Hrianky s cesnakom a horúci čaj, pes na kolenách a klepot klávesnice. Ako klepot dažďa na podobločnici. Sivé mračná ukrývajúce smútok vekov, ktorý sa hromadí na cintorínoch spolu s blikotom sviečok.
Mám rada tento čas. Dá sa zababušiť do spomienok na detstvo, na pálenie lístia v záhrade, na prvý krížikový steh a prvý pokus zachytiť farby jesene na papier. Nikdy sa mi nepodarilo namiešať také, aké boli v parku oproti domu mojej starej mamy. Dívala som sa na ne objímajúc v rukách horúcu šálku voňavého čaju a počúvajúc klepot starej maminho starého šijacieho stroja alebo jej tiché pochrapkávanie na stole s voskovým obrusom.
Vôňa hrianok a uschnuté blato na kolenách, košík s jabĺčkami, ktoré boli nepekné, sypké a mastné. Nemám rada mastné jablká, v jablkovom závine to však nevadilo. Pomúčený stôl a starej mamine hrčovité ruky, ktoré ten závin ťahali. Zlostila sa, keď sa jej cesto roztrhlo. Dnes dostať cestá v obchodoch, nikto sa pri ich ťahaní nezlostí a mne odrazu chýba jej krik: "Detiská, nepleťte sa mi pod nohy, lebo tú štrúdľu nikdy nevytiahnem." Občas niektorá pri pečení praskla a na plech sa vylialo trochu jablkovej šťavy, ktorá skaramelizovala na hnedú placku a stará mama bola znovu nešťastná, no nám nevadila ani roztrhnutá štrúdľa, ani fľak na plechu a ani popražená strúhanka, ktorou bola štrúdľa nadstavená.
Nevadila nám omáčka bez smotany, ani mastný chlieb s pažítkou namiesto masla, nevadila nám pukotajúca pec, ktorá sa pomaly rozohrievala, takže do nej bolo treba zakúriť už skoro ráno, keď perina bola najteplejša a najmäkkšia a za oknom sa tma nechcela vzdať svojej nadvlády nad dňom. Nevadila nám hviezdička v rohu obrazovky pri neprístupných filmoch, mali sme so starou mamou tichú dohodu, ktorá sa rodí medzi vnúčatami a starými rodičmi, a ktorá sa neprezrádza rodičom. "Rodičia sú na to, aby vychovávali, a starí rodičia na to, aby rozmaznávali," bránila nás stará mama, keď otec prišiel na naše "spojenectvo", ktorým sme prestúpili jeho zákaz.
Dlho som nechápala, prečo nám otec zakazoval pozerať niektoré filmy, hnevala som sa za to na neho, v triede všetci rozoberali napozerané a ja som sa cítila čudne pri otázke protivnej Vlasty, ktorá sa s obľubou obracala práve na mňa: "Pozerala si?" Zakázané filmy - dnes by v mojich deťoch vyvolali len pobavený úsmev. "Bola iná doba," hovorievam im a ony nie celkom rozumejú, čo pod tou inou dobou myslím. A mne je občas ľúto, že z nej nezažili viac. Nie to sivé a neradostné, ale to, čo patrí k detstvu a spomienkam. Niečo viac z radosti, smiechu, lásky a hrdosti ich starého otca...
Mám rada tento čas preteplený spomienkami a túžbou len na malú chvíľu vrátiť čas a stretnúť sa so všetkými, ktorí už nie sú.
Len na chvíľu...
