Hovorieva sa, že človek si nevie predstaviť to, čo nikdy neprežil... Možno preto si mnohí z nás len ťažko vedia predstaviť, čo cíti odmietané či týrané dieťa, čo znamená prísť v detstve o rodiča, aká traumatizujúca môže byť strata partnera, dieťaťa, zamestnania, či domova, aký paralyzujúci môže byť strach alebo neúspech, aká vyčerpávajúca môže byť nespavosť, nepochopenie alebo čakanie, aký zraňujúci môže byť výsmech a ľahostajnosť, aká bolestná môže byť bezmocnosť alebo nevyliečiteľná choroba, aké ubíjajúce môže byť ponižovanie alebo mlčanie, na koľko problémov môže natrafiť obyčajný ľavák alebo farboslepý človek... Rovnako tak si nevieme predstaviť, aká nádherná môže byť neha, aká spaľujúca môže byť túžba, aké zadúšajúce môže byť milovanie, aké sladké môže byť pohladenie, aké zbližujúce môže byť pochopenie, aké oslobodzujúce môže byť odpustenie alebo aké tíšivé môže byť objatie... ak sme to nikdy nezažili... Ja vo svojej úvahe zájdem ešte ďalej... Aj keď sme niečo prežili na vlastnej koži, ešte si nemusíme vedieť predstaviť, ako to prežíva iný. To, čo je pre niekoho epizódou v živote, môže byť pre iného zrútením sveta, to, čo je pre niekoho celoživotným šťastím, môže byť pre iného epizódou v živote. Pre niekoho môže byť samota tou najdesivejšou predstavou, iný ju víta, odchod dieťaťa do cudziny môže u jedného rodiča vzbudzovať radosť a hrdosť, u iného obavy a smútok, smrť milovaného psíka môže byť pre dieťa rovnakou katastrofou ako smrť priateľa pre dospelého, strata lásky môže pre niekoho znamenať... Mám rada Eskimákov. Ich povesti sú nádherné v svojej jednoduchosti a ich životné múdrosti neuveriteľne výstižné v svojej pravdivosti.Jedna z tých múdrostí hovorí: Na bolesť je každý sám, to len na smiech sú dvaja. Tá múdrosť ma učí nikdy nezľahčovať cudzie trápenie, či ide o dieťa, ženu alebo muža. Nikdy si totiž netrúfnem povedať, že si viem bolesť toho druhého predstaviť. Môžem sa o to len pokúsiť...
Venujem všetkým, ktorých trápenie si mnohokrát nevieme vôbec predstaviť...
