najvzácnejší kľúč

- Nie, to neviem, - začudujem sa.  V nebovomodrých očiach sa mihne pobavenie a ústočká začnú vysvetľovať. - Keď lížeš lízatko, také to píšťalkové, môže sa ti tam dostať jazyk a porežeš sa.- - Jasne, - buchnem sa do čela. - Ja som ale hlúpa! - Z hrdielka sa vysype smiech ako farebné koráliky. Dívam sa na tú drobnú dievčenskú tváričku lemovanú plavými vláskami, na rozkošný nosík s niekoľkými pehami a odrazu nezmyselne zatúžim urobiť pre ňu niečo (alebo úplne všetko) len aby ma pustila ešte ďalej do svojho sveta...   - Ty vraj píšeš rozprávkovú knihu - prihovorí sa mi maličká po chvíli trošku podozrievavo.- Uhmm, - odpovedám nevzrušene. Tak, ako to robia deti. Malá si začne pozorne prezerať topánky.  - A o čom sú tie rozprávky? - O zvieratkách,- odpoviem poslušne a tiež sa zahľadím na svoje topánky. Tie jej sa začnú kolísať.   - A ja mám doma psa, - otvára mi prvú bránu do svojho sveta. - Mám rada psov, sú veľmi múdri, - pridám sa.  Na perách sa jej mihne slabulinký úsmev. Nebovomodré oči sa už nedívajú na topánky, otočia sa ku mne. - Môj je strašne múdry. V noci šteká...- - Aha,- zatvárim sa, že chápem, hoci nechápem absolútne nič. No dúfam, že neprestane a ja sa všetko dozviem. - Môj ocko hovorí, že šteká na mesiac, ale mne sa to nejako nezdá...- vrhne na mňa skúmavý pohľad. V duchu sa usmejem nad tým slovným spojením. Kto vie, kde to počula. - No, mne sa to tiež nezdá, - prisvedčím jej. Malé rúčky si prihladia na kolienkach sukničku.- Tieto šaty mi kúpila moja mama, - zdôverí sa mi. Chcela by som sa vrátiť k tomu jej psíkovi, ale potom pochopím, že mi otvorila ďalšiu bránu. - Sú krásne, - pochválim jej ich.  Topánočky zoskočia zo sedačky. - Vôbec sa mi nelepia na nohy, pozri, - ukazuje mi tajomstvo šatočiek. Má pod nimi rozkošnú spodničku.  Zrak mi zablúdi k jej sandálkam. Zdajú sa mi o dve čísla väčšie. Sleduje môj pohľad.  - Aj topánky mi kúpila mama. Nie sú mi vôbec veľké, - ubezpečuje ma. - Nie, nie sú ti veľké. Sú fajn, - upokojím ju.   Vráti sa ku mne na sedačku. A ja sa rozhodnem vrátiť k jej psíkovi. - Myslím, že tvoj psík nešteká na mesiac...- pokývam rozhodne hlavou.Nebovomodré očká sa na mňa vážne pozrú. - Nie, on šteká, lebo chce ísť za mnou, - zdôverí sa mi. Chápavo prisvedčím.- Keď bol maličký, bol strašne silný. Vždy sa vyvliekol z obojka a prišiel za mnou.- Ach, aká nádherná úvaha! No pre istotu si ju overím: - Keď bol malý, bol silný? A teraz už nie je? - - Nie, teraz už nie je. Keď bol šteniatko, dokázal všetko. Teraz sa už nevie odtrhnúť, - vysvetľuje mi trpezlivo. Žasnem nad tým dojemným podobenstvom.  Kým sme malí, nebojíme sa žiadnej prekážky...   Ústočká ma vyrušia z myšlienok: - A prečítaš mi tie svoje rozprávky? - Podídem k stolu a vyberiem zo zásuvky rukopis. Nedôverčivo sa zadíva na hŕbku bielych listov v mojej ruke. Viem, čo si myslí, tak radšej z ačnem rýchlo čítať. Topánky sa celý čas kolíšu, ústočká celý čas mlčia. Keď dočítam poslednú stranu, uprie na mňa nebovomodré oči. S napätím čakám, čo povie. V bruchu cítim šteklenie. - Prečítaš mi to ešte raz? - vysloví prekvapivé želanie.Čítam jej to celé odznovu. Začína sa usmievať a z úst sa jej občas vysypú koráliky. Šteklenie z brucha sa vytratí. Keď skončím, zamrví sa. Topánočky sa prisunú ku mne bližšie. - Ako to vieš? - obráti na mňa nebové oči lemované hustými mihalnicami. - Bola som tam, - odpoviem vážne.- Klameš ma, - povie prísne. Fúha, ide do tuhého. Len teraz nič nepokaziť. - Tak ako ináč by som to vedela? - spýtam sa jej dotknuto. - Vieš, ako by mi ten malý hroch vynadal, keby som o ňom napísala výmysly? - Na chvíľu zabudne zavrieť pusu. Rozmýšľa... A potom mi odrazu vloží spotenú ručičku do dlane. Otvára poslednú bránu a pozýva ma do svojho sveta. Samozrejme aj s rozprávkovou knihou. Čítam jej ju na požiadanie tretí a potom aj štvrtýkrát. Vždy úplne od začiatku. Od venovania. Smeje sa na tých istých miestach. Zakaždým sa zľakne na tom istom mieste...    Odrazu nás vyruší zvuk zvonca. Idem otvoriť.- Ach, ďakujem, že si sa mi o ňu postarala, - ozve sa mužský hlas. Topánočky dobehnú do predsiene. V očkách je vzrušenie, ústočká chcú čosi povedať.- Neotravovala ťa veľmi? - spýta sa hlas. Vidím, ako sa zabuchuje prvá brána. - Nie, nie, bolo nám fajn, - ubezpečujem rýchlo.- Vieš, ona si strašne rada vymýšľa, nesmieš ju brať vážne, - zasmeje sa mužský hlas. Prásk! Všetky brány sa zatvoria. Len mnou tak hrkne.- Tak sa pekne rozlúč a ideme, - prikáže mužský hlas. - Ahoj, - zamumlú ústočká. Nebovomodré oči sú sklopené. Dívam sa na odchádzajúci chrbátik. Chytá ma panika. - Počkaj,- zavolám. - Zabudla som ti povedať, že budem varovať všetky zvieratká pred tými lízatkami.- Chrbátik sa bleskovo otočí.  - A keď prídeš nabudúce, budem mať už aj karamelky od mačky Malvíny... - pridám sľub a úsmev. Tvárička sa jej v okamihu rozžiari. Potom zakýva ručičkou. Akoby mi niečo hodila. Pozriem sa k nohám. Leží tam kľúč... Ten najvzácnejší. Ku všetkým bránam  jej sveta.