Moja dcéra mala vtedy asi toľko, čo ten drobec na ulici. Od narodenia tvrdohlavá a odvážna. Na prechádzkach sa odo mňa odpájala a volila svoju cestu.
"Len ju nechajte, veď ona sa vráti, " radil mi raz starší pán, ktorý nás pozoroval.
Stála som a čakala, kedy jej začnem chýbať, kedy sa naľaká a vráti sa. Nikdy sa nevrátila, ani keď bola vzdialenosť už taká veľká, že by varovala aj dospelejšie dieťa, ako bola ona. Nebála sa ničoho a skoro nikdy neplakala. A ak, tak od sklamania alebo hnevu. Že sa jej niečo nedarí. Vrhala sa do všetkého po hlave hnaná jedinou túžbu - spoznávať. Ale to bolo oveľa neskôr, ako som ju prvý raz niesla do jasličiek. Na prahu dverí mi zamávala a vošla do herne. Žiadny plač, žiadny ostych.
"Je to normálne?" zaujímala som sa.
"No, nie je to celkom bežné, ale niektorým deťom to všetko dorazí až neskôr," utešovala ma sestrička. "Buďte rada, že zatiaľ neplače."
Bola som rada, ale zároveň som márne odháňala dotieravú myšlienku: "Zvláštne, že jej vôbec nechýbam!"
Jasle jej "nedorazili" nikdy, chodila do nich stále rovnako rada. Neskôr aj do škôlky a školy. Jej vlastný svet sa rozširoval stále viac a viac. Nenávidela stereotyp a milovala zmenu. A ja som sa naučila nezakazovať jej nič, čo chcela podniknúť...
Keď sa mi narodil syn, nebola som pripravená na to, že bude úplne iný. Tam, kde sa jeho sestra rozbehla, on cúvol, tam, kde sa ona rozosmiala, on sa rozplakal, to, čo ona chcela vyskúšať hneď, on odložil na POTOM. K cudzím bol nedôverčivý, pri nových veciach opatrný. Nástup do jaslí sa niesol v znamení plaču a ja som si odrazu spomenula na svoj nerozum, ktorý si pri jeho sestre prial, aby som deťom chýbala. Bolo tisíckrát bolestnejšie odtískať od seba jeho ručičky, počuť za dverami jeho plač a vidieť jeho smutné oči, ako s prekvapením zisťovať, že sa dieťa teší viac na rovesníkov ako na mňa :) Rovnaké to bolo v škôlke, škole. Nikdy sa do ničoho nevrhal po hlave, nikdy neprestal byť opatrný a nikdy mu neprestali chýbať ľudia, ktorých mal rád. Miloval bezpečie stereotypu a nenávidel zmenu. A ja som sa naučila nenútiť ho do ničoho proti jeho vôli...
Obe moje deti sú rovnako šikovné a rovanko úspešné a ja na ich detstvo spomínam s láskou a s vďakou.
Mnohému ma naučili, za všetko však spomeniem len jedno: Každý človek je iný, rodí sa so svojimi danosťami, citmi, záujmami a potrebami. A tú originalitu je potrebne vážiť si a rešpektovať.
Od narodenia...
