Hladievala som ho detskou dlaňou, potajomky otvárala jeho dvierka zdobené mosadznými kľučkami a zvedavo prezerala veci, čo v sebe ukrýval - zvyšky vzácneho porcelánu, zopár kúskov striebra a niekoľko ručne vyšívaných obrusov. Pozostatky starkinej výbavy... Ktovie, čo prebehlo mysľou mojej starkej v deň, keď si ju k oltáru viedol o 17 rokov starší muž. Zatlačila na dno srdca spomienku na iné hnedé horúce oči a nežný chlapčenský úsmev a blahorečila osudu, že si ju - mladučkú a chudobnú sirotu vybral za manželku vážený a dobre situovaný muž? Myslela na to, že nikdy nebude trieť biedu a že jej deti budú vyrastať v krásnom dome? Pohladila niekedy s láskou nádherný príborník z orechového dreva, ktorý dal starý otec urobiť na mieru spolu s veľkou manželskou posteľou a toaletným stolíkom? Určite si nikdy nepredstavovala deň, keď zabalí do veľkej šatky periny, obrusy, košele, nohavice, svetre a posledný kabát a nasadne na nákladný vlak, aby sa odviezla s niekoľkými na smrť vystrašenými ženami kdesi ďaleko, kde mali ešte jedlo. Písal sa rok 1945, bolo niekoľko mesiacov po vojne a v meste vládol hlad. Čo nezobrali so sebou Nemci, pobrali ruskí vojaci. Obchody boli prázdne, z okolitých dedín už neprichádzali ženičky s mliekom a vajíčkami na trh, nebolo múky ani masti. V starkinej pivnici zostalo zopár kíl zemiakov a v kuchyni hladné oči piatich detí. Vtedy ktosi doniesol do mesta správu, že na východe Slovenska sú dediny "nedotknuté" frontom a že miestni ľudia tam vymieňajú potraviny za šatstvo. Stará mať pobrala všetko, čo sa dalo vziať. Mama nám neskôr rozprávala, že ju nevideli niekoľko dní. A že nikdy nepochopí, ako mohla stará mama sama doniesť domov obrovské vrece s 30-timi kilami múky, niekoľkými litrami oleja, s cukrom, soľou, slaninou, makom a orechami... Dodnes si vraj však pamätá chuť zemiakovej haruľe, ktorú im stará mama upiekla na tom oleji. Vďaka tým potravinám prežila rodina najťažšiu zimu v živote... Ten príborník si určite pamätal detský smiech mojej mamy a jej súrodencov, ale aj ich plač, keď starý otec onedlho po tej strašnej zime skonal. Najmladšie starkine dieťa malo 2 roky. Iste si pamätal zásnubné a svadobné hostiny všetkých starkiných detí a neskôr dupot nôžok nás - starkiných vnúčat. Naháňali sme sa okolo neho, skrývali zaň alebo sa naťahovali po ružovej porcelánovej tanečnici, ktorá ho zdobila. Bol nemým svedkom našich hier, boliestok aj tajomstiev, prázdninových zážitkov aj lások, no najmä starkiných nezabudnuteľných príbehov a nakoniec aj jej smrti... Pred pár rokmi môj strýko príborník vyhodil. Vraj bol prežratý od červotočov. Rozmýšľam, či niekto neodmontoval aspoň mosadzné kľučky a neodniesol si ich domov. Tak, ako som si ja raz dávno doniesla domov starý obrázok namaľovaný na dreve. Našla som ho pohodený na dvore jednej chalupy, ktorú sme si boli s rodičmi pozrieť. Tá chalupa mala prevalenú strechu, dvor smrdel močovkou a steny bolo plesnivé, takže z nádejného obchodu nakoniec nebolo nič. Domov som si priniesla len ten obrázok dievčaťa v bledomodrých šatách. Neviem, kto bolo to dievča, ani kto ten obrázok maľoval. Neviem, kde visel a čoho bol svedkom. Neviem, aký je starý a akú má cenu. No mne pohľad naň prináša radosť a padá na mňa z neho zvláštny duch minulosti. Možno aj preto, že sú v ňom malé dierky od červotoča...
