"U nás, keď niekto spomenie Boha, pohostíme ho..."

Objednám si žemľu naplnenú šťavnatými kúskami a po chvíli sa už s chuťou púšťam do jedla. "Pán Boh pomáhaj," zaznie odrazu od dverí. Obrátim sa... Tak sa zdravila moja stará mama. Do obchodíku vstúpi bielovlasá babička."Dobrý deň," pozdraví sa tmavooký majiteľ obchodu."Nezabudli ste na mňa, môj milučký?" spýta sa babička. V ruke žmolí prázdnu igelitku."Zabaľ jeden kúsok," pokynie majiteľ mladej predavačke. Vnímam ten rozhovor na pozadí vlastných myšlienok."Nech vás Boh opatruje za vašu dobrotu," lúči sa babička a odchádza s kúskom pizze. Potom sa vo dverách ešte zvrtne a spýta sa: "A môžem prísť aj večer?""Príďte," odpovie muž. A vtedy mi to dobuchne - tá starká za pizzu neplatila. Nedá mi to, tak sa prihovorím dievčine za pultom: "Prepáčte, vy tú pani poznáte?"Predavačka pokrúti hlavou a dodá, že ona je tam len krátko.Pozriem sa spýtavo na muža."Poznám ju. Chodí sem každý deň. A niekedy aj dvakrát..." "A to jej vždy dáte niečo so sebou?" "Áno, vždy. Neviem... možno je bezdomovec. Keby si pýtala peniaze, nedám jej... Ale jedlo? Veď človek musí jesť."Aj by som sa poštípala do ruky, ale zjavne to nie je sen. Ten muž hovorí úplne čisto, len slabý prízvuk a trochu exotický výzor naznačujú, že nie je Slovák."Ak sa smiem spýtať... Odkiaľ ste?""Z Macedónska," odpovie muž s úsmevom. V mysli sa rodí zvláštna úvaha. "Tá babička spomínala Boha..." "U nás, keď niekto spomenie Boha, pohostíme ho..." dotuší moje myšlienky muž."A akej ste viery?" odvážim sa."Moslim..."Odchádzam z toho obchodíku zvláštne rozrušená. Nemôžem si pomôcť, nech to prevraciam v sebe akokoľvek, vychádza mi z toho jediné. Že to, čoho som bola svedkom, nebolo o Bohu ani o viere, ale len a len o srdci...