sa smeje.
A maličká spinká...