Lenka najskôr nechápala, potom si uvedomila, že je to odpoveď na ten jej omyl spred niekoľkých dní. Napísala, že sa ospravedlňuje, že to bola smska pre kamaráta. Vzápätí prišli ďalšie slová, že sa volá Alex, že má 29 rokov a že závidí každému, komu posiela také nádherné slová. A vraj, či by tentokrát neposlala niečo aj jemu. Veľmi sa jej do toho nechcelo, nič o tom neznámom nevedela, no vzápätí dostala smutnú správu, že nechce nič viac, len niekoľko slov, pretože sa cíti strašne sám. Poznala ten pocit. A tak si povedala, prečo nie? Veď na tom nie je nič zlé. Začali si písať. Trochu odvážny výraz pre tých pár slov, ktoré si raz za deň vymenili, neskôr však krátke pozdravy vystriedali spovede na 144 - 432 znakov. Lenka sa dozvedela, že jej neznámy „priateľ“ býva v malom mestečku kdesi pod Tatrami a vraj sa celkom nedávno rozišiel so svojou životnou láskou. Dôvera za dôveru, Lenka napísala o sebe. O svojom rozchode a svojej samote. Písali si asi mesiac a do ich slov sa začala vkrádať zvláštna neha.
Bolo celkom prirodzené, že to raz jej neznámy nevydržal a zavolal jej. Konečne! Konečne ho počula! Hlboký mužský hlas jej po niekoľkých rozpačitých vetách prudko obnažil srdce. Rozprával bez prestania, ako keby potreboval zo seba dostať von všetko, čo ho tlačilo. Rozprával o svojom spackanom vzťahu, o svojom detstve, o vyčerpávajúcich nočných službách. Delila ich vzdialenosť mnohých kilometrov, no po tom prvom rozhovore si boli odrazu strašne blízki. Lenka sa pochválila so svojím romantickým príbehom kamarátke a v jej očiach našla: "Závidím ti." Alex nástojil na stretnutí a ona sa začala pohrávať s myšlienkou, že raz sadne na vlak a stretnú sa. Kdesi na pol cesty. V jeden deň sa dovliekla unavená domov, v hlave jej trešťalo, bolel ju každý sval. Chystala sa do postele, keď jej odrazu na mobile pípla smska. Alex. Určite jej napíše niečo pekné, čo zmierni únavu v jej tele, pomyslela si s radosťou, no vzápätí sa začudovane pozerala na text, ktorý sa zobrazil na mobile.
ODKIAĽ MÁŠ TOTO ČÍSLO?
Bola ubolená a vyčerpaná, tak len stručne odpovedala, že nemá chuť na žarty, že ju bolí hlava a že si ide ľahnúť. Prišla odpoveď, vraj nech okamžite napíše, kto je a prečo posiela svoje správy na toto číslo. Nerozumela. Hlavou jej prebleslo, že si Alex trochu vypil a teraz si robí žarty, a tak mu nežne napísala:
ZLATKO, NIE JE MI DNES DOBRE, NECHCE SA MI HRAŤ TVOJU HRU.
Pár minút po odoslaní správy jej zazvonil telefón. Ach, blázonko, asi sa chce ospravedlniť, alebo ju utešiť, pomyslela si a zdvihla. Na druhej strane však nebol vrúcny Alexov hlas, ktorý už tak dobre poznala, ale neznáme dievča.
"Kto si?" spýtala sa bez pozdravu. "Prečo si píšeš s Ivanom? Ako dlho sa poznáte?" vychŕlila.
S Ivanom? "To bude asi omyl," vykoktala Lenka.
"Žiadny omyl. Som Ivova snúbenica. Toto je môj mobil, občas mu ho dávam do nočnej. Našla som v ňom tvoju smsku zo včera..."
Ach, bože... Slová toho dievčaťa jej vyrazili dych. Premietla si zoznámenie s Alexom (či Ivanom?), všetky smsky pípali skoro ráno alebo neskoro v noci, a ona odrazu pocítila zmes smútku, hanby a hnevu. Cítila sa previnilo voči dievčaťu na druhej strane a zároveň sproste podvedená. Dievčina čakala na vysvetlenie, no Lenka na moment zaváhala. Má povedať tomu dievčaťu pravdu? Uverí jej vôbec? A ak jej uverí, čo to s ňou spraví? Dozvedieť sa niečo také o človeku, ktorého si mala vziať... Nakoniec sa nadýchla a rozpovedala jej stručne celý príbeh. Keď spomenula Ivanove podrobnosti o "jeho údajnom rozchode", dievča na druhej strane vzlyklo.
"Prepáč, prepáč..." ospravedlňovala sa Lenka. "Je mi ľúto, že som ti spôsobila takú bolesť..."
Aj ona sama sa cítila oklamaná, podvedená a zneužitá, no jej sklamanie nebolo nič proti tomu, čo muselo cítiť to dievča. Dvíhal sa v nej hnev na muža, ktorý ju vtiahol do svojej hry. Zatiaľ si len písali, no kto vie, čo by sa dialo neskôr. Opakovane jej predsa navrhoval stretnutia. Skôr, ako zložila, vyslovila varovanie. Pochopila, že to, čo robil tento Alex, nebol nevinný žart. Bola to vlastne nevera.
Dievčina jej smutne dala za pravdu. Ale vzápätí pridala: " Lenže ja ho mám rada a naši... naši už chystajú svadbu."
Lenke zostalo zvláštne smutno, nedokázala však už urobiť nič viac, ako zopakovať svoje varovanie. Nikdy sa nedozvedela, ako sa to všetko skončilo, hoci jej neznáma povedala, že sa jej určite ozve. Neozvala sa. Možno sa s Alexom-Ivanom rozišli, možno sa zobrali. Možno sa jej chlapec zmenil a možno pletie hlavu ďalšej dievčine príbehom o smutnej samote. Cez mobil, alebo aj v skutočnosti...
