Dívam sa na laskyplnú tvár velikána opernej hudby, ktorého poznal celý svet a ktorý dnes dodýchal a spomínam si na jeden večer, keď sme boli s otcom na Verdiho La Traviate a ja som si v ten večer pomyslela, že som nepočula nikdy nič dokonalejšie. - Toto mi zahrajte na pohrebe, - povedal s dojatím môj otec, keď odznela predohra k tretiemu dejstvu a ja som v tom ovzduší umocnenom prekrásnou hudbou aj zabudla protestovať. Mala som sladkých 19 a myšlienka na smrť bola vzdialenejšia ako tá najvzdialenejšia galaxia. Je však zvláštne, tá veta zostala vo mne celý život a ja kedykoľvek počujem nejakú krásnu pieseň, napadne mi to isté, čo napadlo môjho otca. Necítim v tom žiadnu morbídnosť, snáď len vyjadrenie svojej obrovskej lásky a obdivu k hudbe...Dívam sa na Pavarottiho tvár, do uší mi znie jeho nezabudnuteľná "Nessun dorma" a hovorím si slová, ktoré mi jediné prichádzaju na myseľ: "Do hviezdneho neba dnes odišiel naozajstný velikán..."
