Aj ja verím, že kdesi existuje niekto, kto ku mne patrí tak prirodzene, ako keby sme spolu už prekráčali ruka v ruke nie jeden život, ale mnoho životov, koho slová, spomienky a skúsenosti vyvolajú vo mne rovnaké slová, spomienky a skúsenosti, koho tvár mi bude drahá bez ohľadu na to, koľko vrások na nej vyhĺbil život, koho radosť bude mojou radosťou a bolesť mojou bolesťou, koho vôňa, chuť, úsmev a vzdych vyvolajú vo mne túžbu a nehu, o koho rameno sa budem môcť oprieť, keď mi bude ťažko a komu budem chcieť podať ruku, keď bude ťažko jemu... Niekedy mám pocit, že hoci presne viem, čo chcem, volím zle, pretože, ak by si to bol TY, ktorého som tak veľmi ľúbila, alebo TY, alebo TY... stál by niektorý z vás aj dnes po mojom boku a nad všetkými úskaliami a polenami, ktoré nám život hádzal do cesty, by bola vždy láska, ktorá by nám nedovolila cúvnuť, zlyhať, zapochybovať...
Možno som blázon, snílek, fatalista, tak ma, prosím, nečítajte tí, ktorí nie ste takí istí blázni, a ak predsa, nesťahujte ma za päty na zem a nepolievajte ma studenou vodou :))), pretože ja naďalej chcem byť tým snílkom a veriť, že ťa raz konečne nájdem a budem od začiatku vedieť, že ku mne patríš, že k tebe patrím a žiadna malichernosť, nad ktoré sme obaja už dávno povznesení, nás už nerozdelí.
Možno aj preto, že sme obaja už tisíckrát padli a tisíckrát sa zodvihli a na duši a na tele máme svoje vlastné jazvy, ktoré nás naučili, čo má naozaj zmysel a čo je vzácne...
Viem, že ťa raz nájdem (v tomto alebo v budúcom živote), veď aký by to celé malo zmysel?
