V prvom momente mi napadlo, že by som bola strašne nešťastná. Nie preto, že by som to JA nedokázala prijať, ale pre to všetko, čo som začínala pozorovať okolo seba. Mala som kolegyňu, čo všetkých homosexuálov nazývala "zvrhlíkmi, ktorí od samej rozkoše nevedia, čo robiť". V očiach príbuzných som nachádzala odpor, akonáhle som o tej téme začala rozprávať. Medzi známymi som počúvala prekvapené: "Prečo sa o to zaujímaš? Teba sa to predsa netýka..."
Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som si uvedomovala, že sa to môže dotknúť každej matky, ktorá má dospievajúce deti. Ktorá má syna. (V spoločnosti je asi zaužívanejšia predstava homosexuálneho chlapca, ako homosexuálneho dievčaťa.)
Možno preto som o tom všetkom začala hovoriť najskôr s dcérou. Hypoteticky.
"Predstav si, že by tvoj brat..."
"Čo by sme robili?" spýtala sa ma detsky úprimne. "Jednoducho by sme ho mali stále radi."
Moja dcéra zobrala vtedy tou jednoduchou odpoveďou vietor z plachiet všetkým mojim pochybnostiam.
A znovu podčiarkla to, čo viem už dávno.
Že láska je najmä o pochopení.
Všade a za každých okolností.
